S hudbou sa stotožnil už ako malý chlapec. Vo svojich piatich rokoch s prvou vlastnoručne vyrobenou citarou, vtedy len z hrubých dosák a pár klincov, začal dráhu hudobníka. „Vtedy ma otec začal učiť na cimbale a neskôr na citare,“ spomína Juraj Štefánik. „Rodičia nemali peniaze na nástroj, nieto ešte na hudobnú školu. Žili sme v zabudnutej dedinke Cipar v Sedmohradsku, kde nebolo ničoho.“

Narodil sa síce v Rumunsku, ale jeho slovenskí rodičia mu stále vštepovali slovenské zvyky.

V dedinke, kde sa Juraj Štefánik narodil, sa umelecké sklony mohli prejaviť iba ak v kostole počas evanjelických bohoslužieb. Lepšie časy nastali v Nadlaku, kde si získal nielen srdce svojej budúcej manželky, ale aj ostatných slovenských hudobníkov. Ako mladá amatérska skupina hrávali na oslavách aj slovenských priadkach. „To boli krásne časy, niekedy som nespal tri dni a tri noci, pretože nás ľudia volali a radi počúvali. “

Povojnovým výzvam „Mať volá svoje stratené deti späť na Slovensko“ nemohli mnohí odolať. Ani Juraj Štefánik. Odišiel s rodinou do Československa, najprv do Čiech, kde v evanjelickom cirkevnom zbore ako laický učiteľ teológie vyučoval náboženstvo v slovenčine. S hudbou musel na čas prestať, pretože v ťažkých časoch živil početnú rodinu. Až v šesťdesiatych rokoch, keď sa už odsťahoval na Slovensko do Nových Sadov, založil opäť ľudovú skupinu – rodinnú. „Dvaja synovia, manželka a dcéra boli najlepšou skupinou, akú som mohol mať. Hrali sme na klavíri, husliach, mandolíne a na všetkom, na čom správna hudobná rodina môže zahrať.“

TÁŇA NOVÁKOVÁ