Ludvík Vaculík

nedávno vydal

knihu

Loučení k panně.

FOTO - ČTK

Čo pred desaťročiami naznačila Sekyra, dovŕšili neskôr Morčatá - spisovateľ Ludvík Vaculík sa postupne vzdával pismáckych fikcií a sústreďoval sa čoraz väčšmi na vlastný životný príbeh. Zdanlivo ako keby počúvol nezabudnuteľného Steinbeckovho Macka: nech autor láskavo oddelí fakty od špekulácií, aby čitateľ jasne videl, čo sa stalo a čo nestalo. Vydal sa po dvoch žánrových paralelkách, fejtonistickej a beletristickej.

V čase rozsiahleho publikačného dištancu na českej scéne sa jeho fejtóny Jaro je tady stali akýmsi začiatkom nového disidentského roka, ktorý potom pokračoval v pravidelných kvartáloch. Dôsledne v nich opisoval, čo sa mu naozaj stalo. (Táto nežiaduca „glasnosť“ ho zrejme zachránila pred najtvrdšími represáliami - presne v zmysle slov eštebáckeho vyšetrovateľa: „… když vy vždycky všechno vykecáte!“).

Beletristickým piesočkom sa mu stal diár. Postupom rokov spoľahlivé prídavné pamäte na zacelenie dier v pamäti. Plody tohto dennodenného zaznamenávateľstva zákonite dozrievajú po zmene režimu, až vyústia do explózie: rok čo rok ďalšia kniha (inovácie inedít a reedície do toho nerátajúc). Tento rok bol názorným príkladom paralelného rozprávačstva: v Paseke vyšli zobrané lidovkové fejtóny Poslední slovo, v Atlantise Loučení k panně.

Knižka z Atlantisu má podtitul Výběr z většího nálezu, čo podľa mňa ponecháva zadné vrátka na pokračovanie seriálu. Loučení k panně totiž nie je osihotene trčiacim opusom, rozbieha sa v lete 1991, teda v čase, ktorý autor už „knižne pokryl.“ Ak sa pri čítaní spomienok Jak se dělá chlapec zastavíte na strane 210, máte možnosť voľby ako v niekdajšom kinoautomate: buď sledujete usúženého otca Josefa v Chlapcovi, alebo rozpaľujúceho sa chlapa Františka v Panne, ktorý opäť raz vyráža „klín klínem“.

Zmeny a zámeny krstných mien nikoho nemôžu popliesť. Vaculíkov súkromný život je už dávno vecou verejnou, vie o ňom nielen „celá Praha“, ale ostal aj v pamäti niekdajšej federácie. Veľkou mierou sa o to zaslúžil aj náš súživý reportér, ktorý pomaly, ale vcelku dôsledne vovádza na literárnu scénu ženy svojho života. Vie to aj primerane dávkovať, legendárna pani učiteľka vyšla z anonymity až v polovici deväťdesiatych rokov, kým napríklad „mlčenlivý architekt na zadním sedadle“ - z poslednej slovenskej reportáže v Literárkach sa na výslnie ešte akosi nedostal - jeho prototypka by si to dozaista zaslúžila, keď nie za nič iné, tak aspoň za obetavé prepisovanie rukopisov pre edíciu Petlice.

Môjmu vkusu väčšmi hovie, ak je fikcia čítavá ako reportáž, než keď sa riport tvári ako beletria, ale možno hovorí zo mňa len závisť. Ludvík Vaculík sa stal majstrom svojho medzižánru, bažia za ním čitatelia aj editori.

Niekdajší morózny moralista sa dokázal prispôsobiť aj novým trhovým podmienkam a náporu midcultu, podobne ako kedysi Páral a dnes Viewegh dožičí čitateľovi anatómiu svojich hrdiniek aj posteľové technológie a rozširuje okruh svojich obdivovateľov - veď voyeurov utešene pribúda. Takýto hraný dokument má však aj tienistú stránku. Upozorňuje na ňu Daniela Iwashita: „Sotvakdo se při prvním čtení oprostí od dojmu, že nahlíží do nejtajnějšího soukromí skutečných lidí - do jejich intimity fyzické, duševní i duchovní. Jako by četl cizí dopisy, nahlížel druhým do svědomí, poslouchal za dveřmi zpovědnice, šmíroval milence. S vědomím, že jediná literárni postava - spisovatel - si své místo v knize zvolila.“

Už pri Chlapcovi visela vo vzduchu súdna žaloba, nečudujem sa teda autorovi, že skutočné meno Panny zašifroval jednopísmenovými názvami kapitol - a to ešte odzadu a dvakrát, v čom citovaná recenzentka vidí veľmi neblahý príklad Nezvalov a Máchov (Prečo však nerozšíriť čitateľský okruh aj o hádankárov?). Ludvík Vaculík sa v knižke neraz zastaví, aby dumal nad popudmi aj následkami svojich písačiek: „Sebaprotokolace? Brát život odděleně od toho, co ten život píše,“ (12) „Psaní je sebaspalování“ (44) či „osud psaný doprědu,“ (54) „Samozřejmě, že jeptiška nemůže vydat nikdy takovýto spis! Já se ho ale nevzdám. Jaký by to všecko mělo smysl, to naše trápení?“ (253).

Odjakživa vzdorovitý - nech sa už ocitol v akomkoľvek stáde, vždy horlivo proti čriede brojil. Priveľmi dobre vie, že to, čo šmahom označujeme za globalizáciu, je v skutočnosti len stupňujúcim sa zbiehaním bezhlavého davu, lavínovitým rozrastaním húfov a más, dychtivých po sebadomestikácii. A tak si labužník originality stráži svoju pôvodnosť, vyhýba sa klišé aj cudzím slovám a radšej obohacuje rodnú reč moravizmami, valašizmami a vlastnými novotvarmi.

Vtipné a výstižné zaobchádzanie so slovom nás najväčšmi priťahuje k Vaculíkovým fejtónom aj sujetovým textom. Akokoľvek prichytiteľný pri bolestínstve či háremovaní, ostáva poprednou, smejúcou sa beštiou.

PAVEL HRÚZ