ej metropoly. Nad Bonnom, povojnovým hlavným mestom, sa začalo zmrákať. Proroci mu predpovedali úpadok, ktorý prirovnávali k zavretiu desiatich oceliarní.

Realita po desiatich rokoch mnohých ohromila: Berlín sa topí vo finančnej kríze a Bonn prosperuje. Stalo sa z neho mesto moderných telekomunikácií, vedy a medzinárodných konferencií.

Vysoká hustota politiky v Bonne

Kto poznal Bonn, neváhal so zlým proroctvom súhlasiť. Tristotisícové mestečko na Rýne bolo prešpikované politikou. Vládna štvrť tvorila mesto v meste, od ktorého boli závislé ďalšie profesie: domáci i zahraniční novinári, diplomati, taxikári, majitelia bytov a domov, realitné kancelárie, majitelia kopírok a výletných lodí, firmy zabezpečujúce spoločenské podujatia.

Všetko sa točilo okolo politiky a politikov.

Pre nemecký parlament Bundestag pracovali špeciálne cestovné kancelárie, kaderníctva, kozmetické a módne salóny, pošta, stravovanie. Pár krokov od Bundestagu sídlila vo vládnej štvrti aj druhá komora parlamentu – Bundesrat, kde pravidelne hlasovali predstavitelia šestnástich spolkových krajín. A každá z krajín mala v Bonne aj vlastné zastupiteľstvo, ktoré na mieste činu tvrdo bojovalo za vlastné požiadavky.

Ešte aj turisti, ktorí prichádzali do Bonnu, boli tak trochu politickí. V čase, keď zasadal parlament, organizovali sa do hlavného mesta početné zájazdy Nemcov zo všetkých kútov krajiny. Každého z viac ako 600 poslancov navštívili aspoň raz ročne voliči z jeho volebného obvodu. Asistentky zástupcov ľudu týždne organizovali podujatie, na ktorom sa mali voliči presvedčiť, že si poslanec zaslúžil ich hlas. Zakaždým strávili hodinu v pléne parlamentu, poobedovali s poslancom a urobili si výlet loďou po Rýne.

Ani zahraniční turisti si nenechali ujsť jedinečnú príležitosť, ktorú nemecký parlament ponúkal. Tí mohli do pléna nakuknúť v čase, keď poslanci nezasadli. Každú hodinu sa v Bundestagu robila zadarmo prehliadka aj s ochotným sprievodcom.

Horšie to už bolo s návštevou úradu kancelára. Tam ste mohli vstúpiť až po niekoľkodňovom overovaní vašej totožnosti. A prezidentský palác ste si mohli pozrieť len zdola, počas prechádzky popri Rýne.

Hustota politiky a spríbuznených odborov bola na malý Bonn mimoriadne vysoká. A ako taký bol magnetom pre mnohé spoločenské akcie. Buď ich organizovali poslanci, stranícke centrály, alebo im blízke nadácie, ale aj médiá a PR agentúry. V malom mestečku sa každú chvíľu niečo dialo.

Bonn alebo Berlín?

A do toho prišla jedna z najemocionálnejších diskusií v zjednotenom Nemecku: Bonn alebo Berlín?

Zmluva o zjednotení Nemecka nechala v tomto politikom voľnú ruku. Výslovne hovorila o Berlíne ako hlavnom meste štátu, ale o sídle ústavných orgánov mal rozhodnúť parlament.

V Beethovenovom meste zavládla panika. Politici desaťročia sľubovali Nemcom, že Berlín bude raz opäť metropolou krajiny so všetkým, čo k tomu patrí, teda aj vládou, parlamentom a prezidentským úradom. Ako by teraz mohli svoj sľub nesplniť?

Z tristotisícového Bonnu malo v prípade sťahovania odísť stotisíc ľudí – politici, novinári, diplomati a ich rodinní príslušníci. To bola tretina obyvateľstva mesta na Rýne!

Obyvatelia Bonnu sa právom cítili poškodení. Asi najviac ich nahneval bývalý spolkový kancelár Willy Brandt. Ten na otázku, prečo by sa mali ústavné orgány presťahovať do Berlína, odpovedal: Pretože ani francúzska vláda neostala vo Vichy.

Medzi politikmi sa rozprúdila vášnivá diskusia o tom, ktoré mesto je pre Nemecko väčším symbolom – mierumilovný Bonn alebo kontroverzný Berlín.

Diskusie v rodinách boli zrozumiteľnejšie, hoci bolestivejšie. Dcéry nechceli opustiť svoje spolužiačky a synovia trucovali, pretože nemohli naďalej navštevovať futbalové mužstvo v miestnej škole. Manželky sa museli rozhodovať medzi vlastnou kariérou a nasledovaním manžela.

Bonnský parlament Wasserwerk si svoje najdramatickejšie chvíle prežil 20. júna 1991. Hodiny sa pri rečníckom pulte striedali poslanci, aby argumentmi, ale hlavne emóciami, získavali hlasy na svoju stranu. Stranícka lojálnosť šla nabok. Spory sa viedli stredom politických strán. V dvoch najväčších boli rozdiely malé: u sociálnych demokratov (SPD) hlasovalo nakoniec za Bonn 126 a za Berlín 110 poslancov. V CDU bol pomer 164 proti 132 v prospech Berlína. V rozhodujúci deň večer – o 21.47 hodine – oznámila vtedajšia predsedkyňa parlamentu Rita Süssmuthová definitívne rozhodnutie: Víťazstvo „Berlínčanov“.

Iba sedemnásť poslaneckých hlasov rozhodlo o tom, že Berlín nebude len hlavným mestom krajiny, ale aj sídlom jej ústavných orgánov.

Mnohí poslanci netajili nadšenie. Objímali sa, výskali, niektorí neskrývali slzy. Vtedajší starosta Berlína Eberhard Diepgen sa vrhol na najvášnivejšieho zástancu presídlenia do Berlína – poslanca CDU Wolfganga Schäubleho.

Schäubleho stranícky kolega Peter Hintze hlasovaním nadšený nebol. Rovnako ako vtedajšia spolková ministerka výstavby Irmgard Schwaetzerová nesúhlasil so sťahovaním do Berlína.

„Môj hlas za Bonn bol vtedy poznačený túžbou po skromnom vládnom a parlamentnom sídle,“ spomína Hintze desať rokov po. „Z dnešného pohľadu však zisťujem, že historické rozhodnutie pre Berlín bolo správne. Zažil som, ako ostatné národy hovoria o Berlíne a sú to veľmi pozitívne reakcie.“

Ministerka Schwaetzerová pochybovala o Berlíne z podobných dôvodov.

„Nebola som si istá, či sa v Berlíne nebude príliš koncentrovať moc. To by bolo proti myšlienke federalizmu. Obavy sa ale nenaplnili,“ hovorí dnes.

Proti sťahovaniu bol vtedy aj spolkový minister financií Theo Waigel (CSU). Prečo?

„Mám rád toto mesto,“ hovorieval o Bonne.

Keď opadnú emócie

Keď sa 1. septembra 1999 odsťahoval z Bonnu parlament, bolo smútok vo vzduchu priam cítiť. Na straníckych budovách a domoch viseli oznamy: na predaj, na prenájom. Osireli kancelárie poslancov i miesta tlačových konferencií. Kaviarne a reštaurácie, kde sa neoficiálne schádzali politici s novinármi, prišli o najlepších štamgastov.

Mesto ale v ťažkej situácii nestratilo hlavu. Titul hlavného mesta nepredalo lacno. Bonn získal kompenzácie vo výške 2,8 miliardy mariek. Začalo sa mohutne investovať do infraštruktúry, kultúry, podpory vedy, výskumu a nových technológií.

V Bonne sa navyše podarilo udržať niekoľko federálnych inštitúcií. Z 19-tisíc zamestnancov spolkových ministerstiev ostalo v bývalom hlavnom meste naďalej pracovať 58 percent a zo štrnástich ministerstiev ich na Rýne ostalo šesť. Hoci nikto nepochybuje, že sú tu len dočasne. Cestovanie na trase Bonn – Berlín, bez ktorého sa nedá komunikovať, vyťahuje z peňaženiek daňových poplatníkov príliš veľa peňazí.

Bonn ale chytil druhý dych. Proroctvá sa nenaplnili.

„Pohrebné reči sú zabudnuté, úpadok Bonnu nenastal. Dnes sme špičková adresa – menej v politike, ale nepochybne o to viac v obchode, vede a ako medzinárodné mesto,“ hovorí dnes hrdo pre agentúru Reuters starostka Bonnu Bärbel Dieckmannová.

Desať rokov po rozhodnutí a dva roky po faktickom dokončení najväčšieho sťahovania v dejinách Nemecka ohromuje Bonn skvelými štatistikami.

Najpozoruhodnejším číslom je percento nezamestnanosti: napriek masovému odlivu úradníkov, politikov, novinárov a diplomatov ostala nezamestnanosť na šiestich percentách, čo je hlboko pod celoštátnym priemerom. Počet pracovných miest sa dokonca zvýšil zo 134-tisíc na 145-tisíc, čím sa Bonn dostal na špičku spomedzi miest bohatej spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko.

Čísla ostro kontrastujú s Berlínom, z ktorého sa stalo „najväčšie stavenisko Európy“ a magnet pre firmy a podniky. Hlavné mesto má dnes 16 percent nezamestnaných a v nemeckom rebríčku nezamestnanosti je na ôsmom mieste. Predbehli ho Mníchov, Hamburg či Kolín nad Rýnom.

Bonn potvrdil aj ďalšiu výnimku z pravidiel. Hoci ho pred desiatimi rokmi opustilo stotisíc ľudí, počet obyvateľov neklesol. Vyšplhal sa z 307-tisíc na 308-tisíc. A to navzdory všeobecnému trendu, že väčšie nemecké mestá dnes ľudia opúšťajú.

Vďaka tomu sa bankrotu vyhli aj mnohé realitné kancelárie. Ceny domov ostali vysoké. Bývať na brehu Rýna je atraktívne, aj keď väčšinu susedov už netvoria slávne osobnosti politiky.

Vládna štvrť ožíva

Zdá sa, že najlepšie roky má Bonn ešte pred sebou. Tam, kde stála kedysi vládna štvrť, sa hromadia žeriavy. Čoskoro by malo byť vo vládnej štvrti zamestnaných viac ľudí ako za vládnych čias. Budúcnosť Bonnu má šťastný názov: Deutsche Telekom. Európsky gigant v oblasti telekomunikácii si chce na mieste bývalej britskej ambasády a straníckej centrály kresťanských demokratov (CDU) postaviť nové sídlo. Rovnako rozmýšľajú aj menšie podniky. Bývalé ambasády obsadili mnohé zo 400 firiem z oblasti softvéru, multimédií a elektroniky, ktoré sa medzičasom zabývali v Bonne. Iné si chcú postaviť nové, reprezentatívne sídla – napríklad na miestach, kde sídlili liberáli (FDP) alebo sociálni demokrati (SPD).

Veľké plány má aj nemecká pošta, Deutsche Post. V roku 2002 by sa mala nad Rýnom vypínať 162 a pol metra vysoká budova, ktorá by definitívne potvrdila premenu Bonnu z mesta úradníkov na mesto služieb.

Rozhlasová a televízna stanica Deutsche Welle sa chystá presunúť z neďalekého Kolína nad Rýnom do Bonnu a priniesť so sebou tisícku pracovníkov.

Bonn dostal nečakanú príležitosť ukázať svoju sebestačnosť. „Nesmieme to povedať veľmi nahlas, ale Bonnu sa nemohlo stať nič lepšie, než že sa musel postaviť na vlastné nohy,“ vyjadruje pocity mnohých obyvateľov mesta Kirsten Büscherová z marketingovej firmy Bonn Tourismus and Congress GmbH, ktorá sa stará o nový imidž mesta. Pripúšťa, že situácia nie je ideálna. Niektorým obchodom a bizniscentrám hrozí kolaps. Na nedostatok peňazí zo spolkovej pokladnice doplatila hlavne kultúra, ale pozitívneho je určite viac.

Mesto OSN?

Z bonnského parlamentu, kde sa desaťročia tvorili povojnové dejiny Nemecka, bude úspešné medzinárodné kongresové centrum. Mesto chce investovať do techniky a rozšíriť konferenčné sály, aby mohli v Bonne zasadať aj Spojené národy.

Dopravné spojenie na diaľnice a letiská je vynikajúce a ešte sa stavia prípojka na železničné trate a rýchle Inter-City vlaky. Veď v Bonne ostalo 39 diplomatických misií, ktoré jednoducho nemali peniaze, aby sa mohli presťahovať do Berlína. Úloha Bonnu ako mesta politikov a diplomatov sa definitívne skončila. Všetko však nasvedčuje tomu, že ho v budúcnosti čaká závratná kariéra jedného zo sídiel Organizácie spojených národov. Okrem iného.

MIRIAM ZSIILLEOVÁ

FOTO – ČTK, ARCHÍV