„Nedávno sa robil prieskum medzi mladými v Bosne, o samovražde sa rozprávajú asi tak, ako my o nakupovaní. Čo je horšie, často ju aj spáchajú. Sme roky po vojne, ale ešte stále sa nikto nevenuje posttraumatickému stresu, s vojnovými obeťami sa nepracuje. Vláda teraz začala rozprávať o vybudovaní centra pre mentálne zdravie. Vojna totálne rozvrátila spoločnosť, dlho potrvá, kým budú u nás opäť šťastné domácnosti. Veľa žien stratilo manželov, stačí, keď spomeniem Srebrenicu, kde bolo zabitých 8000 mužov, toľko domácností zostalo bez živiteľov. O rodiny sa majú starať ženy, ktoré predtým nepracovali, nemajú vzdelanie. Niektoré z nich sú stále odkázané na humanitárnu pomoc, iné sa dokázali vzchopiť a pracujú. Nezamestnanosť je však veľká. V krajine je veľa opustených starých ľudí, mladí utiekli do zahraničia, rozbili sa tradície, keď sa o starých členov rodiny starali potomkovia. A, samozrejme, nesmiem zabudnúť na siroty.
Táto vojna bola iná ako predošlé. Nebojovalo sa v predných líniách, civilisti, ženy a deti boli rovnakým terčom, ako muži. Znásilnenie bolo použité ako vojnový nástroj. Vždy o znásilnení počúvame ako o nevyhnutnom následku vojny, ale teraz išlo o stratégiu boja. V Bosne bolo znásilnených 10- až 60-tisíc žien, niektoré museli deti násilníkov - príslušníkov iného etnika porodiť.
Pred vojnou u nás neboli žiadne mimovládne organizácie, až počas vojny práve ženy začali pomáhať utečencom, starým ľuďom, postihnutým. Ženské organizácie sú teraz v Bosne veľmi silné, jedna skupina sa venuje pašovaniu žien, druhá domácemu násiliu, reprodukčným právam a tretia legislatíve. Domáce násilie po vojne veľmi narastá, ale vláda mu nevenuje pozornosť, tá patrí veľkým politickým témam, teda najmä rozvoju krajiny. Nikto nespája rozvoj krajiny so životom obyčajných ľudí, nikto nepremýšľa o tom, že ak máte šťastné rodiny, môže spoločnosť napredovať.
Veľkým problémom je pašovanie žien, na prostitúciu k nám násilne privážajú najmä ženy z Moldavska, Rumunska, Bulharska a Ukrajiny. Klientela je široká, nielen miestni muži, ale aj desiatky tisícov príslušníkov mierových síl a medzinárodných policajtov.“
Po páde komunistického režimu jednotlivé republiky spojené v bývalej Juhoslávii začali vyhlasovať nezávislosť. Po Slovinsku, Chorvátsku a Macedónsku vyhlásila v roku 1992 nezávislosť aj Bosna a Hercegovina. Nasledovala mimoriadne krvavá etnická vojna medzi moslimami, Srbmi a Chorvátmi. Odhaduje sa, že počas vojny v rokoch 1992 až 1995 zahynulo v krajine dvestotisíc ľudí, ďalšie tisíce sú nezvestné.
