Prekvapilo ma, koľko ľudí v Bratislave či v susednej Viedni chová psa, mačku alebo aspoň papagája. V Japonsku nám stiesnené bytové podmienky nedovoľujú chovať v meste žiadne zviera, v prenajatých bytoch, kde obyčajne bývajú osamelí študenti, je to dokonca zakázané. Preto sa u nás zrodilo Tamago-chi, virtuálne elektronické zvieratko, ktoré sa zmestí do dlane, a pritom pýta jesť, potrebuje ísť von a chce sa hrať ako živé. Môže aj zomrieť, preto sa oň treba starať. Je však lacné, praktické, nečudo, že sa stalo najobľúbenejšou detskou hračkou. Ja som vo svojom miniatúrnom tokijskom apartmáne zaháňal pocit samoty pestovaním izbových rastlín. To boli moji jediní a úplne legálni domáci miláčikovia. Ale byt nebol slnečný, tak všetky vyhynuli.
Kamarátka sa mi svojho času sťažovala na syna, vraj, odkedy má tamagoči, nie je schopný sústrediť sa na nič iné. Ako len môže byť fascinovaný takou hlúposťou? Toľko syna kritizovala a karhala, až bola jedného dňa zaskočená jeho požiadavkou kúpiť do domu živého psa. A čo si myslíte, ako sa to skončilo? Chlapec sa o psa najprv staral, ale keď zviera začalo robiť neočakávané psie kusy, jednoducho sa mu zunovalo. Dnes si chlapcova mama myslí, že tamagoči má predsa len čosi do seba.
Na Slovensku je bytová situácia iná než v Japonsku, zvlášť v Tokiu, o to viac ma prekvapila informácia, že tamagoči bolo obrovským hitom aj v týchto končinách a zamorilo školy aj domácnosti. Nie je to trochu nespravodlivé mať oboje – živé aj virtuálne zvieratko? Ako veľmi by chceli mať Japonci dosť priestoru na chov reálnych miláčikov!
MASAHIKO
(Autor je japonský novinár žijúci t.č. na Slovensku)
