Podobne vyzeral len vtedy, keď sála tlieskala prezidentovi Schusterovi.
Palkova tvár hovorí o skutočnom probléme, ktorý priniesla pozvánka a deklarácia desiatich východoeurópskych krajín o podpore Ameriky pri prípadnom útoku na Irak. Nejde o vysielanie slovenských vojakov do vojny, ide o to, kde stojíme. Čo si myslíme o svete, koho považujeme za prirodzeného spojenca. Či nám viac sedí európske vyhýbanie sa, alebo americká akcia.
Dzurinda a Kukan sa po voľbách rozhodli: už nebudeme ďalej vyčkávať. Je čas, aby sa mŕtvy chrobák z posledných štyroch rokov postavil na nohy. Ich konanie sa dá pochopiť. Amerika je skutočne jedinou svetovou silou. V konečnom dôsledku aj rozširovanie NATO je hlavne americkým rozhodnutím. Európe ostáva len ufkanie.
Mohlo by sa zdať, že všetko je jasné a bezproblémové. Niekoľko problémov však predsa len zostalo. Dzurinda s Kukanom akoby zabudli, že nie všetci sú proamerickí. Niekoľko takých majú aj vo vlastnej vláde. A hojne medzi voličmi. Za koho potom hovoria o podpore Ameriky? Dohodli sa s partnermi z KDH, alebo ich postavili pred hotovú vec? Ako chcú korčuľovať medzi Amerikou a Európou? Po NATO nás totiž čaká pozvánka od Európskej únie.
Šíriť paniku o slovenských mládencoch v Iraku je choré. Hoci ako skutoční spojenci musíme byť pripravení niečo aj urobiť. Dzurinda ani Kukan ale zatiaľ nepodpísali dokument, v ktorom by záväzne sľubovali, že sa zapojíme do bojov. Ostatne, čo by sme aj ponúkli. Pokojne sa to môže skončiť logistickou podporou: otvoríme vzdušný priestor, pripravíme ženistov.
Isté však je, že treba debatovať o podobe našej zahraničnej politiky. V Amerike sú presvedčení, tak prezident Bush, ako aj demokrati - napríklad bývalá ministerka Albrightová - že máme blízko k Amerike, lebo si po skúsenostiach s komunizmom viac vážime slobodu a demokraciu. A Amerika je ich symbolom. Z debaty, ktorá sa po summite odohráva v Litve, Lotyšsku či Rumunsku to tak vyzerá. Ale je to tak skutočne aj na Slovensku?
