V apríli 1998 si referendum o priamej voľbe prezidenta a o vstupe do NATO „vyskúšali“ obyvatelia Štúrova a Svätého Jura. Akt, pri ktorom dostal vstup do NATO výraznú podporu, vtedy označila americká agentúra AP za „facku do tváre premiéra Mečiara“. FOTO TASR - PAVEL NEUBAUER

Pražský summit NATO nám priniesol pozvánku na začatie prístupových rokovaní. Aliancia sa pre Slovensko rozhodla, pretože má v našu krajinu dôveru, ktorú v roku 1997 pri predchádzajúcom rozšírení nemala. Jedným z dôležitých aspektov obnovovania našej dôvery bola a zostáva aj miera podpory občanov pre vstup do aliancie.

V mnohých rozhovoroch slovenských predstaviteľov v sídle NATO, na ktorých som mal možnosť zúčastniť sa, generálny tajomník NATO Robertson opakovane vyslovoval vetu: „Nepolitizujte s bezpečnosťou krajiny.“ Tento slogan použil vždy, keď sa pýtal, či na Slovensku po prípadnom pozvaní počítame s referendom.

Odpoveď z našej strany bola vždy záporná. Vychádzala z toho, že členstvom v NATO neprichádzame o suverenitu (NATO je štandardnou medzinárodnou organizáciou) a občania sa k tejto téme už opakovane vyslovili cez voľbu tých strán, ktoré mali členstvo v NATO vo volebných programoch. Robertsonov apel, aby sa nepolitizovalo s bezpečnosťou krajiny, začína nadobúdať aj u nás konkrétny obsah v súvislosti s hlasmi volajúcimi po referende.

Aby bolo hneď od začiatku jasno, referendum ako inštitút priamej demokracie nepovažujem za politizovanie. Ide však o to, že bezpečnosť krajiny je veľmi citlivá otázka. Atraktívna je najmä pre tých, ktorí majú nedostatok tém na vlastnú profiláciu. Dnešné volanie po referende má presný cieľ: vytvoriť zdanie, že vláda sa bojí hlasu občana. Pritom opak je pravda. Odmietanie referenda o vstupe do NATO nie je založené na strachu z postoja občana, ide o snahu nevytvárať pôdu na lacnú a nebezpečnú demagógiu.

Urobiť z bezpečnosti nástroj na vytĺkanie politického kapitálu nemožno racionálnou argumentáciou. Dá sa to len cez emotívne apely a pseudoargumenty, ktoré na niektorých zaberú viac ako naše tézy o zabezpečení obrany krajiny, o definitívnom začlenení sa do spoločenstva demokratických hodnôt či možných ekonomických výhodách.

Už dnes presne vieme, aké „tromfy“ budú vyťahované ďalej. „Chceme vstup do NATO alebo aby boli peniaze radšej použité na školstvo a zdravotníctvo?“ „Sme za to, aby naši synovia zomierali v Afganistane či Iraku?“

Problém diskusie o členstve v NATO je oveľa zložitejší. Najväčšou výzvou je vysvetliť, že bezpečnosť krajiny musí mať rovnakú prioritu ako iné otázky verejného života. Je to o to ťažšie, že bezpečnosť nemožno cítiť, keď ju máme. Bezpečnosť nám začne chýbať až vtedy, keď zaznie prvý výbuch alebo nás na chvíľu z letargie vyrušia padajúce dvojičky v New Yorku.

Členstvo v NATO je konkrétny koncept so všetkými výhodami, záväzkami, ale aj vnútornými dilemami, zatiaľ čo odporcovia NATO ponúkajú virtuálnu realitu. Reálny koncept je vždy zložitejší ako demagógia. Ich argumentácia sa začína i končí heslami o mnohomiliardových položkách súvisiacich s členstvom v NATO bez toho, aby aspoň naznačili, o akých miliardách hovoria. Počas prístupových rokovaní už v najbližších týždňoch do haliera vyložíme na stôl sumu, ktorú Slovensko ako člen do spoločného rozpočtu aliancie zaplatí. Bublina s miliardami jednoducho spľasne.

Rovnako nemajú odpoveď na otázku, čo s našou armádou bez peňazí. Boja sa povedať, že Armádu SR by najradšej zrušili, lebo vedia, že občan by to odmietol. Vyrušuje ich totiž, že ten istý občan, po ktorého hlase volajú, dáva slovenskej armáde dlhodobo najväčšiu dôveru spomedzi všetkých inštitúcií. A takto by bolo možné pokračovať.

Politici, ktorí podporujú vstup do NATO, ale referendum o vstupe do NATO nepovažujú za nutné, nemajú strach z názoru občana. Chcú sa vyhnúť zbytočnému vytváraniu priestoru na demagógiu, ktorá môže len spochybniť dnešné jednoznačne pozitívne vnímanie Slovenska v zahraničí.

Autor: IVAN KORČOK(Autor je štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí)