„Sedela len v tom kresle, najprv doma, potom v úkryte. Jej muž v pivnici stále kašľal, a to mohlo vzbudiť pozornosť Nemcov. Preto ho ostatní zaškrtili. Žena v tej chvíli získala vládu nad svojimi nohami, vstala a zavolala Nemcov.“ Tento príbeh rozprávala Hanna Krall na jar tohto roku publicistovi Wojciechovi Tochmanovi, mimochodom, nájdeme ho aj v jej zbierke poviedok Dôkazy jestvovania, ktorá pred niekoľkými rokmi vyšla v slovenčine. Hanna Krall zbiera takéto príbehy už dvadsaťpäť rokov.
V jej poslednej knihe Ach, ty si Daniel (v týchto dňoch vychádza v češtine vo vydavateľstve Atlantis) nájdeme mladú maliarku, ktorá maľuje obrazy hrôzy varšavského geta na akvarely a selekciu SS prežije len „vďaka zdravému výzoru: ústa a líca nafarbené cviklovou šťavou“. O šesťdesiat rokov neskôr - za tých šesťdesiat rokov sa nedotkla štetca - vyberie pri rozhovore s Hannou Krall rúž a namaľuje si, bez toho, aby sa pozrela do zrkadla, na tvár krikľavo červený fľak. „Spokojná, že vyzerá zdravo, rúž znovu založí.“ Hanna Krall skoncentruje tento príbeh na dva a pol strany v jej charakteristickom štýle. Bez komentára, bez návodu na použitie, bez záverečného mravného ponaučenia, bez sentimentality a pátosu, lakonicky plní úlohu kronikárky, ktorú si sama zadala. V knihe Ach, ty si Daniel po prvýkrát dala najavo, ako ju tá úloha ťaží.
Ľudia jej rozprávajú svoje osudy alebo osudy svojich príbuzných - aby o nich napísala, alebo aby - najmä mladým - pomohla pochopiť a prekonať, čo sa stalo. Akokoľvek dobre im rozumie, bráni sa im. „Spísala som toľko príbehov, že by som mala vedieť vysvetliť, čo sa stalo a prečo sa to mohlo stať. Ale ja to neviem.“
Jej ďalší problém je v tom, že ľudia, o ktorých píše, „sú dnes starí, majú za sebou mozgové príhody, trpia Alzheimerom alebo už jednoducho nie sú. Vďaka ich spomienkam boli moje reportáže - celé nádoby“. Deti tých, čo prežili, si pamätajú len úlomky, ktoré sa už nedajú spojiť do príbehov. „Nechcela by som zapĺňať medzery predpokladmi a predstavami, to nesmiem robiť.“ A tak sa v jej novej knihe k sebe radia útržky, zvyšky životopisov - ako hŕbky črepov, ktoré v archeologických múzeách svedčia o minulých kultúrach a katastrofách.
Iné texty sú zas dodatkami k dávnejším reportážam. V zbierke, ktorá v češtine vyšla pod titulom Tanec na cizí veselce, je príbeh nemeckého dôstojníka, ktorý sa náhodou stane svedkom akcie SS, ktorej padne za obeť kompletné židovské obyvateľstvo poľského mesta Dubno, a potom sa zúčastní príprav na atentát na Hitlera. V knihe Ach, ty si Daniel Hanna Krall líči návštevu u tohto majora wehrmachtu - a pobúrenú reakciu jej nemeckej vydavateľky, ktorá ako „vzbúrenkyňa-šesťdesiatosmičkárka“ majorom pohŕda.
Nezaujato presný pohľad Hanny Krall objaví stopy nacistickej minulosti aj u ľudí, ktorých životné projekty boli myslené ako absolútne protiklady životopisov ich rodičov. Pôda je ešte stále zamínovaná, posiata črepinami. Ide o to, byť dosť pozorný. A byť aj dosť odvážny. Povedané slovami dvoch zaddikov z čias delenia Poľska, ide o to, počúvať svoje duše. Ich duchovia dnes sedia vo vetvách v záhrade poľského veľvyslanectva v Izraeli: „Neexistuje človek, ktorého by jeho duša ustavične nepoúčala,“ myslí si Pinkas. „Prečo ju potom človek neposlúcha?“ dumá Nachmann z Horodenky. „Lebo duša ho síce neprestajne poúča, ale všetko povie len raz a už sa neopakuje.“ Možno práve strach z opakovania Hannu Krall unavuje.
