Andrej Smolák rád maľuje krásne ženy, niet sa čo čudovať, že maľuje aj slovenské adeptky súťaží krásy. Portrétoval aj tohtoročnú miss Janu Ivanovú. Že sa namiesto aktu uspokojila iba s portrétom, oľutoval najmä náš fotoreportér.
Keď som vošla do bytu akademického maliara a galeristu Andreja Smoláka, vynorila sa mi táto dávna spomienka. Obrazy visia vedľa seba aj pod sebou, sú poopierané o steny a nezarámované plátna sú zoradené v knižniciach ako inde knižky. Pred časom prišli známi česko-slovenskí galeristi bratia Smolákovci o bratislavské výstavné priestory. Do mesiaca sa to zmení a galériu MIRO budú mať opäť nielen v Prahe, v Snine a v Berlíne, ale aj v Bratislave. Dovtedy musí Andrej žiť obklopený vlastnými a približne tristo cudzími obrazmi. Neprekáža mu to, obrazy má rád. A najviac sa teší na piatok, keď ich začína maľovať. „Viem, že sa už nemusím naháňať. Firmy končia a je jedno, či zavolám v piatok o druhej, alebo v pondelok ráno o deviatej. Cez týždeň som galeristom a po nociach a od piatkového popoludnia maliarom.“
Utopení
Bratia Smolákovci pochádzajú zo Stariny. Dnes sa tam rozlieva priehrada. Už viac ako pätnásť rokov je dedina pod vodou, existuje iba na Andrejových obrazoch a v Mirových dokumentárnych filmoch.
„Keď zavriem oči, jasne vidím ploty, záhrady. Namaľoval som snáď každý domček. Pred pár rokmi som sa náhodou stretol so vzdialeným príbuzným. Vytýkal mi, že nemá odo mňa žiaden obraz Stariny. Vravím, keď chceš, hneď tu ti nakreslím, ako vyzeral váš dom, kde boli okná a kde kopa sena. Aj starú hrušku vo dvore, do ktorej udrel Perún a preťal ju napoly.“
Aké to je, keď človek nenávratne príde o miesto, kde vyrastal?
„Najhoršie to zasiahlo rodičov, ktorí náš dom vlastnoručne postavili. A viem, ako ťažko. Keď sa museli presťahovať do bytovky v Snine, mama začala od zúfalstva písať básne. My sme predsa len už boli rozletení po svete. No aj tak si presne pamätám na okamžik, keď rúcali náš dom. Keďže Miro nakrúcal dokumentárne filmy, dohodol sa so stavbyvedúcim, že mu dá vedieť do Berlína, keď ho budú búrať. Aj sa stalo. Prišli sme celá rodina. Všetko naokolo už bolo zrovnané so zemou, stál iba kostol a náš dom na brehu rieky Cirochy. Najprv vyhodili kostol do vzduchu, potom autožeriav zhodil strechu chalupy. Zrazu začalo okolo nás poletovať plno mojich obrázkov. Nevedel som o nich, myslel som si, že sú už všetky preč, ale boli zastrčené kdesi na povale. Tak je to zachytené aj vo filme, ako tam stojíme – mama, otec, ja, zborený dom a plachtiace obrazy.“
Bratia
Bratia Smolákovci sa dopĺňajú. Obaja sú schopní manažéri, no Andrej je v prvom rade maliarom, Miro obchodníkom.
„Ja trpím, keď musím predať vlastné dielo, Mira to netrápi. Nedávno veľmi dobre predal jeden môj obraz, napriek tomu som bol z toho smutný. Vravel som mu, prečo si dal práve tento, veď z celej kolekcie som iba tri označil ako nepredajné. Lenže, prišiel zákazník, ukázal prstom, a to je preňho sväté.“
Kým Andrej sa výtvarne prejavoval odmalička, o dva roky starší brat vraj namaľoval iba dva obrazy za život.
„Jeden z nich vlastním, dal som si ho zarámovať. Je na ňom uväznený Jánošík. Na nohe reťaz, vedľa hlinený džbán a krajec chleba, ktorý z trucu nezjedol. Vznikol ešte na základnej škole. Jasne si spomínam, ako kľačíme v Starine v kuchyni pri maličkom stolčeku a maľujeme temperkami. No a keď sme pred troma rokmi maľovali na festivale v Snine takzvaný najdlhší obraz na svete, pomaľoval Miro meter štvorcový. Na modrej ploche je červený kozmonaut. Mirovým snom je totiž let do vesmíru. Vraví, že keď už letel Tito, pôjde aj on. Akurát, že by najradšej z rakety vysadol a nechal sa vypustiť do voľného priestoru. Ale ja by som šiel tiež. Zaujímala by ma najmä odvrátená strana Mesiaca.“
Galeristom sa Miro Smolák stal ešte pred nežnou. Pracoval v Berlíne, v československom kultúrnom stredisku a organizoval výstavy československých umelcov. Andrej zatiaľ vyštudoval pražskú výtvarnú akadémiu a brat začal jeho obrazy predávať.
„Časom sme si v Berlíne postavili domček, stavali ho Rusnáci. Dom umenia MIRO má už vyše dvadsaťročnú históriu. Po revolúcii sme získali priestory od mesta Snina a založili galériu aj na Slovensku. Mnohí pochybovali, kto už tam bude kupovať výtvarné umenie. Ale začali sme organizovať sympóziá, prichádzali maliari z celého sveta a Snina začala intenzívne žiť výtvarným umením. Dnes tam obrazy vlastní každý. Firmy, bohatí ľudia, ale aj chudobnejšie rodinu prídu, našetrili sme si desaťtisíc na obraz.“
Obraz, ktorý nikto nevidel celý
Záujem o výtvarné umenie vzbudili v Snine bratia rôznymi atrakciami. Napríklad sa tam maľoval zrejme najdlhší obraz na svete. Plátno dlhé 655 metrov maľovalo 13 dní 830 ľudí. Na chodník natiahli stometrový pás plátna, zvyšok bol nakrútený v baloch. Naraz mohlo tvoriť päťdesiat ľudí. Najmladší výtvarník mal dva a pol roka, najstarší, ktorý urobil záverečnú bodku a celé dielo podpísal, bol Tibor Bártfay. Na 430 obrázkov sa použilo dva a pol metrických centov farby, štetcov nerátane. Najmenší výjav, kytička, má 30 cm, najdlhší 43 metrov. V kuse, deň a noc, ho maľoval tatársky maliar žijúci v Berlíne Schamil Gimajev. Obraz váži asi tri metráky. Keď mal na sninskom námestí vernisáž, museli pomôcť vojaci z kasární. Po stromoch, stĺpoch a domoch natiahli oceľové lano a na jedno popoludnie dielo vystavili. Kým ho znova poskrúcali, bolo po polnoci. Teraz je prvých desať metrov vystavených v galérii, zvyšok zatiaľ vidieť nemožno.
„Máme ideu galérie jedného obrazu. Konštrukcia, kde by sa plátno dalo prevíjať, je už vymyslená, len ju treba technicky dopracovať. Každý výjav aj s jeho autorom máme tiež odfotografovaný, mala by vzniknúť knižka. A chceli by sme sa dostať do Guinessovej knihy rekordov. Najprv sme však nemali na ňu kontakt, no najmä sa ukázalo, že ich komisári sú veľmi drahí. Takže, uvidíme.“
Ženy treba milovať a maľovať
Andrej najprv maľoval najmä rodnú dedinu a jej okolie. Oleje a kresby, občas pastel. Ako začal cestovať a objavoval nové scenérie, zmenil techniku.
„Najmä keď som maľoval v NDR pri mori, narazil som na úplne inú krajinu. Rovinatú, silné stromy, vietor, oblaky. Vtedy som prešiel k akvarelu. Odvtedy krajinky maľujem olejom iba v zime, keď na mňa sadne nostalgia.“
Ďalšiu významnú kategóriu Smolákovej tvorby tvoria portréty.
„Začínal som ľuďmi zo Stariny. Žil som aj so stavebnými robotníkmi, ktorí na jej mieste budovali priehradu, a kreslil, ako betónujú, odstreľujú skaly, vŕtajú diery na dynamit. Potom som v Snine usporiadal výstavu týchto obrazov. Zrazu sa na ňu začali hrnúť davy a ja som bol pyšný. No potom sa ukázalo, že všetko je trochu inak. Visel tam aj portrét robotníka, ktorý ládoval do skaly dynamit. Nazval som ho budovateľ, napísal meno portrétovaného. Lenže sa ukázalo, že išlo o najväčšieho grázla Sniny. Práve ho pustili z basy, a stavať priehradu ho dali za trest. Keď ktosi z miestnych vyhlásil v krčme: Ďoďo viší na vystave, hneď tam šicke sninčane buli.“
Terajšiu etapu tvoria „vášne a sny“. Maľuje hriešnice, rozkošnice. Na niektorých plátnach sú nahé krásavice ako snové preludy, ich nežné kontúry sa vynárajú spoza farebných štruktúrovaných plôch. Iné akty sú priamejšie. Štíhlym modelkám vidno do tvárí, ohnivočervené lono vraví o vášnivosti. Andrej Smolák je presvedčený, že ženy treba milovať a maľovať.
„Keď je žena vznešená a krásna, je priam povinná oddať sa umelcovi, aby ju zvečnil, nech sa krásy dostane aj iným. Mám len krásne modelky, a keď sa vyzlečú, obrazom vzdám hold, maľujem nahú dušu odetú do vznešeného tela. Akt tvorím celú večnosť, chcem byť nadchnutý, napätý, vzrušený. Preto nemaľujem mužské akty, ani neviem, či by som to vedel. Mužov primaľovávam na obrazy len ako škaredé hlavy v okolí.“
A ako sa akty predávajú?
„Raz si prišiel kúpiť obraz manželský pár čosi po štyridsiatke. Pýtam sa, čo to bude, mám krajinky, zátišia, akty. Manželka na to, ja mu dám akty, nech sa na mňa pozerá! Nakoniec to bola ona, ktorá si vybrala práve jeden z aktov – v štruktúrach namaľované torzo ženského tela.“
Modelky pokušiteľky
„Raz mi telefonoval jeden výtvarník, že chce predať akty. Pýtam sa – a máte pekné modelky? Odpovedal, že maľuje podľa fotografií z časopisov. To je podľa mňa podvod, nie umenie. Veď tú ženu nevidel on, ale fotograf. Pred ním stála, on ju precítil.“
Prvé akty Andrej Smolák maľoval ešte na akadémii. Začínajúcemu, chudobnému a vtedy navyše ženatému maliarovi sa modelky nezháňali ľahko. Dnes sa vraj už hlásia aj samy. „Nedávno sa mi dokonca ozval jeden pán, či ešte maľujem pekné dievčatá, lebo jeho dcéra chce pózovať. Vravím, ale ja kreslím akty. A on, že veď vie.“
V jednom zo svojich piesňových textov spieva Jiří Suchý o vzťahu maliara a modelky: Malíř se však zahleděl do jejího těla, takže vůbec nevěděl, co ta dívka dělá. Maloval ji zepředu, maloval ji záda, přitom ale myslel stále, zda-li ho má ráda.
Stáva sa to aj Andrejovi Smolákovi?
„Bývam unesený krásou tela, ale zamilovať sa v pravom slova zmysle, to nie. Aj keď – bola jedna výnimočná modelka, hoci medzi nami nikdy nebola láska. Poznali sme sa niekoľko rokov. Krásna žena, ale dovolila mi iba portrétovať. Až raz prišla, poď ma kresliť! Vravím, daj pokoj, už mám portrétov dosť. No ty si predsa chcel akty! Dva razy sa odhodlala stáť mi nahá, potom zase nie. Ale všetky obrazy, ktoré vznikli, majú v sebe čosi výnimočné. Každý, kto príde do ateliéru, na ne zareaguje, chce si ich kúpiť. Tak tú som trošku miloval. Ale nie ako keď sa muž zamiluje do ženy a chce si ju vziať. Skôr ako múzu.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO SME – PAVOL MAJER
