Carl Lewis, dnes ctihodný pán z Los Angeles, podnikateľ a mecenáš charitatívnych akcií, sa včera dožil štyridsiatky. Rodáka z alabamského Birminghamu (nar. 1. júla 1961) vyhlásili vlani v ankete O najlepšieho atléta storočia za víťaza, hoci konkurencia kráľovnej športov v podstate nedovoľuje ukázať na niekoho - si to práve ty.

Carlton Frederick Lewis, ako znie celé meno syna Evelyn Lawlerovej a Billa Lewisa, však stelesnil v jednej osobe to, čo pred ním dokázali viacerí. James Cleveland (Jesse) Owens tiež dosiahol na olympiáde v Berlíne štyri prvenstvá - v diaľke, behoch na 100, 200 m a v štafete na 4 x 100 m. Holanďanka Francina (Fanny) Blankersová-Koenová sa pýši zlatým štvorlístkom z londýnskych OH (100 m, 200 m, 80 m prek., 4 x 100 m). Legendárny fínsky Paavo Nurmi nazbieral na troch olympiádach deväť najcennejších kovov. Americký diskár Alfred (Al) Oerter vyhral zase štyri zlaté (Melbourne 1956, Rím 1960, Tokio 1964, Mexico 1968) v nepretržitom slede.

„King Carl“ dosiahol všetko. Na OH 1984 v Los Angeles triumfoval ako 23-ročný v diaľke, 100 m, 200 m, šprintérskej štafete. Zo štyroch olympiád má v zbierke deväť zlatých (a jednu striebornú), skvostné diaľkarské zlaté kvarteto mu patrí z Los Angeles, Soulu 1988, Barcelony 1992 a Atlanty 1996.

Najskôr ho preskakovala sestra

Carl pochádza z atletickej rodiny. Matka štartovala v behu na 100 m prekážok na Panamerických hrách. Spolu s manželom Billom, istý čas hráčom amerického futbalu, boli dlhoročnými členmi Track and Field (americký názov pre atletiku) Clubu vo Wilingboro v štáte New Jersey, kam sa Lewisovci presťahovali.

Zlé jazyky hovoria, že brata dlho preskakovala o dva roky mladšia sestra Carol, neskôr tiež výborná diaľkarka. Mladý Lewis vynikal ľahkonohým behom, ktorým naháňal bejzbolovú loptičku. Ako šestnásťročný behal stovku za 10,6 s, tri roky predtým prekonal sestru skokom 550 cm. Mal ojedinelý talent skrytý za nenápadnosť. Keď v roku 1979 na Panamerických hrách získal bronz v skoku do diaľky výkonom 813 cm, ujal sa ho v chýrnom kalifornskom klube zo Santa Moniky nemenej legendárny tréner Tom Tellez. Ten vybadal, že má v rukách poklad, nielen diaľkarský, ale aj šprintérsky.

Hviezda, ktorá mala zhasnúť

Lewisov raketový vzostup vo veku prechodu z juniorského veku k dospelým mnohí považovali za kométu, ktorá rýchlo zhasne. Na olympiáde v Atlante však Carl vyhral štyri zlaté medaily (100 m, 200 m, diaľka, štafeta 4 x 100 m). Prvé zlato položil na hrob svojho otca Billa, ktorý v roku 1987 podľahol rakovinovému ochoreniu.

Carl nemal najlepší krok, štart, ani najvyššiu frenkvenciu - celkove bol však najrýchlejší. Behal v ére najväčšieho dopingového hriešnika Kanaďana Bena Johnsona. Z atletickej historickej pamäti nikdy nevymizne obraz, ako sa zdesený Lewis na olympiáde v Soule prizerá unikajúcemu tornádu s názvom Johnson. Bena na druhý deň diskvalifikovali, zobrali mu zlato i svetový rekord 9,78 s. Obe prvenstvá pripadli Lewisovi - najcennejšia medaila i svetový rekord 9,92 s.

Lewis súťažil v druhej polovici osemdesiatych rokov, v období plnom dopingových podozrení. Carlovi sa vyhýbali. Nevynikal muskulatúrou, bol všestranný, jeho boj proti nedovoleným prostriedkom vyznieval úprimne.

Zázračný Američan napodiv nebol zberateľom svetových rekordov. Pripísal si ich síce dvanásť, väčšina však bola zo štafiet. Z idividuálnych disciplín mu patrili „len“ dva najlepšie zápisy histórie. Prvým bol spomínaný soulský. Na majstrovstvách sveta v Tokiu 1991 zabehol ešte jeden, tiež v najkratšom šprinte - 9,86 s. V japonskej metropole sa však zrodil iný historický výkon - diaľkarský, ktorý mal podľa všetkých patriť raz Lewisovi, a navyše mal byť aj dlhší - deväťmetrový.

Najlepší diaľkar histórie

V Tokiu sťažoval diaľkarom život vietor. O prvenstvo sa „bili“ Američania Lewis a Mike Powell. Carlova séria bola neuveriteľná - 868 cm, prešľap, 883 cm s vetrom, 891 cm s vetrom, 887, 884. Powel v piatej sérii doletel na 895 cm a po dvadsiatich troch rokoch prekonal najlegendárnejší svetový rekord Boba Beamona (USA) 890 cm z mexickej olympiády 1968.

Atletika je plná paradoxov. „King Carl“ prehral v Tokiu v diaľke po 65 pretekoch, od japonského šampionátu po posledné skvelé víťazstvo v Atlante 1996 ich pribudlo ďalších 54. Lewis poľoval na Beamona. O deväťmetrový pokus ho podľa všetkého obralo delenie sa medzi šprinty a skokanskú disciplínu, v ktorej je iste najlepším atlétom všetkých čias. Štyri zlaté medaily na štyroch olympiádach to jasne dokazujú. Vyhral aj majstrovstvá sveta 1983 a 1987. V neredukovaných diaľkarských tabuľkách (pri skokanovi sa neuvádza len jeho najlepší výkon) figuruje v historickej desiatke meno Lewis šesťkrát.

Prvá megahviezda

Deväťnásobný olympijský víťaz žije v USA a prirodzene sa správal a správa ako Američan. Nevšedné úspechy dokázal speňažiť, hoci nikdy nebol veľkohubý, vystatovačný, vyhýbal sa senzáciám. Zužitkoval práve imidž dobrého chlapca. Carl spolu s manažérom Joeom Doglasom získali záujem médií a sponzorov, vtedy ešte „pod stolom“ brali štartovné 60 000 USD. Carlovi slúži ku cti, že otvorene hovoril o zregulárnení toku peňazí špičkovým atlétom a bol proti vecným cenám, hoci išlo o luxusné limuzíny. Bol prvou megahviezdou kráľovnej športov s rozprávkovými príjmami. Jeho filozofiu, aj s charitatívnymi záujmami alebo s podporou mládežníckej atletike, si osvojili žrdkársky fenomém Sergej Bubka či neprekonateľný bežec na 200 a 400 metrov Michael Johnson.

Posledný rok činnosti (1997) bol pre Carla Lewisa atypický, súťažil proti svojej zásade. Okrem toho, že kritizoval Medzinárodnú amatérsku atletickú federáciu za nedôrazný boj proti dopingu, vždy dôrazne odsudzoval atletické exhibičné akcie. Kariéru zakončil 6. septembra 1997 v Tokiu, predtým sa rozlúčil s európskym publikom v Berlíne v rámci mítingu ISTAF ako finišman „štafety snov.“

PETER FUKATSCH