FOTO SME - PAVOL MAJER a ĽUBOŠ PILC
Dispečeri sa snažia zistiť čo najviac informácií už po telefóne. Aj preto, aby sanitku neposielali zbytočne a nechýbala na mieste, kde je nevyhnutná viac. Zraneným by často mohla zachrániť život aj okamžitá prvá pomoc okolia. Len málokto však vie, ako ju podať.
Pre 50-tisíc ľudí by mali stačiť dve posádky záchrannej služby, z toho jedna s lekárom, je ich menejBRATISLAVA - O šiestej večer spadol uprostred hlúčiku ľudí, čakajúcich na zelenú, starší pán. Ľudia sa zmätene pozerali jeden na druhého. Pán sa nehýbal. Keď ho dvaja muži zodvihli a opreli o stĺp, bol pri vedomí, ale nevládal sa postaviť ani odísť. „Nič mi nie je,“ hovoril pomaly a roztržito. Mal oblečené sako a čistú košeľu, nohavice však mal v rozkroku mokré.
Muži zavolali mobilom 155, ale na bratislavskej záchranke dostali takúto odpoveď: „Ten pán bude určite opitý.“ A záchranka k opilcom nechodí, lebo je to drahé.
Pána teda odniesli do blízkej lekárne a magistru poprosili o pomoc. Jej telefonát zabral - o dvadsať minút prišla sanitka.
Ako sa také niečo môže stať? Dôvodom, podľa jedného zo šéfov záchranárov, je aj to, že asi v štvrtine prípadov si môžu tí, čo telefonujú po záchranku, pomôcť sami. Dispečeri sú preto občas podozrievaví. Navyše, záchranka má málo áut, a tak sa vopred snažia posúdiť, či je nevyhnutné vyslať ju. „Mrzí ma, že sa také niečo stalo. Ale ak mal dispečer predtým dve zbytočné volania, mohol situáciu podceniť. Na takéto prípady treba upozorňovať,“ hovorí MUDr. Viliam Dobiáš.
Pre 50-tisíc ľudí by mali podľa odporúčaní stačiť dve posádky záchrannej služby, z toho jedna aj s lekárom. „To by sme skákali od radosti,“ povedali nám v centre Záchrannej zdravotníckej služby. Na Slovensku totiž pripadá na tento počet ľudí spravidla iba jedna posádka a niektoré okresy dokonca záchrannú službu nemajú vôbec. To ohrozuje záchranu životov najmä pri dopravných nehodách.
Vtedy neostane nič iné, iba sa spoľahnúť na lieky či pomoc okolia. Skúsenosti však hovoria, že zo sto ľudí sa snaží podať prvú pomoc len asi desať, z nich len jeden to naozaj vie. „Prvá pomoc sa u nás nevyučuje tak, ako by sa mala,“ hovorí doktor Karol Kálig z Fakultnej nemocnice v Bratislave.
Neschopnosť alebo neochota ľudí poskytnúť prvú pomoc je často osudná. Záchranka príde na miesto nehody priemerne za 15 minút, mimo mesta je to až 30 minút. To býva často neskoro. „Mozog je už po 4 minútach bez kyslíka trvalo poškodený,“ hovorí Kálig.
Na Slovensku zároveň nemáme dnes nemocnicu, ktorá by bola schopná komplexne zvládnuť pacienta s rozsiahlejšími poraneniami.
(sr, mar)
