Dušan Tarageľ si rád spomína na časy, keď s kolegami z divadla robievali klobásy. Pomáhala im pritom aj manželka Leopolda Haverla Božena, vpravo je herec Vladimír Obšil.
Táto fotografia je už len spomienkou. Dušan Tarageľ už klobásy nerobí.
V Pribyline, kde má chatu, ho miestni prezývajú ,,vysávač“. Lebo keď zájde do lesa, vráti sa vždy s toľkými hubami, že tam už nikomu ani jeden neostane. Okrem zbierania húb však herec DUŠAN TARAGEĽ miluje aj varenie. Hovorí o ňom dokonca ako o svojej vášni, až droge.,,Viem, mnohí sú šokovaní, keď poviem, že zbieram až štyridsať druhov húb. Ale keď som bol ešte chlapec, chodil na susednú chatu každé leto riaditeľ základnej školy z Hodonína. Vášnivý hubár. Mňa si obľúbil a brával so sebou. Takže dnes poznám skôr české názvy hríbov než slovenské.“
Zatiaľ posledné tohtoročné huby nazbieral Dušan Tarageľ koncom novembra a tvrdí, že sa dajú nájsť aj v zime, pod snehom. A sú vraj rovnako chutné ako v hociktorom inom ročnom období.
,,Len sa nesmú nechať pred prípravou rozmrznúť. Zmäkli by totiž na blato a stratili všetku chuť. To isté platí, aj keď sa použijú huby z mrazničky.“
Keďže do zbierania je zapojená celá hercova rodina, býva ich komora každý rok plná zavarených húb. Jeden rok mali dokonca až tristo fliaš.
,,Obe dcéry ma však kritizujú, že celé leto zbierajú, čistia, a ja všetko porozdávam. Alebo, čo sa tiež stáva, že na ne v komore zabudneme.“
Nie všetky huby Dušan Tarageľ sterilizuje, niekedy ich zavára aj v soli. Do hrnca nakrája rôzne druhy, dobre ich posolí, podleje a nechá na ohni ,,bublať“, až kým sa voda takmer neodparí. Ešte horúce ich potom vyberie, dá do fliaš, k tomu pridá nakrájanú cibuľu a nálev z Deka. Potom už stačí iba dobre utesniť viečka.
,,Keď chcete huby neskôr použiť, stačí ich iba trochu prepláchnuť vodou, aby sa zbavili zbytočnej soli. Ale ak z nich chcete robiť polievku, netreba ich ani preplachovať, máte ju hneď jemne osolenú.“
Dušana Tarageľa huby nezaujímajú len na tanieri. Má o nich knihy, pozná mnohé latinské názvy a chodil aj na konzultácie do bratislavskej hubárskej poradne.
,,Môžem smelo povedať, že aj keď som nazbieral menej známe druhy, nikdy sa nikomu nič nestalo. Len po muchotrávke červenkastej bývalo ženám kedysi trochu zle. Neskôr som zistil príčinu – keď túto muchotrávku iba pražíte na oleji, vsiakne do seba veľa tuku. To v kombinácii s tekutinami spôsobí, že niekomu môže byť zle od žalúdka. Keď ju však urobíte napríklad ako rezeň, nestane sa nič.“
Mäsová polievka je základ
Začiatky kuchárskeho umenia Dušana Tarageľa siahajú do detstva.
,,Pamätám si na to celkom presne. Mal som asi dvanásť rokov, mali sme ísť celá rodina kamsi na víkend, a ja som začal protestovať, že nejdem, že musím zostať doma. Hral som totiž za Liptovský Mikuláš futbal a čakal nás majstrovský zápas. Na moje prekvapenie rodičia súhlasili a otec mi so slovami ‘keď si taký frajer, tak si urob polievku‘, zarezal a očistil kohúta. Mama mi zas povedala, čo s ním mám urobiť – no a polievka chutila nielen mne, mojim kamarátom, ale po návrate domov aj rodičom. Takže odvtedy sa u nás zaužívalo, že najmä hovädziu a kuraciu polievku som varil ja. A keď svokra ochutnala prvý raz môj výtvor, vyhlásila, že ani ona neurobí lepšiu.“
Dušan Tarageľ hovorí, že okrem kvalitných surovín je pri mäsových polievkach najdôležitejšia trpezlivosť.
,,Ja napríklad stojím pri sporáku, až kým nezačne voda vrieť. Aby som hrniec mohol hneď dať na menší plameň. Inak sa totiž bielkoviny vyzrážajú a polievka je mútna. Veľmi sa mi osvedčilo aj kombinovanie rôznych druhov mäsa v polievke, čím dostane vždy trochu inú chuť.“
No a keď Dušan Tarageľ varí polievku, v ktorej je základom údené kolienko, nikdy ho pred varením nezabudne oholiť.
,,Mám taký lacný strojček za šesť korún, žiletky a výsledkom je kožička, ktorá je po uvarení jemná a veľmi chutná.“
Práve mäso z polievky patrí k najobľúbenejším jedlám Dušana Tarageľa. A keď si dá k nemu na tanier ešte varenú polievkovú zeleninu, trochu chrenu či horčice, nič viac vraj nepotrebuje.
Nikdy mu nechýbajú najmä sladké jedlá ako dukátové buchtičky, ryžový nákyp či žemľovka. Zato cestoviny pripravené na slano zje kedykoľvek.
Spoločne pracovať, spoločne jesť
Herec si rád spomína na časy, keď so svojimi kolegami zo Slovenského národného divadla pravidelne vyrábali desiatky kilogramov klobás.
,,Paľko Mikulík nás naučil senzačný recept, a tak sme sa – on, Leopold Haverl, Vlado Obšil a ja – pravidelne striedali v našich domácnostiach a odušu mleli mäso, korenili, kombinovali a plnili do čriev. Výsledkom boli klobásky jedna báseň. Občas sa objavil aj Milan Kňažko. On a ja sme radi ‘koštovali‘ ešte surovú náplň, takže občas boli aj obavy, či bude klobás dosť. Okrem toho, Paľko vedel z tej zmesi robiť malé šúľky podobné čevapčiči, ktoré podlial vodou, zohrial a my sme sa nemohli dojesť. Lenže potom pribudli zdravotné problémy, moje dcéry prešli na všelijakú makrobiotickú a delenú stravu, a tak sa mi klobásy iba pre mňa samého už robiť nechce.“
Okrem toho si Dušan Tarageľ myslí, že je už najvyšší čas, aby aj on prešiel aspoň na trochu ľahšie jedlá. Zatiaľ sú to však len predsavzatia.
„V januári budem mať päťdesiatpäť rokov, a tak si hovorím, že by som mal konečne začať dávať tie kilá dole. Už kvôli zdraviu. Lenže ešte idú Vianoce a kto dokáže vtedy zhadzovať kilá, musí byť určite masochista.“
FOTO – ARCHÍV
Autor: Jana Lukáčová
