Milana Rúfusa si nenašla iba poézia, jeho najvlastnejší hlas, ale on si našiel aj esej, tiež síce jeho hlas osobný, no pracujúci viac intelektom, vecnou výpoveďou, teoretickými formuláciami než citom, obrazom a metaforou. Paralelne s lyrikou písal tento neopakovateľne originálny básnik aj všeobecné články o literatúre, profily literárnych predchodcov i súčasníkov, „komentáre“ k svojej tvorbe, portréty českých spisovateľov, úvahy o preklade, úvody a doslovy k vybraným knihám, skice o tvorbe výtvarníkov, spomienky na druhov a priateľov, nekrológy za nimi, rozličné glosy. Bola to tvorba takpovediac príležitostná, vyvolaná vonkajšími podnetmi, povedzme už tým, že Rúfus prednášal na univerzite, no rozhodne nie zanikajúca s príležitosťou, ako sa presviedčame na treťom, záverečnom zväzku Rúfusových nebásnických spisov Život básne a báseň života (Literárne informačné centrum, Bratislava 2002). Kniha zahŕňa Rúfusove texty od roku 1956 do roku 2002, teda presne od roku, keď autor debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme.
Zostavovateľ a zároveň autor doslovu Vincent Šabík rozdelil túto knihu podľa druhu textov na desať kapitol, takže napriek neodpustiteľnej absencii menného indexu, ktorý by používateľovi ušetril vzácny čas, existuje možnosť rýchlejšej orientácie v témach, akými sa Rúfus zaoberal.
A boli to napodiv témy v danom čase nanajvýš aktuálne a často priam horúce. V oblasti literatúry a umenia vôbec sa totiž ešte - na rozdiel od dneška - pociťovala potreba diskutovať, lebo pancier ideologických príkazov a zákazov sa začal trhať aj vďaka vášnivým polemikám a to bola úrodná pôda pre ďalšie polemiky.
Najmä poézia si hľadala únikové cesty z oficiálnej línie a k tomu mal práve Rúfus čo povedať, lebo pre neho bola poézia „vždy vecou hlboko morálnou a pravdivou“. Na mnohých miestach formuloval poslanie poézie a jej postavenie v spoločnosti a nech to znie dnes hocijako neuveriteľne, musel brániť svoje právo na smútok argumentom, že je to smútok „z ohrozenej radosti, nie tajná radosť zo smútku“. Uvzato trval na slobode slova, ale aj na disciplíne básnického výrazu, odsudzoval vzmáhajúce sa „samoplodenie slov“. Lyrika bola pre neho tajomstvom a úlohu básnika videl v otváraní tohto tajomstva, v úsilí pochopiť nepochopiteľné, uchopiť neuchopiteľné, vysloviť nevysloviteľné. Teda mystérium ľudského bytia i zániku. Rúfus veľa povedal o sebe - ako už v predošlom dvojzväzku Rozhovory so sebou a s tebou, odhaľoval pramene a korene svojej tvorby, siahajúce až do raných zážitkov ľudovej piesne a rozprávky.
Charakter intímneho vyznania majú však aj jeho výklady českých alebo slovenských klasikov alebo súčasníkov. Bez literárnohistorickej záťaže, bez učebnicových podrobností, bez ornamentálneho jazyka približuje Rázusa, Novomeského, Janka Kráľa, Kraska, Máchu, Nerudu, Skácela, Wolkra, Hrubína a ďalších. Či to on sám uznáva, či nie, kliesnil cestu nastupujúcej básnickej generácii, hoci sa nepokladal za jej módu, ani zástavu a hoci mal vážne výhrady k jej poetike a často aj k noetike. Mimoriadne senzitívne vnímal výtvarné umenie (Čunderlík, Fulla, Laluha, Špitz, Sokol, Martinček a iní). Portréty výtvarníkov sú tiež v jeho knihe.
Rúfus ostal po celý život sám sebou a väčšinou aj sám, napriek tomu, že si ho rýchlo začali prisvojovať najmä naši nacionalisti. On však stojí nad generáciami, nad politikou, nad politikárčením. A jedine v tejto „nadradenosti“ mohla vzniknúť rúfusovská esej, táto kráľovná umeleckej kritiky, jadrná, civilná i patetická, aforistická i metaforická, nútiaca rozmýšľať. Nikde nekĺže po povrchu, ani nelieta nad vecami, uprednostňuje ponor a prienik.
