Pre jedných sú to grázli, pre iných umelci. Ich výtvory – graffiti – nečitateľné nápisy či obrazce na múroch, v podchodoch, na električkách alebo vlakoch, jedných rozčuľujú, iným sa páčia. Ľudia ich volajú sprejeri, oni sami sa označujú ako graffiti writeri. Alebo len writeri. Tak či onak, graffiti ako pouličné umenie, aj keď sa postupne presúva do galérií, tu je a v najbližšom období z našich miest asi nevymizne.„Keď je graffiti dobre urobené, tak s tým súhlasím. V prvom rade ma zaujíma estetická hodnota, ako je zrealizované, a až potom hodnota majetku, na ktorom je stvárnené. Myslím si totiž, že majetok nie je dôležitejší ako ľudia a ich vyjadrenie,“ hovorí študent kulturológie Marek Adamov.

Sám nie je writer, uvedomuje si, že graffiti je nelegálna vec, ale napriek tomu ho podporuje. Uplynulý týždeň so svojím združením Truc Sphérique a Považskou galériou zorganizoval v Žiline stretnutie dvadsiatich piatich graffiti writerov nielen zo Slovenska, ale aj z Nemecka, Veľkej Británie, USA, Francúzska, Rakúska a Českej republiky, pod názvom Ostrov 4 Graffiti.

„Ide o vedúce osobnosti súčasného graffiti-artu a ľudí, ktorí už niečo dosiahli a niekam dospeli. Nie sú to teda puberťáci, ktorí sa sprejom vedia akurát podpísať, ale tí, ktorí štýl graffiti rozvíjajú ďalej. Po umeleckej stránke je to zaujímavá výtvarná scéna. Graffiti je totiž druh umenia, pri ktorom sa menej robí s obsahom a viac záleží na štýle písma. Druhou motiváciou bolo takouto formou ukázať, že graffiti môže mať aj pozitívnu stránku, že betónové predmestia môžu dostať zaujímavejšie farby,“ vysvetľuje Marek.

Žilinská akcia bola legálna, mesto poskytlo plochy, z grantu od Európskej únie boli nakúpené farby – každý z dvadsiatich piatich hostí dostal na týždeň sedemdesiat sprejov – a zaplatený príchod zahraničných hostí. Na propagáciu podujatia prispel finančne aj Štátny fond kultúry Pro Slovakia.

Občianske združenie Truc Sphérique od neho žiadalo na „výrobu propagačných materiálov k medzinárodnému sympóziu mladých graffiti umelcov – Graffiti 2001“ sumu 74 700 korún. Pro Slovakia prispela deviatimi tisícmi. Štát tak zasponzoroval činnosť, ktorá, aj keď v rámci tejto akcie bola legálna, je považovaná za nelegálnu. Ako uviedol hovorca ministerstva kultúry Juraj Puchý, o udelení grantu rozhodujú hlasovaním členovia komisie, v tomto prípade komisie úžitkového umenia a dizajnu, a rozhodnutia sa neodôvodňujú.

Vlaky sú najzaujímavejšie

Hlavným argumentom organizátorov stretnutí writerov je to, že vo väčšine miest, kde boli povolené legálne plochy, sa znížil počet vandalského graffiti. Stopercentne sa to ale nikdy nedá zaručiť. Ak je totiž legálna plocha na málo frekventovanom mieste, nie je o ňu príliš veľký záujem. Cieľom writerov totiž je, aby graffiti, aj keď ide o anonymné diela, videlo čo najviac ľudí. Okrem toho sú medzi nimi skupiny, ktoré sa špecializujú len na ilegálne steny alebo na striekanie vlakov a električiek. O legálne plochy nemajú záujem.

„Práve vlakové súpravy sú pre writerov najzaujímavejšie. Cestujú totiž po celej krajine a ak na súpravu niečo nastriekam, je to podobné, ako keby som chodil napríklad po Slovensku a v každom meste urobil nejaké graffiti,“ hovorí jeden z writerov, ktorého pred dvaapol rokom stálo jeho hobby niekoľko tisíc korún.

„Bola to pokuta za to, že sme s partiou striekali železničné vagóny. Raz pri takejto akcii policajti chytili jedného chalana a ten oznámil aj naše mená. Inak by na nás neprišli,“ spomína.

Pri graffiti je často základom celej kresby prezývka autora, ktorá je graficky a farebne stvárnená tak, že pre laika je nečitateľná.

„Svoje dielo si musím podpísať. Je to odkaz pre ostatných writerov. Prezývkou preto, aby ma nemohli identifikovať tí, ktorí sa s naším štýlom života nestotožňujú, a tí, ktorí nás za to postihujú.“

Oficiálnym pravidlom medzi writermi je, že prestriekať graffiti môže iba ten, kto urobí niečo lepšie. Nie vždy sa však tento úzus dodržiava. Niektorých prestriekanie ich diela hnevá, ďalší však tvrdia, že graffiti robia len pre ten jeden moment a sú si vedomí toho, že môže mať krátku životnosť.

Bez adrenalínu to nie je ono

Skutočnosť, že stretnutie graffiti writerov sa uskutočnilo v Žiline, je dosť kuriózna. Práve Žilina, a spolu s ňou aj Trnava, má totiž medzi graffiti writermi povesť mesta, v ktorom sú na ich realizáciu najťažšie podmienky.

„Niekoľkokrát sa nám už stalo, že sme tu utekali pred policajtmi. Ale v Trnave je to ešte horšie. Chalani odtiaľ chodia striekať radšej do Bratislavy a len vyvaľujú oči, aké je to u nás voľné,“ hovorí Bratislavčan Quest, ktorý sa v Žiline so svojou partiou rozložil mimo centra všetkého diania. Našiel si miesto pod jedným z mostov vedľa železničnej trate. Samozrejme, v legálnej zóne.

„Veľmi sa nám to tu nepáči, ale čo máme robiť, keď sme prišli neskoro. Sú tu malé plochy, na ktorých sa nič poriadne nedá urobiť.“ Quest s kamarátmi napokon urobil jeden menší graffit a odišiel. Legalita vraj tejto činnosti uberá na príťažlivosti a bez poriadnej dávky adrenalínu, ktorá nechýba napríklad pri striekaní vlakov, to nie je vraj ono.

S takýmto názorom sa stotožňuje aj mladík, ktorý „skrášľuje“ sprejmi betónový múr pri jednej z križovatiek.

„Pri ilegáli ide o to, spraviť si meno. Vtedy sa vo vás všetky pocity zmiešajú s adrenalínom, ženie vás to a inšpiruje. Čo ma má ale inšpirovať tu? Je to legálne, prší a mám blbú náladu. K tomuto ma dohnala nuda a je to aj vidieť,“ ukazuje na svoj nečitateľný čiernobiely výtvor.

„Čo to je? To nie je podstatné,“ reaguje na otázku o zmysle jeho diela.

V Austrálii, kde žije, by ale vraj takto voľne na múry striekať nemohol. Writeri sú tam podľa jeho slov veľmi prenasledovaní a za graffiti im hrozí vysoká pokuta. Rovnako prísne sú orgány aj v európskych štátoch. Napríklad francúzska legislatíva umožňuje vyrubiť pokutu až pol milióna frankov za poškodenie budov a v prípade škody na zvlášť významnej verejnej budove hrozí jej poškodzovateľovi až päť rokov väzenia. Nekompromisne zasahujú proti graffiti writerom aj vo Varšave či Prahe, ale snáď najtvrdšie je to v súčasnosti v USA a špeciálne v New Yorku, meste, kde sa pred tridsiatimi rokmi tento štýl pouličného umenia zrodil. Slovensko je zatiaľ v tomto smere jednou z najliberálnejších krajín.

Reakcie Žilinčanov na zvýšený výskyt a masovú činnosť graffiti writerov v ich meste boli rôzne. Zatiaľ čo niektorí nešetrili slovami chvály, keď ich videli latexom bieliť postriekané steny (netušili, že je to len príprava plochy, na ktorej bude onedlho svietiť nová maľba), iní ich častovali nadávkami a chceli volať policajtov. Staršia pani, ktorej jeden z pouličných umelcov vysvetľoval, že ide o legálnu akciu a že im to povolil žilinský magistrát, napokon prestala nadávať, ale pri odchode dodala: „Ja si to zistím, ale keď nie, tak potom uvidíte!“

Graffiti je sloboda

Nie všetkých writerov však láka ilegálne graffiti. Trenčan Nomed, ktorý je považovaný v graffiti za jedného najlepších autorov na Slovensku, tvrdí, že má rád pokojnú prácu, pri ktorej sa môže sústrediť.

„Vlaky nerobím, pretože ma to nebaví. Mám rád tvorbu, experimentovanie a graffiti som si vybral preto, že znamená slobodu a je to najkreatívnejší grafický prejav. Stále má nové a nové možnosti, stále objavujem nové a nové veci, stále všetko rozvíjam a ani zďaleka som ešte všetko nevyčerpal.“

V poslednom čase realizuje Nomed hlavne práce na zákazku. „Nevyhľadávam ich síce, ale keď potrebujem peniaze, príde vhod aj takáto práca. Najčastejšie je to výzdoba interiérov barov a kaviarní alebo exteriérové reklamy na budovách. Oslovujú ma ľudia, ktorí chcú mať vlastný a originálny výzor svojho podniku. Vcelku ma to baví, keď môžem takýmto spôsobom oživovať mesto a prostredie.“

Realizácia graffiti, ktoré robil na stretnutí v Žiline spolu so svojím kamarátom Desmoidom, mala trvať asi štyri dni.

„Čo z toho nakoniec bude, to v tejto chvíli neviem. Pravdepodobne nejaké písmo a na pozadí surrealistická krajina. Nikdy neviem dopredu povedať, ako to bude vyzerať. Mám v hlave námet, ale konkrétne detaily a farby vymýšľam až na mieste, počas tvorby.“

Z umenia ulice komercia

Dá sa povedať, že tak ako ľudstvo prežilo obdobie gotiky, renesancie či baroka, dnes zažíva obdobie graffiti?

„Myslím si, že nie,“ hovorí Marek Adamov. „Vývoj sa zrýchľuje a dnes sa už nedá hovoriť o nejakej epoche. Spoločnosť sa rozdelila na viaceré komunity, ktoré žijú po svojom, a tak tu paralelne existuje hneď niekoľko štýlov. Za epochu graffiti by sme snáď mohli označiť osemdesiate roky v New Yorku, kde bola v tom čase silná generácia writerov. Tí boli slávni a rozšírili tento štýl do Európy, ktorá v ňom dnes vedie. Existujú dokonca osobité národné školy, ktoré majú odlišný štýl. Nemecké graffiti je najbližšie k americkému farebnému a expresívnemu štýlu, zatiaľ čo Francúzi robia viac konceptuálne umenie, pri ktorom je prvotný nápad a zúžené farby. Vychádza to aj z kultúry, takže niekde je to tvrdšie, inde hravejšie.“

Graffiti sa v poslednom čase stále viac sťahuje do galérií a využíva sa v reklame. Z neformálneho umenia ulice sa tak stáva oficiálne umenie, ktoré zasahuje komercia. Do veľkej miery tak popiera svoju pôvodnú ideu.

„Nejde ani tak o popieranie idey, ako o istý posun. Títo ľudia jednoducho vyjdú zo svojho rebelského veku a graffiti vnímajú už nie ako protest, ale ako umelecké vyjadrenie,“ hovorí Marek Adamov, ktorý si nemyslí, že by v najbližších rokoch graffiti z našich ulíc zmizlo. „Existuje už tridsať rokov, takže to nie je módna záležitosť. Podľa mňa tu bude ešte dlho.“

ANDREJ ŠIMONČIČ