Ukrajinský prezident Leonid Kučma: „Prečo ma nemá nikto rád?“ FOTO – TASR/AP
Nikto nemá rád ukrajinského prezidenta – tak možno zovšeobecniť súčasnú situáciu na Ukrajine. Tento odpor spojil všetkých obyvateľovV pamäti mi akosi utkveli tohoročné oslavy nezávislosti. Na Ukrajine tento sviatok pripadá na koniec augusta. Príjemný večer, mestský park, tisíce oslavujúcich ľudí, koncerty na letných estrádach, mládež sa člnkuje na jazere, zjavujú sa stánky preplnené jedlom a alkoholom v astronomických množstvách, už len piva sú tu desiatky druhov, všade sa šíri vôňa šašlíkov, akoby typický ukrajinský raj na zemi alebo ukrajinský obraz zlatého veku. Zdá sa, že ľudia sú celkom spokojní, fotografujú sa s celými rodinami a niekto musí podľa amerického zvyku vždy vykríknuť: „Cheeeese!“ Aj to sme sa už stihli naučiť.
„Nevyzerajú, ako by mali o necelý mesiac vyjsť na ulicu a zvrhnúť nenávidený režim,“ hovorím Ole, poľskej prekladateľke tohto textu. „A čo má byť o mesiac?“ pýta sa Ola. „Šestnásteho septembra chce opozícia dostať do ulíc 350-tisíc ľudí, z toho len v samom Kyjeve 100-tisíc,“ vysvetľujem.
Vôňa piva a šašlíkov sa stáva neznesiteľná. Zrejme je ten režim až taký nenávidený.
Na veľvyslanectve
Začiatkom októbra som sa dostal na oficiálne prijatie na ktoromsi veľvyslanectve v Kyjeve. Neviem, čo ma tam dotiahlo, zrejme nielen pozvánka. Azda aj zvedavosť. Napokon, všetko sa dá vysvetliť túžbou po novej skúsenosti. O jedenástej prichádzam do sály plnej ľudí, ktorých som kedysi vídal len na obrazovke. Najväčší dojem robí, prirodzene, kyjevský primátor – oligarcha a prezidentov zať. Nie, najlepšie sa prezentujú bratia Volodimir a Vitalij Klyčkovci, boxeri. Škoda, že tu nie je nijaký futbalista. Kdesi v dave sa mihnú tváre lídrov opozície a šéfov prezidentovej vlády. Zdá sa, že v tomto hniezde agresora NATO sa necíti zle ani istý známy komunista. A nielen on, všetci sa so všetkými milo vítajú, štrngajú si pohármi so šampanským a rýnskym vínom, komorný orchester na pódiu hrá Boccheriniho a Brahmsa. Vyvetraná vôňa zlatého veku.
„Nezdá sa, že by tu boli prítomní jedni aj druhí,“ hovorím svojim známym novinárom. Tento postreh treba nejako vysvetliť. Na mysli mám to, že sa tu cítia dobre všetci: aj ľudia pohltení revolúciou, aj tí, ktorí vystupujú proti nej. Vzniká dojem, že všetky rozhovory o politickom konflikte sú len imitáciou, mystifikáciou na vonkajšie použitie, aby sa spoločnosť veľmi nenudila. A vnútri sú všetci svoji, každý sa dohodne s každým.
Vtedy k nám pristúpi ešte jedna osoba. Novinári sa srdečne vítajú s „predajným politológom“, ako ho teraz volajú. Nedávno prijal kľúčovú funkciu v prezidentskej kancelárii. Novinári mu rozumejú a súhlasia s ním. Len ja tu čomusi nerozumiem.
Stanový tábor
Revolúcia sa robí v hlavnom meste a Kyjev je pasívnym mestom. Životná úroveň je tam vyššia ako na celej Ukrajine, polovica obyvateľov sú buď šoféri, alebo upratovačky v západných inštitúciách a firmách, pravidelne dostávajú platy v západnej mene.
V zime roku 2001 vznikol na Kreščatyku stanový tábor s protestujúcimi, ktorí tam agitovali proti prezidentovi. Akcia sa nazývala UBK – Ukrajina bez Kučmu a stany sa považovali sa stredisko odporu. Ľudia zo stanov zväčša nepochádzali z Kyjeva.
Istý priateľ, rockový hudobník, sa chcel zohriať v blízkej krčme, kým príde na rad so svojím vystúpením na koncerte, zorganizovanom v rámci protestu. Mimovoľne si vypočul rozhovor dvoch mladých ľudí pri susednom stole (vypasení, v kožených kabátoch, reťaze, mobily): „Vidíš tých idiotov v stanoch?“ „No?“ „A šiel by si do takého stanu?“ „Veď som z Kyjeva, nie?“ „Veru. Načo by mi bol stan? Aj bez neho sa mi žije dobre.“ Tohtoročná vykurovacia sezóna sa v Kyjeve začala normálne, hneď s príchodom prvého ochladenia, ale nedá sa to povedať o mnohých miestach Ukrajiny. Napríklad v mojom rodnom Ivano-Frankovsku, resp. Stanislavove, podobne ako vo Ľvove, ústredné kúrenie nefunguje a nikto ani nemieni začať kúriť. Obyvatelia spia túto jeseň oblečení, vodu si ohrievajú na plyne v hrncoch a vedrách. V školách prerušili vyučovanie, lebo deti aj učitelia príšerne mrznú. Študenti preto akože štrajkujú, ale ich štrajk je podozrivý a čudný, lebo ho zorganizovala politická sila, ktorá vystupuje za prezidenta.
Hovorí sa, že nedostatkom vykurovania sa kyjevská vláda odvďačuje za nedávno prehrané voľby. Odvďačuje sa najmä v Haliči, kde Kyjevčania nemali šancu a prehrali všetko, čo len mohli prehrať.
Môžem uveriť aj tomu, pretože za posledných desať rokov mi táto krajina prikázala prispôsobiť sa všetkému.
Krokodíl a Kant
Nikto nemá rád Krokodíla, to bol názov istého francúzskeho románu, ktorý som čítal v mladosti. Nikto nemá rád prezidenta, tak možno zovšeobecniť súčasnú situáciu na Ukrajine. Tento odpor spojil východ i západ, sever i juh, komunistov, nacionalistov, ruských šovinistov i krymských Tatárov. Pravda, pre extrémne rusifikovaných a skomunizovaných obyvateľov na východe a juhu krajiny je „americkým zapredancom, ktorý z poverenia banderovcov zo Ľvova a z Haliče okráda Ukrajinu“, zatiaľ čo pre tých na západe je „rusifikátorom a agentom Moskvy, ktorý plnou parou ťahá krajinu do nového zväzku s Ruskom“. Ako to už býva, pravdu majú jedni aj druhí: nikto nemá rád Krokodíla. Ale čo ho potom drží pri moci?
Práve to, že ho nikto nemá rád, ale každý z úplne iných, povedal by som, že dokonca opačných dôvodov. Tí, ktorí ho obklopujú, tomu rozumejú a so zápalom sa oddávajú starej hre „divide et impera“.
Nikto nemá rád prezidenta, okrem prezidenta. Pred troma týždňami, ako informovali médiá, daroval Kučma Putinovi pri príležitosti jeho päťdesiatych narodenín „slnečné hodiny“ s nápisom: „Sú dve veci, ktoré napĺňajú naše duše dôstojnosťou a obdivom, hviezdne nebo nad nami a morálny zákon v nás.“ Žiaľ, nespomenuli, či tam bol podpis, a ak áno, aký.
Azda vo svojich výpovediach trochu preháňam, ale to preto, aby som niekomu (neviem síce komu) podkúril. V článku pre istý kyjevský týždenník som pri príležitosti nezávislosti a v návale iritácie konštatoval, že najvplyvnejším politikom na Ukrajine je prezident susednej krajiny Putin. Začiatkom novembra som sa však presvedčil, že v tejto krajine nie je nijaká hyperbola prehnaná.
Tentoraz sa vyznamenala opozícia. Pri príležitosti nastávajúcej návštevy ruského prezidenta v Záporoží sa všetci pretekali o audienciu (viac či menej v štýle „príde náš dobrý moskovský cár a my sa mu posťažujeme na nášho zlého ukrajinského gubernátora“). Dokonca vymysleli akciu „Putin, nepodávaj Kučmovi ruku!“
V skutočnosti nielenže mu podal ruku, ale aj sa priateľsky vybozkávali. A s opozíciou sa odmietol stretnúť. Lebo pre Putina i Kučmu sú len dve veci, ktoré napĺňajú ich duše dôstojnosťou a obdivom. Ďalej ako u Kanta.
V kyjevskom metre
Keď som sa postupne spamätal zo zážitkov zo spomínanej recepcie na veľvyslanectve, vydal som sa k najbližšej stanici kyjevského metra. Niekto ma spoznal. Donský novinár, separatista, pardon, federalista. Hovorí len po rusky, prečítal veľa mojich textov, veľmi sa mu páči kniha Erz-herz-perc a Dezorientácia v obci, ale aj Moja Európa, ktorú som napísal spolu s Andrzejom Stasiukom. Nazdáva sa, že Doneck by mal spolupracovať s Ľvovom, aby sa Ukrajina čím skôr rozdelila na nezávislé územia. To bude najlepšie pre všetkých: federálna republika Ukrajina, rôznorodosť v rozkvete, vraví. Páči sa mu heslo umelca a kritika Vladeka Kostyrku, hovorcu separatizmu: „Haličania a Ukrajinci sú dva bratské národy.“ Nemám na to nijakú odpoveď. Dnes myslím tak, zajtra inak. Som básnik, a teda vlajka, nie vlajkonosič. Pýta sa na množstvo vecí. Prečo sme nepremenovali Ivano-Frankovsk naspäť na Stanislavov? Kedy konečne postavíme pamätník Františkovi Jozefovi?
My už nič, chcel som oponovať, to nás už nezaujíma. Ale kedy ho tam už konečne postavíte? Pomník Františka Jozefa v Donecku! Veľa by som dal za to, aby som sa toho dožil!
Narcista a mesiáš
Juščenko a Medvedčuk. Medvedčuk a Juščenko. Narcista a mesiáš. Ako raz povedali v televízii, nad ktorou má moc Medvedčuk: „Dvaja Viktorovia, dve víťazstvá.“ Ale vo veci, ktorá ich najviac zaujíma, môže byť víťaz len jeden. Obaja sa veľmi chcú stať prezidentom.
Mesiáš disponuje stabilnou podporou približne 30 percent voličov. Nikto nevie, odkiaľ vezme zvyšných dvadsaťjeden percent. Ale bol a zostane najpopulárnejším politikom.
S narcistom je to ešte horšie, ak vezmeme do úvahy, že vo svojich rukách sústredil takmer všetky mocenské prostriedky, a teda manipuluje aj výsledkami prieskumu verejnej mienky, maximum jeho dôvery sa pohybuje v rozmedzí 6 až 10 percent. Je to málo, ale to vzrastie.
Mesiáš má na ambície väčšie morálne právo. Narcista viac moci a peňazí. A tak obaja kráčajú v strnulom objatí ukrajinskou stepou, nôtiac si kozácke pesničky.
Ruský vred
Nedávno na internete praskol Krym ako vred. Ktosi z virtuálnych diskutérov dokonca vykríkol: „Vred praskol!“ Vyzerá to tak, akoby Medvedčuk z Kyjeva nahováral krymských poslancov, aby čím skôr požiadali kyjevských poslancov o uznanie ruštiny ako štátneho jazyka. Na Kryme má ruština tento status už od roku 1993, no ukázalo sa, že je to málo, musí ho mať na celej Ukrajine. A krymskí poslanci to odhlasovali takmer unisono, teraz sa toho domáhajú pre celú krajinu. Ruština má byť štátnym jazykom Ukrajiny. Tá je demokratickým mnohonárodnostným štátom, a nie nejakým haličským kútom. Ukrajinčinu tam predsa nikto nezakazuje, hovorte si ňou v dedinách alebo v Haliči (či skôr v haličských dedinách). Ale nekomplikujte nám prístup k pokladnici svetovej kultúry cez ruštinu.
Dobre, pokiaľ ide o krymských poslancov, vec je jasná. Hrali a budú hrať to isté. Je to pomerne jednoduchá, občas brutálna hra, v ktorej ide o to, ako zladiť záujmy mafie s láskou k Putinovmu veľkému Rusku a s komunistickými ideálmi. Ale načo je Medvedčukovi? Nepodarí sa mu bez ruštiny stať sa prezidentom?
Všímam si, ako nami manipulujú, a to nie bez postmodernej finesy. Neopúšťa ma pritom presvedčenie, že tu ktosi silou vytláča Halič za hranice Ukrajiny. Ak ešte zavedú ruštinu ako štátny jazyk, vyslovím sa v referende za odtrhnutie.
V skutočnosti hovoria na Ukrajine po rusky všetci a všade: televízia, rozhlas, noviny, filmy v kinách, prezident, jeho kancelária, armáda, polícia, daňový úrad, mafia, kasína, reštaurácie, bordely, bazáre i železničné stanice. Najpopulárnejšie televízne kanály nerobia nič iné, len celé večery púšťajú ak nie nekonečné ruské kriminálne seriály s kúpeľmi, dačami a mŕtvolami, tak pre zmenu ruské talk-show. Ako divák nemám široký výber – môžem si vybrať asi tak medzi diskusiou na stanici X o význame análneho sexu a nemenej zaujímavou diskusiou o dôležitosti zoofílie na stanici Y. Keďže výhody jedného i druhého sú podľa všetkého nezanedbateľné, využívam čoraz častejšie obľúbený gombík off.
Politici, ktorí žiadajú pre ruštinu status štátneho jazyka, nie sú o rusifikácii Ukrajiny informovaní horšie než ja. Ten, kto tvrdí, že ruskému jazyku niečo hrozí, je úplný absurdosurrealista. Nejde však o obranu – ide o najúčinnejšiu obranu. Ide o to, aby takí ako ja už „nemohli odjedať“. To znamená, že dnes ešte môžem hovoriť o prevahe ruštiny (nie, žiaľ, nemôžem ten proces zastaviť, ale jedine o ňom hovoriť!), ale zajtra už nie, lebo zajtra už bude mať v tejto krajine na prevahu právo.
„A teraz – zničme ich raz-dva-tri…“
Cenzúra
Kľúčovým slovom tohoročnej jesene je cenzúra. Novinári o nej hovoria jedno, majitelia médií a moc niečo iné. Či je, alebo jej niet, to je čisto metafyzická otázka. Americký veľvyslanec však – ako sa to označuje diplomatickým zvratom – „vyjadril znepokojenie“. Ktorýsi zo šéfov prezidentskej kancelárie mu odpovedal asi takto: „Aj mňa znepokojuje záplava lacnej americkej produkcie s prvkami násilia a pornografie na našich filmových plátnach.“ Tá odpoveď je na úrovni „našej odpovede Chamberlainovi“. Čo tu už dodať, skvelý vtip.
Akýsi novinár na to odpovedal ešte ponurejším vtipom: „Je lepšie dívať sa na pornografiu ako na takéto vykastrované správy.“ Najhoršie je to, že v skutočnosti sa nám ponúka jedno i druhé. A nič viac.
V zime 1996-97, keď obyvatelia Belehradu nemohli zvrhnúť Miloševiča, ktorému patrili všetky masovokomunikačné prostriedky, vypisovali opozičníci na múroch maximu vychádzajúcu z Descarta: „Myslím, teda vypínam televízor.“ Celkom akoby to niekto vymyslel pre mňa.
Vypínam televízor a idem do parku. Tohtoročná jeseň je už za polovicou, treba ešte stihnúť poprechádzať sa po šuštiacom lístí. Treba myslieť na to, ako si zachovať svoje Ja v tomto vykĺbenom ukrajinskom svete. Treba nejako dokončiť najnovší román. A oni ma zo všetkých strán vábia a pokúšajú, trhajú na rozličné strany. Ale aj tak ho dokončím, nech by aj akokoľvek chceli, aby som sa zamotal.
JURIJ ANDRUCHOVIČ
Autor (1960) je ukrajinský prozaik a esejista
