„Keď som bola malá, otcova knižnica ma fascinovala. Pamätám si, ako sme so sestrou hrávali hru Hľadaj knihu. Dali sme si napríklad hádanku, či máme doma knižku Tiene v raji a akej je farby, potom sme sa rozbehli ku knižnici a súťažili, ktorá ju prvá nájde.
Dnes mám doma z otcovej knižnice veľa kníh, dokonca aj kopu korešpondencie, ktorú by som mala vytriediť. No keďže sme sa pred rokom sťahovali, práve knihy sa stali posledným kusom bytového zariadenia, ktoré ešte nemáme vyriešené. Okrem toho som zdedila starožitnú knižnicu po profesorovi Ambrušovi, ktorý sa zaslúžil o založenie modranského múzea. Poruke potrebujem mať predovšetkým Prousta a Calvina, k ostatným knihám sa podľa potreby prepracovávam v podkroví. Tam ich s obľubou stráži kocúr, nedávno sme zistili, že ich aj „značkuje“.
Fanaticky dnes už nečítam. Kedysi sa mi páčilo, keď mal doma niekto veľa kníh, dnes som praktickejšia, skôr si knižku, ktorú chcem mať a čítať, strčím do tašky a vláčim hore-dolu. Dokonca sa kníh aj ľahšie vzdám, nie ako kedysi. Keď som pred rokmi stála celé hodiny pred Českou knihou, čakala na nejaký svoj vysnívaný titul a neušlo sa mi, veru som si poplakala.“
Daniela Kapitáňová, spisovateľka
„Mám také tušenie, že spisovateľova knižnica vyklebetí aj to, čo by možno inak celkom rád utajil. Napríklad už len tým, čo všetko, označované za ‘zlatý fond‘, nemá, nijako mu to nechýba a pokiaľ knihy nevyhrá v krížovkárskej súťaži, ani ich nikdy mať nebude. Symptómy mojej knižnice sú tieto: mám celé metre kníh, ktoré som kúpila, odložila a nikdy neotvorila. Mám (niekoľko) kníh, ktoré som si požičala, a nie a nie ich vrátiť. Mám veľa kníh a časopisov o divadle, do ktorých som možno nahliadla raz. Mám neuveriteľné množstvo učebníc cudzích jazykov – na rozdiel od mojej skutočnej jazykovej výbavy. Keď občas vysávam prach z kníh, tak zisťujem, že napríklad vrstva na klasikoch a odbornej literatúre býva väčšinou panensky nedotknutá. Takže to, čo o mne moja knižnica prezrádza, nebude asi príliš lichotivé.“
Viera Švenková, spisovateľka
„Spomínam si, že keď vyšiel Slobodov Rozum, kúpila som hneď päť kusov, no všetky som rozdala, ostala som ‘bez rozumu‘. Žiaľ, v mojej knižnici hodnotnejšie knihy chýbajú. Kamarátom, ktorí si knižku požičajú, nepríde na um, že by sa patrilo ju aj vrátiť. Teraz však redigujem pre vydavateľstvo RAK, a tak sa mi knižnica (i hlava) zapĺňa najnovšími poznatkami o dejinách Slovenska, každá z tých nádherných kníh ma uchvacuje, konečne máme objektívny obraz našej minulosti, úžasných výkonov našich predkov, ktorí formovali tvár krajiny, miest, ale najmä duchovný svet. Okrem toho si strážim pár kníh poézie, potravu pre ‘hodinu duše‘. Hreje ma pocit, že si z mojej knižnice požičiavajú vnuci, že gymnazisti čítajú Dostojevského, Steinbecka, Márqueza. Šťastie nie je v tom, mať bohatú knižnicu, ale mať okolo seba ľudí, ktorí čítajú. Rozhovor o knihe – to sú pravé hody ducha.“ (ea)
