ko ľudstvo. Žijú na Mesiaci, presnejšie na jeho odvrátenej strane, aby sa vraj ľudia o nich nikdy nedozvedeli, ani o ich Ríši snov.
Tadeáš začal vysvetľovať ako starý profesor: „Po celej ríši sa rozprestierajú obrovské sady mesačných stromov, na ktorých dozrievajú strieborné plody, ktorých úrodu každú noc zberači nosia do podzemných pivníc troch mesačných hradov: Bieleho, Čierneho a Dúhového. S ich vládkyňami sa stretneš ešte dnes v noci. V hradnom podzemí alchymisti vyrábajú elixíry snívania. Tie sa plnia do malých fľaštičiek, ktoré letci, ako som ja, vždy po zotmení roznesú po celom svete, ku každému sničkárovi. Je nás obrovská armáda: zberači, alchymisti, my letci, no a napokon sničkári. Každý človek má svojho sničkára. Tvojím je Aurel. Rozumieš?“
„Áno,“ prikývol som, aj keď som mal zo všetkého v hlave úžasný zmätok.
„Aurel sa napríklad skrýva v zrkadle. To je pre sničkárov ideálny úkryt. Kto však v izbe, kde spí, nemá zrkadlo, toho sničkár musí bývať napríklad v nástenných hodinách, v skrini alebo jednoducho pod posteľou. Nikto okrem teba doteraz žiadneho sničkára nevidel. Mňa a Aurela si videl len preto, lebo sme to chceli. Aurel a ostatní majú na starosti, aby v správnej chvíli vystúpili zo svojho úkrytu a dali každému človeku v spánku vdýchnuť elixír. Ten im každý večer doručia letci. Na dopravu používame všetky druhy nočných zvierat, ktoré dokážu lietať. Sovy sú spoľahlivé a dokážu naraz odniesť okrem letca aj zásielku elixírov postačujúcu pre celé mesto. Používame aj nočné motýle, ale tie nám skôr slúžia na výcvik mladých letcov, veľa toho neodnesú. Netopiere používame na rýchlu prepravu a pri riešení krízových situácií, keď treba rýchlo konať,“ pokračoval vo vysvetľovaní Tadeáš.
„Aké krízové situácie?“ spýtal som sa.
Tadeáš sa obzrel, pozrel na mňa a ustarostene si vzdychol: „Ako je napríklad táto.“
„Povieš mi už konečne, čo sa stalo, keď ste ma museli zobudiť, zmenšiť ma a nakoniec ma prehovoriť na cestu s tebou kamsi na Mesiac?“ snažil som sa využiť Tadeášovu prestávku v rozprávaní.
„Dobre, priznám sa ti,“ previnilo sa na mňa pozrel a pokračoval, „členovia Veľkého snemu mi veľa nechceli prezradiť. Poverili ma len tým, aby som Aurelovho študenta, čiže teba, za každú cenu priviedol na Veľký snem. Tam sa všetko dozvieš. Viem len to, že našej ríši hrozí nebezpečenstvo, aké tu doteraz nebolo. A ty jediný nám vraj môžeš pomôcť.“
Nemohol som sa na Tadeáša hnevať. Bol až príliš smutný. A navyše, sám som sa rozhodol, že pomôžem jemu a jeho priateľom.
Počas Tadeášovho rozprávania sme sa neuveriteľne rýchlo priblížili k Mesiacu. Keď som sa obzrel, za sebou som videl niečo, čo som v živote nikdy nevidel. Díval som sa na Zem z takej výšky, z akej sa určite nikto nikdy na našu planétu nepozeral. Zdala sa mi ako obrovský glóbus visiaci kdesi uprostred temnoty. Naopak, na Mesiaci som mohol zreteľne rozoznávať pohoria, krátery, hlboké údolia, o ktorých existencii sa vedci mohli presvedčiť len vďaka ďalekohľadom.
„O pár minút preletíme nad odvrátenú stranu Mesiaca, uvidíš konečne môj domov,“ povedal Tadeáš a ja som v jeho hlase počul nekonečnú hrdosť, „pokiaľ sa nevyskytnú isté problémy.“ Táto poznámka sa mi páčila menej.
Tadeáš začal poháňať Boba čoraz naliehavejšie, no to ani nemusel, pretože akoby sám Bobo zacítil nebezpečenstvo a hnal sa temnotou rýchlejšie a rýchlejšie. Určite počul ten zvuk skôr ako my. V diaľke kdesi za nami sa začal ozývať najskôr tichý neurčitý zvuk, no neskôr, keď mi začal pripomínať rachot stovky nenaolejovaných šijacích strojov, som za sebou uvidel päť blýskavých letiacich vecí, ktoré ten zvuk vydávali. Vo svite Mesiaca sa k nám hnali akési strieborné stroje s mávajúcimi krídlami. Už z diaľky vyzerali zlovestne. Netušil som, čo to môže byť, ale podľa Tadeášových výkrikov na Boba to asi neboli jeho priatelia, ktorí nás prišli privítať. Nech Bobo mával krídlami, ako len vládal, skupina sa k nám blížila a ja som v hrôze jasne uvidel, čo nás to prenasleduje. Za nami sa hnalo päť obrovských komárov kompletne obrnených v škrípajúcich plechoch, presne obopínajúcich ich chudé telá. Strieborné brnenie, ktoré pripomínalo výstroj stredovekých rytierov, zlovestne odrážalo mesačné svetlo.
„Sú v presile a určite nás doženú. Sľúb mi, že ak sa mi niečo stane, ty doletíš s Bobom na Veľký snem aj sám!“ skríkol Tadeáš, pretože rachot komárích krídel nebolo ľahké prehlušiť. „Bobo pozná cestu, nemusíš sa báť. Daj mi rýchlo svoje pyžamo, ty si zober moje šaty, rýchlo.“ Nad Tadeášovým rozkazom som ani veľmi neuvažoval, jednoducho som mu musel veriť.
Mal som problém udržať sa v Bobovom sedle, Tadeášovi to však pri prezliekaní nerobilo žiadne problémy. Zdalo sa, že sú obaja zohratou dvojicou a v podobnej situácii nie sú prvýkrát.
Zmohol som sa len na jedinú otázku: „Čo chcú?“
„Objavili sa tu nedávno, vyčkávajú na zásielky elixírov a okrádajú o ne našich letcov. Ja s Bobom som im doteraz vždy unikol, ale teraz sme ťažkí a pomalší. Ale je zvláštne, že nás prenasledujú, veď letíme zo Zeme na Mesiac, musia už vedieť, že teraz žiadne elixíry pri sebe nemám,“ zrazu zatajil na chvíľu dych. „Jedine, že by si ich zaujímal... Pozor!!!“
Vrhol sa na nás prvý z opancierovaných komárov, ktorý mohol byť pokojne ich vodcom. Bol asi rovnako veľký ako náš netopier, ale podstatne silnejší a obratnejší. Dlhým kovovým nosiskom sa snažil Tadeáša zhodiť zo sedla. Vtedy mi došlo, že týchto útočníkov nezaujíma Bobo ani Tadeáš, ale ja. Vedel to aj môj nový priateľ, preto chcel, aby sme si vymenili oblečenie. Teraz si nás komáre dokonale zmýlili a namiesto mňa útočia na Tadeáša.
„Nezabudni, čo som ti povedal....Bobo ťa už aj sám dopraví na Veľký snem. Tieto príšery sú síce rýchle, ale hlúpe. Pokúsim sa zdržať ich,“ Tadeáš mal v hlase také rozhodnutie, že ho nebolo možné zastaviť. Vyšvihol sa zo svojho sedla, vzpriamene sa postavil na netopierov chrbát, opraty podal do ruky mne a spod sedla vytiahol dlhý bič. Párkrát ním pleskol nad hlavou. Útočiaceho komára jeho správanie očividne prekvapilo, no nie nadlho, pretože využil krátke Tadeášovo zaváhanie a svojím okovaným nosiskom doňho tak strčil, že stratil rovnováhu a zletel z Bobovho chrbta. V reflexe som za ním vystrel ruku, ale tá opancierovaná komária príšera bola rýchlejšia. Pevne schytila Tadeáša do svojich nôh, vzlietla vysoko nado mňa a pridala sa k svojim kumpánom, ktorí celé toto divadlo sledovali z bezpečnej vzdialenosti.
Zmizli tak rýchlo, ako sa objavili. A Tadeáš s nimi.

Autor: Figliar