FOTO SME – PAVOL MAJER
Je päť hodín ráno a za oknom tma ako vo vreci. A ešte k tomu sychravo. Chce to zabojovať, aby človek vystrčil nos spod teplej periny. Margita Prokeinová takto bojuje každé ráno. Lebo o šiestej už musí byť v bazéne na druhom konci Bratislavy. Pláva síce od malička, na skoré vstávanie si však stále nezvykla. Vyváži to pocit, keď sa ponorí do modrej vody a tá ju obmýva od končekov prstov na nohách po predlaktia. Nie po dlane, tridsaťjedenročná žena má namiesto nich iba kýpte. Je to následok úrazu, ktorý prežila ako celkom maličká. Nepovie však, čo sa jej stalo, ani keď sa odhodláte priamo opýtať. Pre ňu to nie je dôležité, dávny zážitok vraj vytesnila. Dôležité je, že môže športovať a že si na paralympiádach v Atlante a v Sydney doplávala po štyri medaily – jednu bronzovú a tri strieborné. Možno svoju zbierku zakrátko rozšíri. Včera totiž odcestovala spolu s ďalšími štyrmi telesne postihnutými plavcami na majstrovstvá sveta do Argentíny.
FOTO SME – PAVOL MAJER Kde inde si môžete dať rande s olympijskou víťazkou ako v bazéne? Najmä keď má pred sebou majstrovstvá sveta. Tesne pred záverom tréningu, o pol ôsmej, trčala z vody jediná hlava. Školopovinní plavci už odišli na vyučovanie, preč bola aj Gitina trénerka Daniela Šipošová. Margite sa ešte z vody nechcelo. Kedy-tedy sa pristavila pri okraji a šikovne si predlaktiami priložila k ústam fľašku malinovky, napravila plávaciu čiapku, okuliare, a potom zase neúnavne plávala sem a tam, sem a tam. Hore-dole po bazéne, ktorý doslova pozná lepšie ako vlastnú dlaň. Na Mokrohájsku chodila do škôlky, do školy, aj do gymnázia, v školskej plavárni začala s vrcholovým plávaním, odtiaľto viedol mokrý chodníček na prvé veľké preteky. Boli to majstrovstvá Európy v Barcelone v roku 1991, kde sa jej podarilo prebojovať do finále. Hoci to bol úspech, na stupne víťazov ešte chvíľu čakala. Ale doplávala až tam – na 2. a 3. miesto na paralympiáde v Atlante v roku 1996, v Sydney v roku 2000 výkon dokonca vylepšila na dve strieborné olympijské medaily.
Na lásku nemám čas
Okolo ôsmej mala Margita konečne vody dosť a mohli sme sa chvíľku rozprávať. Pre zmenu sa totiž náhlila na právnickú fakultu, kde učí na katedre trestného práva. V ten deň sa chystala potrápiť študentov zápočtovou písomkou, no a večer zase čakal bazén.
Zaujímalo ma, kto ju bude čakať, keď sa po namáhavom dni vráti do petržalskej garsónky.
„Nikto. Žijem sama, ale neprekáža mi to. Na samotu som si už zvykla, láske by som sa musela venovať aspoň tak ako plávaniu a právu, a na to by som už nemala síl. No možno sa iba neobjavil ten pravý.“
Margita predsa pripustí, že sa občas cíti osamelá. Takéto pocity sa však prikradnú málokedy, na zaoberanie sa sebou samým musí mať človek čas. A kde ho nabrať, keď vrcholový plavec musí mať kontakt s vodou sedem dní v týždni? Čo Margita robí, keď má predsa len voľno? Zase športuje. Odmala bola športový typ. Lyžuje, korčuľuje, hrá volejbal, stolný tenis. V mojich očiach prečíta otázku, ako sa dá športovať bez rúk? Podľa nej jednoducho. Svah zlyžuje bez palíc, na volejbale síce nezvláda smeče, ale bagruje razantne, no a ping-pong, kde raketu drží v oboch rukách, je jej favoritom. Keď raz nebude mať dosť sily a dychu na plávanie, asi presedlá práve naň.
Paralympionikom maséra netreba?
Na športového ducha však Gita raz už takmer doplatila. V apríli sa vybrala bicyklovať na hrádzu a narazila do železného zábradlia tak nešťastne, že si zlomila chrbticu.
„Najviac ma hnevalo, že v tom čase som bola v plnom tréningovom nasadení. Veľa sme posilňovali a teraz sa všetko, čo som nadobudla, malo stratiť. Ale nakoniec som bola rada, že som si aspoň oddýchla. Horšie bolo, že už po týždni ma z nemocnice prepustili, hoci som mala rehabilitovať. Lenže moja poisťovňa to neprepláca. Nezostávalo mi nič iné, ako sa dať dokopy sama, tak som vliezla do vody. Aj keď s rizikom, lebo na plaváreň som sa musela voziť autom, no sedieť som mala zakázané. Voda mi však pomohla, postupne som sa dostala do kondície a po šiestich týždňoch som začala plávať aj na rýchlosť.“
Trochu ma zaskočilo, že olympijská pretekárka nemá zadarmo rehabilitáciu. Gita však nemá peniaze ani na to, aby aspoň raz do týždňa mohla absolvovať masáž. O handicapovaných športovcov nie je taký záujem ako o zdravých a tak, hoci by to potrebovali, nemajú vlastného maséra, dokonca s nimi necestuje ani na majstrovstvá sveta.
Paralympionik má iba týždeň slávy, zhruba toľko zaujíma verejnosť. Potom sa na jeho meno zabudne. Problém je i so sponzormi a peniazmi vôbec. Z pôvodne sľúbenej sumy, ktorú Margita mala dostať za olympijské striebra, dostala tretinu. Už nad tým ale mávla rukou.
Žiť bez rúk je normálne
Ako sa človeku žije bez rúk? Margita považuje takéto otázky za banálne. Nikdy nepoužívala prsty, teda jej nechýbajú. Akurát v puberte to chápala ako handicap, ale z iných dôvodov, nie ako prekážku zručnosti.
„Vtedy mi pomohol šport, ktorý človeka psychicky zocelí a zregeneruje. Otázky, či sa viem najesť, alebo dokážem písať, považujem za smiešne. Určite sa mi to robí ťažšie, ako keby som mala prsty, ale najem sa v pohode, aj sa učešem, dokážem i šoférovať. Isteže, problém je, čo ja viem, s krájaním, lebo nemôžem naraz držať vidličku aj nožík. No podstatné je, že sa dokážem najesť sama a som sebestačná. Viem aj oveľa zložitejšie veci, napríklad štrikovať, paličkovať.“
Znova sa pokúšam spýtať, čo sa vlastne stalo, keď mala Gita rok a ešte dve zdravé ruky. Hoci milo, ale rázne zavrtí hlavou.
„O ruky som prišla kvôli úrazu, na ktorý si nepamätám. Nechcem o tom hovoriť. Lekári a sociálni pracovníci vtedy odporučili, že by som mala chodiť sem, na Mokrohájsku. So zdravými deťmi by som vraj mala problémy. S odstupom času si myslím, že som pokojne mohla chodiť do triedy so zdravými deťmi, lenže vtedy bola iná doba. Neberiem to tak, že sa stala chyba. Jednoducho, vtedy sa na handicapovaných ľudí inak pozeralo.“
Prekvapenie v Sydney
Čo asi Margita robí dnes? Včera odletela do Argentíny, takže sa už zrejme ubytovala a teraz sa snaží aklimatizovať. Z aklimatizácie mala najväčší strach, predsa len, je tam trinásťhodinový časový posun. Najbližšie dni bude trénovať, ale iba zľahka, aby sa nevysilila. Pred pretekmi nemá príliš náladu rozptyľovať sa, a tak bude sama v hoteli vnímať rastúce napätie. A možno bude spomínať na Sydney. Na chvíle, keď si deň po dni doplávala po dve strieborné olympijské medaily. V tréningové ráno sa totiž priznala, že hoci sú to takmer dva roky, stále sa z dvojnásobného úspechu celkom nespamätala. Hocikedy, v aute, keď šoféruje, keď pláva, alebo učí, z ničoho nič sa jej vybaví ten pocit.
„S prvou medailou som absolútne nerátala. Bola za polohovku na 200 metrov, kde sa pláva i znak, a to je moja najslabšia disciplína. Ale vypálilo to vynikajúco. Zážitok bol taký silný, že som nemohla zaspať, čo mi ubralo energie na ďalší štart – motýlik – moju hlavnú disciplínu. Predsa som ju vytiahla na druhé miesto. Bola som spokojná, hoci radšej by som si siahla na prvé. Ak sa dostanem do Atén, snáď sa to podarí.“
Nepredbiehajme, teraz držíme palce na argentínske zlato!
