V štyroch oddeleniach žije v tomto vyše dvestoročnom kaštieli 144 žien, z nich tretina zbavených svojprávnosti.
, ktorá mala existenčné problémy, prešiel za barový pult reštaurácie. Už ho nemusí na každom kroku, aj na rande, sprevádzať osobný asistent. V septembri mohol ísť prvý raz voliť, no nešiel. Vraj ho žiadna strana nenadchla. Kým bol zbavený spôsobilosti na právne úkony, voľby sa ho netýkali.
Jozef Bordáč
V slovenských zariadeniach sociálnych služieb, ktoré spravuje štát, žije niečo cez 26-tisíc občanov. Z nich bolo 6746 úplne zbavených spôsobilosti na právne úkony a vyše 500 čiastočne. Len štyrom sa za posledných päť rokov podarilo spôsobilosť vrátiť. Pritom sa šušká, že by ich mohlo byť aj viac. Mnohí sú tam spokojní. Alebo sa tak naučili žiť. Výnimky hľadajú únik. Cestu späť. Tá však nie je jednoduchá.
Jozef Bordáč je jedným z tých, ktorým sa to podarilo.
A čo ostatní? Naozaj niet pre nich návratu? Skutočne musia žiť v anonymite obrovských sociálnych ústavov, bez práce a motivácie po zmene?
Ako sa to podarilo Jozefovi
Jozef Bordáč je tridsiatnik, ktorý prešiel troma domovmi sociálnych služieb. Svojprávnosti bol pozbavený približne pred desiatimi rokmi. Jozef tvrdí, že to bol od začiatku omyl.
„Mal som pár epileptických záchvatov, ale nebolo to so mnou až také zlé. Chodil som na strednú vinársku školu do Modry, býval s rodičmi a dvoma staršími bratmi v Bratislave. Kým žila mama, išlo to. Po jej smrti sa ma otec jednoducho zbavil. Macocha k tomu prispela.“
Do prvého domova sociálnych služieb sa Jozef dostal ako sedemnásťročný. Stále mal však dojem, že do toho prostredia mentálne hendikepovaných a starých ľudí nepatrí. Presviedčal o tom okolie. Naučil sa hrať na klavíri, gitare, založil s deťmi spevokol, písal básne. Robil v záhrade. Vystupoval na mnohých verejných kultúrnych podujatiach.
Mal však aj šťastie. Na jednom vianočnom podujatí si jeho talent všimli manželia Vilma a Miroslav Cipárovci. „Bez nich by som bol ešte tam,“ hovorí Jozef. Oni mu nahradili rodinné zázemie. A ešte Agentúra podporovaného zamestnávania. Tam ho naučili, ako vonku žiť a nestratiť sa.
Prečo súd zmenil rozhodnutie
Kým Jozef dosiahol zmenu súdneho rozhodnutia, trvalo to dosť dlhý čas. Sudca totiž potreboval dôkazy, že mladý muž naozaj do ústavu pre mentálne postihnutých nepatrí. Psychiater MUDr. Peter Hunčík, ktorý ako súdny znalec posudzoval Jozefovu spôsobilosť, to videl takto: „Bol to klasický sociálny prípad. Nemával pravidelné záchvaty epilepsie, ktoré sa uňho vyskytli kedysi dávno. Nespozoroval som uňho takú mentálnu retardáciu, žeby nemohol žiť normálnym životom v spoločnosti. Jeho stav by som charakterizoval ako sociálnu tuposť. V ústave mu chýbali kontakty a motivácia. Aj preto som bol za jeho postupné prepustenie z ústavnej starostlivosti. Moja opatrnosť vychádzala z toho, že Jožko vonku nemal rodinu, o ktorú by sa oprel. Mohlo sa stať, že priskorá samostatnosť by mu bola ublížila.“
Našťastie tu boli ochranné krídla rodiny Cipárovcov. Vyšlo to.
Pevný režim
Domov sociálnych služieb pre ženy sídli vo Veľkom Bieli, v starobylom barokovom kaštieli z roku 1722. V kolose, ktorý každý rok zhltne veľké peniaze na opravy a údržbu, má dnes domov 144 žien s diagnózou psychického či telesného postihnutia. Najmladšia nemá ešte tridsať rokov, najstarších päť je 80- až 90-ročných. Tretina obyvateliek je zbavených spôsobilosti na právne úkony.
Areál má rozlohu tri a pol hektára, cez vrátnicu sa bez sprievodu žiadna zo žien nedostane. Domov má svoje pravidlá. Musí mať. Rovnako ako denný režim. Pred ôsmou treba vstať, o dvanástej sa naobedovať, v stanovenom čase pozerať telku, vyjsť si do parku. Stereotyp, ktorý má chrániť a liečiť.
Mnohým ženám zbaveným svojprávnosti sa však rokmi psychický stav tak upravil, že s pomocou by život za bránami ústavu mohli zvládnúť. Trebárs pani Jolka, s ktorou sa manžel rozviedol a obral ju o dom za štyri milióny. Alebo Božka, čo celý život pomáhala chorej sestre s rodinou. Nevítanou sa stala až potom, keď mal na ňu zálusk švagor. žije tu aj Mariana, u ktorej sa duševná porucha naplno prejavila po neúspechu na štátnici.
„Dnes sú nesvojprávne, lenže všetky žili v rodinnom prostredí, a to v nich niečo zanechalo. Preto si myslím, že by im veľmi pomohlo, keby sa mohli osamostatniť,“ hovorí riaditeľ domova Ing. Peter Bičan.
Riaditeľuje síce iba dva roky, ale už má jasno v tom, že domov sociálnych služieb v podobe dnešného kolosu by mal byť minulosťou.
„Mám predstavu, ako by sme aspoň časť týchto žien opäť prinavrátili do bežného života. Naše obyvateľky pochádzajú väčšinou z trojuholníka Bratislava, Trnava, Galanta. Už som hovoril s viacerými starostami obcí o vzniku samostatného bývania pre tieto ženy. V obciach sa vždy nájde opustený dom, ktorý by sme pre ne zrekonštruovali. Zdravotná starostlivosť by aj naďalej ležala na pleciach ústavu a ony by žili na spôsob chráneného ubytovania. To by znamenalo, že by sa o seba pod dohľadom starali, pripravovali by si stravu, žili by obyčajným kolobehom. Mohli by si privyrobiť k dôchodkom,“ hovorí riaditeľ.
Ústredie ústavu by sa staralo o peniaze, odborný dohľad. Riaditeľ je presvedčený, že po psychickej stránke by sa takto veľa žien pozviechalo. Zatiaľ je to projekt, na ktorý ešte nie sú peniaze. Ale čas naň už dozrel. Lebo jedno je isté – štát sa o ľudí s mentálnym postihnutím vie čiastočne postarať po materiálnej stránke. Ale čo ďalej?
Pani Olinka, zbavená svojprávnosti, je v domove sociálnych služieb už 15 rokov.
Nám je tu dobre, tvrdia ženy
Katka, Drahuška, Olinka, Evička. Všetko obyvateľky domova zbavené svojprávnosti. Tá prvá, mama 15-ročného syna, má vo Veľkom Bieli prívlastok najporiadkumilovnejšia. Drahuška je organizátorkou a Olinka speváčkou v kostole. Evička rada robí v kuchyni.
Pozývajú nás na návštevu. Odomykajú pred nami jedno- a dvojposteľové podkrovné izbičky s televízormi, pamiatkami z výletov, fotografiami blízkych. Izbičky si vyčačkali po svojom. Olinka sa hrdí oltárikom a svätými obrázkami, ktoré si kúpila na dovolenke pri mori v Taliansku, kam sa vďaka sponzorom mohla s ďalšími ženami na dva týždne pozrieť. Drahuška sa pýši varnou kanvicou. Inde je na stolíku otvorená bonboniéra, čokoláda. Trápi ich, že pred víkendom vypadla televízna anténa a sťažujú sa riaditeľovi.
Pôsobia vyrovnane a na prvý pohľad šťastne. „Jáj, nám je tu tak dobre,“ vykrikujú jedna cez druhú. Niektoré sú v ústave aj pätnásť rokov. Na komunite im hovoria, že žiť sa dá aj ináč.
Jozef bojuje za Zuzanu
Za zmenu spôsobu života v domovoch sociálnych služieb bojuje už takmer desať rokov aj riaditeľka bratislavskej Agentúry podporovaného zamestnania psychologička Viera Záhorcová. Je presvedčená, že ľuďom s mentálnym postihnutím v ústavoch, ale aj tým, čo žijú doma, treba pomôcť. Aby sa mohli sami rozhodnúť, kde a ako chcú žiť, bývať, čo chcú robiť vo svojom voľnom čase.
„Prípad Jožka Bordáča je len jedna vyhratá bitka, pomáhať mu treba aj naďalej. On to totiž nemá jednoduché ani teraz, keď je už opäť svojprávny. Stále je v našej akoby ‘opatere‘, v rámci programu Rodinný kruh s ním riešime nové situácie, do ktorých sa neustále dostáva. Jeho miera adaptácie a tolerancie je ale stále veľmi vysoká,“ hovorí Záhorcová.
o o o
Keď sme o Jozefovi Bordáčovi v našich novinách písali prvýkrát vlani na Vianoce, želal si jediné. Aby boj o prinavrátenie svojej svojprávnosti naozaj vyhral. A dnes už pracuje na tom, aby to isté dosiahla aj jeho dlhoročná priateľka Zuzana, ktorá je obyvateľkou domova sociálnych služieb na Záhorí.
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
