Víťazné gesto Jozefa Golonku v zápase so ZSSR na olympiáde v Grenobli v roku 1968. Ragulin vtedy odchádzal smutný. FOTO - ARCHÍV
V lete 1972 nebola výnimočnou športovou udalosťou len olympiáda v Mníchove. Svet obracal pozornosť aj na nevídanú osemzápasovú konfrontáciu výkvetu ligy líg NHL s európskym obrom zo ZSSR. Išlo o veľa. Okrem hokejovej prestíže bola v hre aj politika. Zúrila studená vojna a zo športu sa stal súboj dobra a zla, demokracie a komunizmu, profesionálov a amatérov. V prvom zápase naložili Sovieti domácim Kanaďanom potupných sedem gólov (7:3), v rozhodujúcom zápase v Moskve však sériu úspešne zakončil šťastný gól Hendersona v 60. minúte. Brankár Treťjak nestihol zareagovať na puk a bolo 6:5. V každom prípade, zámorský hokej pozoroval s úctou okrem brankára aj obrancu Ragulina a ďalších hráčov - Cygankova, Lutčenka, Vasilieva, Maľceva, Charlamova, Michajlova, Petrova či Jakuševa. Skauti začali vtedajšie hviezdy sovietskeho hokeja lanáriť a sľubovali im hory-doly. Nič sa však napokon nekonalo.
Prečo? Saša Ragulin: „Aj ja som mal sen odísť. V časoch ideologickej nezmieriteľnosti však o podobnej možnosti nemohlo byť ani reči. Na to, aby som myšlienku emigrovať dotiahol do konca, by som asi musel byť z iného cesta. Bohužiaľ, iný spôsob ako si zahrať v NHL, vtedy nebol. Preto mi je ľúto našej silnej hokejovej generácie, že si nemohla zmerať sily s najlepšími. Určite by sme neprepadli, naopak – presadili by sme sa na vyšších pozíciách. Osobne by som však dal prednosť športovej motivácii, peniaze by boli skôr druhoradé.“
Dnes je situácia odlišná. Domáci ruský hokej trpí odlivom talentov. Dnešná generácia netúži len po hokejovej sláve, ale aj dobrých príjmoch. Hokej sa ocitol v úplne inom svete, veľa vecí sa podriadilo biznisu. A ako hovorí Saša Ragulin, zmenil sa aj sám hokej. „Každý vníma tieto zmeny ináč. Ja osobne mám pocit, že v mojich časoch bolo viac premýšľajúcich hráčov. Kvalitný hokejista musí predsa preukázať na ľade intelekt. Dovoľte mi, takto v rýchlosti, spomenúť aj niektoré vaše osobnosti, Jozefa Golonku, Jiřího Holíka či Ivana Hlinku. Tí dokázali vytvárať nepredstaviteľné kombinácie, mali cit v každej, aj tej najzložitejšej situácii, nevraviac o neuveriteľnom prehľade. Viac sa hralo pre ľudí na tribúnach, hráči sa zbytočne nevybíjali v súbojoch pri mantineloch. Dnes mnohé tímy a ich hráči stavajú na sile. Samozrejme, aj súčasný špičkový hokej má svoje prednosti, je dynamický, rýchlejší, nechýba v ňom veľa pozoruhodných osobností. Teraz, pri príležitosti 30. výročia našej série s Kanadou, odvysielala ruská televízia štyri zápasy. Mal som z nich príjemný pocit. Ak mám však byť úprimný, musím povedať, že hokej tých čias sa mi páčil viac.“ (ľp)
