FOTO SME – ĽUBOŠ PILCNemocnica na okraji mesta

„Hoci niektoré české médiá o mojej účasti v pokračovaní seriálu dosť špekulovali, môžem dosvedčiť, že v ňom naozaj hrám. Pravda, môj Sova už nie je natoľko centrálnou postavou ako v predchádzajúcom seriáli – vystupujem asi v štyroch dieloch z trinástich. Nerád by som však z obsahu vopred prezrádzal niečo viac. V každom prípade môžem skonštatovať, že hoci som sa s viacerými kolegami stretol pred kamerami po vyše dvadsiatich rokoch, mali sme si čo povedať a rozhodne medzi nami nepanovala žiadna ponorková choroba. Aj keď nakrúcať takýto rozsiahly seriál skutočne nie je jednoduché.“

Patrí medzi najvýznamnejších a najznámejších slovenských hercov. Má za sebou neobyčajne bohatú tvorivú cestu. Nikdy však neváhal vyjadriť aj svoj názor na veci verejné, ktoré sa týkali umeleckého, spoločenského i politického života. LADISLAV CHUDÍK. Čím žije dnes a o čom premýšľa?V anketách sa často objavujete medzi osobnosťami, ktorým ľudia dôverujú, vážia si ich prácu, postoje a názory. Teší vás to, zaväzuje?

„Predovšetkým je to pocta – teší ma i zaväzuje zároveň. Naša generácia je už vo veku, keď potrebujeme dobré slovo, povzbudenie. Pri pohľade späť potrebujeme cítiť, že sme azda niečo vykonali, že sa s nami spája niečo, čo sa ani plynutím času celkom nestratilo. Okrem toho, ja som človek vtiahnutý do seba. Celý život spochybňujem vlastné konanie – či som svojej práci a ľuďom dal všetko, či som nemal robiť viac, inak. Divadlo je súčasťou prítomnosti, do kontaktu i konfliktu sa dostáva s prítomnou chvíľou. Už len preto je človek rád, že po ňom niečo zostane a neprekryje sa ďalším vrstvami. Čím dlhšie žijete, tým viac ich pribúda.“

Naozaj to tak cítite?

„Roky idú. To neodškriepim. Už onedlho, prvého januára, to bude presne päťdesiat rokov, čo som sa stal členom Činohry SND – ťažko môžem hovoriť inak.“

Ale vy predsa stále hráte, vystupujete pred divákmi.

„Samozrejme, a som rád, že mám ešte isté povinnosti, že ma do dvoch hier režiséri obsadili. Teším sa i zo stretnutí so svojím publikom v programe, v ktorom vystupujem s husľovým virtuózom profesorom Bohumilom Smejkalom a klaviristom Vladimírom Hollým z brnianskej JAMU. Veľké ciele a úlohy si však už vo svojich rokoch klásť nemôžem. V tom som, našťastie, realista.“

O vašej hereckej tvorbe vznikli dve samostatné publikácie a viacero štúdií. Bilancujete svoj život a prácu aj vy sám?

„Vždy a všade si treba nájsť chvíle na sebaspytovanie, uvedomovanie si toho, čo robíme. Najmä vtedy, keď podstatnú časť života už máme za sebou. Bez týchto okamihov sa človek márne spaľuje, stráca energiu – a cieľ mu pritom uniká. Mne osud dožičil dosť veľké osobné, pracovné i zdravotné prepletence. Ale som si istý, že herecké povolanie som si pred takmer šesťdesiatimi rokmi vybral správne. Som presvedčený, že talent zaväzuje, že sme povinní pestovať ho a chrániť. I tí, ktorí reprezentujú náš národ, by mali byť na svoje talenty pyšní a mali by im venovať potrebnú podporu a pozornosť. Okrem toho si myslím, že moja generácia, generácia okolo Viliama Záborského, Mikuláša Hubu, dokázala nadviazať na odkaz zakladateľov slovenského divadla a rozvíjať ho ďalej. Vytvorila sa tak istá klasická norma, ktorá platí dodnes. Od nej sa odvíjajú úsilia ďalších hereckých generácií. A treba dodať – hoci to niektorí hypernárodní Slováci neradi počujú, že mimoriadny význam mala pritom spolupráca s českými kolegami. Mohli sme sa oprieť o ich skúsenosti, viacerí z nich na Slovensku aj zostali. Keď pribudol film a televízia, diváci boli pravidelne svedkami našich konfrontácií. Dnes sa táto kapitola už zrejme uzavrela, no v Čechách ma ešte stále ľudia zdravia a vravia, že slovenskí herci im chýbajú.“

Nie vždy ste v divadle šli z úlohy do úlohy. Boli roky, keď príležitostí bolo pomenej. Čo vám také chvíle pomohlo prekonať?

„Mal som šťastie, že keď sa v divadle presunul záujem režisérov na iných hercov, prišli zaujímavé ponuky z televízie, rozhlasu či filmu. Vždy som však vedel jedno: nesmiem na sebe prestať pracovať, aby som potom, keď šanca príde, bol na ňu pripravený. Herec nemôže nadobudnúť istotu, že to je ono, že už vie, čo a ako za každej situácie. Aj dnes, keď študujem postavu, si hovorím, že sú možné aj nové cesty a že si treba niečo nechať aj ako prekvapenie. Pre režiséra, kolegov i divákov. Herec si už v začiatkoch musí uvedomiť, že v tvorbe nestúpa vždy len smerom hore. Podstatné je dosiahnuť štandard a odtiaľ sa pokúšať o ďalšie výboje. To, čo raz dosiahne, si musí vedieť udržať a nemôže sa pritom nechať utlačiť stereotypom opakovania. To je možno ešte ťažšie.“

Vaše herecké rozpätie je veľmi široké. Napriek tomu v povedomí divákov zostávate najmä ako bojovník za pozitívne životné hodnoty. Bol ním aj váš primár Sova zo seriálu Nemocnica na okraji mesta. Vyhovuje vám to?

„Samozrejme, aj mne sa chce niekedy zahrešiť. Necítim sa ako vzor cnosti. Miloš Kopecký, ktorý hral v Nemocnici doktora Štrosmajera, mi raz povedal: ‘Pán Chudík, mňa akoby objavili ako herca až teraz. Akoby dovtedy nič nebolo.‘ Aj ja sa občas cítim podobne. Postava, akou bol doktor Sova, je síce pre herca šancou, aby na dostatočne veľkej ploche ukázal, čo v ňom je, a dostal sa aj do povedomia miliónov divákov. No zároveň je aj veľkou dekou, ktorá všetky ostatné hercove postavy zakryje. Tie len trochu vykúkajú – spoza jej rohov. Preto som vďačný, keď si niekto spomenie na môjho filmového kapitána Dabača či Quentina z Millerovej drámy Po páde. Môže si vybrať z mnohých divadelných, filmových, televíznych i rozhlasových postáv.“

Väčšinou sú to postavy stvárňujúce ľudí, pre ktorých slušnosť nie je prázdnym pojmom.

„Zrejme je to aj v človeku, že si ho nájdu práve postavy, ktorým nechýba slušnosť. Iste môže za to aj spôsob, akým ma v detstve vychovávali. Tú svoju ‘kinderstube‘ som si niesol so sebou celkom prirodzene, nikdy som nevidel dôvod, aby som ju poprel.“

Nezdá sa vám, že dnes slušnosť neletí?

„Naozaj si myslím, že dnes sú slušní ľudia v ofsajde, a preto by sa mali spojiť a viac sa brániť. Tlak egoizmu a akceptovania vlastných záujmov je silný. Slušný človek sa mu často nevie ubrániť, nevie robiť podobné ‘prešľapy‘, a tak sa dostáva do stále väčšej izolácie. Vyplýva to možno z povahy nášho národa. Vždy sme boli slabší, v menšine a jedinou našou istotou bola rodina, najbližšie okolie. Vďaka tomu sme možno prežili, no sformovalo nás to tak, že sme si zvykli spoliehať sa na blízke vzťahy aj dnes, v celkom iných podmienkach. Myslíme si, že to či ono nám môže vybaviť známy, rodák z našej dediny, že úrady možno podviesť, že úplatky sú najlepšou cestou, ako získať, čo potrebujeme. To však vytláča hodnoty, o ktoré by sa naša spoločnosť mala opierať, ak chce držať krok so svetom.“

Sme krátko po voľbách. Ste spokojný s novou vládou?

,,Pre mňa dopadli voľby lepšie, ako som predpokladal. Som rád, že sa konečne prepracúvame k istému štandardu – od ľavice cez stred až k pravici, ktorý by sa už mohol stať normou.“

Zažili ste veľa, veľa si pamätáte. Čo vás ešte láka sledovať aj súčasné dianie?

,,Nehovorím to zo skromnosti, ale isté veci už idú akoby pomimo mňa. Mám však stále šancu žiť a pracovať, a tak chcem byť v kontakte so všetkým dôležitým, čo sa u nás deje. Neraz ma to potom trápi. Slovensko je naozaj prekrásna krajina, ale my – neviem prečo – sa k tej kráse staviame nevďačne. Nevieme sa jej odvďačiť činnosťou a pozitívnym vzťahom k tomu, čo máme a čo nám iní závidia. Iste, otvárame sa svetu, no mali by sme si uvedomiť, že rovnako dôležité je, aby aj svet prišiel k nám. Musíme preto vedieť čo, ale aj ako ponúknuť. Najmä poriadok, čistotu a ústretovosť. Stačí pritom vychádzať z prapodstaty slovenskej povahy. Človek, ktorý zaklopal a prichádzal v dobrom, nachádzal u každého dvere otvorené. A to dobro sa mu aj vracalo. To si musíme znovu osvojiť. Inak prostredie, v ktorom žijeme a vzťahy, ktoré sú medzi nami, nezmeníme.“

Lenže mnohí sa stále radšej vyhovárajú na minulosť, hľadajú dôvody, prečo sa niečo nedá. Čo s tým?

,,Mali by sme si vedieť hovoriť pravdu. Verejne diskutovať o našej národnej povahe, aby sme pochopili, akí sme a ako sa s tým poznaním zaradiť do súčasnej Európy, sveta.“

Ako sa dnes pozeráte na kultúru a jej možnosti? Na umenie, ktoré chce byť od štátu nezávislé, ale často sa bez jeho podpory nevie zaobísť?

,,Arthur Miller v jednom svojom texte povedal, že všetko je o peniazoch. A že keby mal Shakespeare inscenovať svoje hry dnes, nenašiel by producenta, ktorý by mu zabezpečil výpravu a potrebný počet hercov. Je to možno extrémny názor, ale aj taká je realita. Každý štát a národ si túto situáciu musí vyriešiť sám. My na Slovensku sme priam povinní rozvíjať naše kultúrne dedičstvo. Nie ho oslabovať argumentom, že niet peňazí. Tým by sme sa predsa postavili proti všetkému, o čo išlo minulým generáciám. Situácia v spoločnosti je síce vážna, ale zastaviť napríklad televíznu a filmovú tvorbu, ktorá prešla neodškriepiteľným vývojom, je tragédiou. Tragédiou celej našej spoločnosti. Hodnoty, ktoré by mohli vzniknúť a nevznikli, jej môžu čoskoro chýbať.“

Skúste byť aspoň na záver rozhovoru optimistickejší. Čo bolo naposledy vaším najväčším kultúrnym a umeleckým zážitkom?

,,Dovoľte, začnem trochu inak. Tenisom. Keď som sa chystal na tento rozhovor, ešte stále vo mne doznievala istá eufória z víťazstva našich tenistiek v Pohári federácie. Dnes, keď si musíme ceniť každý, i drobný úspech, ktorý v silnej konkurencii dosiahneme v zahraničí, bola práve toto chvíľa, keď človek vidí, že aj malé Slovensko vie dokázať niečo veľké. Navyše, tieto dievčatá na mňa nepôsobili ako profesionálky, ktoré si len odskočili urobiť svoju prácu. Mal som pocit, že víťazstvo chceli venovať krajine, z ktorej pochádzajú. Chceli sa priblížiť k májovému úspechu našich hokejistov, ktorých dresy si všetky štyri na záver aj obliekli. Niečím podobným je aj vystupovanie niekoľkých slovenských divadelníkov v inscenácii Kráľ Lear, ktorá bola v Prahe šlágrom tohto leta. Na udalosť česko-slovenského divadelníctva možno mať síce rôzne názory, ale jej umeleckú a divácku hodnotu nemožno poprieť. Nuž a do tretice: stále je pre mňa sviatkom každé predstavenie našej Tančiarne. Nie som len účastníkom deja, ale aj jeho pozorovateľom, a preto môžem zodpovedne povedať, že je to inscenácia s výpoveďou, ktorá je aktuálna pre domáceho i zahraničného diváka. Pritom je naša, slovenská, a hovorí o problémoch, ktorými sme prešli práve my. Tu, na malom kúsku zeme v strede Európy.“

JANA LUKÁČOVÁ

LADISLAV CHUDÍK sa narodil roku 1924 v Hronci. Od 1. januára 1944 je členom Činohry SND, kde hral okrem iného Pettruccia v Skrotení zlej ženy, Merkuccia v Rómeovi a Júlii, maršala v Bielej nemoci, Quentina v hre Po páde, Ala v Zlatých chlapcoch či Trigorina v Čajke. Z mnohých filmových úloh sú nezabudnuteľné jeho titulné postavy v Kapitánovi Dabačovi a v Putovaní Jána Amosa. Na televíznej obrazovke bol nielen primárom Sovom v Nemocnici na okraji mesta, ale patril aj k najčastejšie obsadzovaným hercom v televíznych bratislavských pondelkoch. Veľa úloh vytvoril tiež v rozhlase, dabingu a je uznávaným recitátorom. Po revolúcii v roku 1989 sa stal ministrom kultúry.