O privysokom počte nemocničných lôžok sa vie už dávno. Zvlášť nepriaznivý je pomer medzi tzv. akútnymi lôžkami, teda nemocničnými a chronickými, medzi ktoré patria lôžka v liečebniach pre dlhodobo chorých, hospicoch, ozdravovniach a v psychiatrických liečebniach. Akútnych lôžok máme priveľa, chronických nedostatok. Lôžkodeň na chronickom lôžku je oveľa lacnejší ako na akútnom.
Slovenské zdravotníctvo bolo za socializmu budované ako vojnové – malo byť schopné zvládnuť prípadné následky vojnového konfliktu. Dôraz sa kládol na fyzickú dostupnosť nemocnice. Okrem toho bolo vecou prestíže, aby takmer každé väčšie mesto malo „svoju“ nemocnicu.
O znižovaní počtu lôžok sa hovorilo za viacerých ministrov a isté zníženie sa aj podarilo dosiahnuť. Podľa Ústavu zdravotníckych informácií a štatistiky sa však zároveň znižuje aj ich využiteľnosť – čím je menej postelí, tým menej ľudí na nich leží. Zrefomovať preto treba nielen počet, ale aj efektívnosť lôžok. Podľa reformy ministra Zajaca sa dôraz kladie na ambulantnú starostlivosť – pacient príde, urobia mu zákrok alebo vyšetrenie, a odchádza ležať domov, kde ho ošetruje sestra a navštevuje lekár. Tento trend má podporiť rozšírenie ambulantných služieb a jednodňovú chirurgiu. Doma, alebo aspoň mimo klasickej nemocnice by malo prebiehať aj doliečovanie pacientov.
(mar)
