FOTO – ARCHÍV TASR

Nedávno ste v Bratislave robili protest, prečo chcete robiť ďalšie?

„Kto iný ich má robiť, ak nie my?“

Väčšina dopadne tak, že sa zíde pár tisíc ľudí, odborárski predáci niečo zakričia do mikrofónu, pozatínajú päste a ide sa domov. Má to význam?

„Ak sa v Amerike zíde tridsaťšesť aktivistov a s tabuľkami dve hodiny pochodujú pred Bielym domom, tak sú národní hrdinovia. Našli takú občiansku statočnosť, že prišli prejaviť svoj nesúhlas. Keď u nás príde 50-tisíc ľudí na Námestie SNP, ako v roku 1999, tak to hodnotíte, že ich bolo málo, že sú to organizovaní ľudia a že ktovie, na čo prišli.“

Odborári sú stále nespokojní, ale doteraz ste nikdy nezorganizovali akciu, ktorá by krajinou naozaj zatriasla. Aj politici berú vaše protesty skôr ako folklór.

„Naše akcie mali svoj význam. Nebudem sa naťahovať o to, či mali, alebo nemali efekt. Vláda, ktorá pracuje pod tlakom, pracuje v prospech myšlienok, ktoré my vynášame na námestia. V septembri 1999 sme mali dvadsať požiadaviek, osemnásť z nich hodnotíme ako splnených.“

Nedávno ste povedali, že nepripustíte štýl vládnutia, akým začala súčasná vláda. Čo to znamená?

„Vidieť odlišnosť medzi cieľmi vlády s cieľmi odborov. Predznamenáva to konflikt. My máme ešte omnoho väčšie a silnejšie páky. Denne riešime malé konflikty, vyjednávame skoro za milión zamestnancov v podnikoch. Môžeme preniesť bremeno na podniky, kde to iskrí. Ak si stanovíme hranicu, ktorú pri vyjednávaní nepodlezieme, vznikne legitímny dôvod na tradičné štrajkové hnutie, ktoré je v iných krajinách bežné. Treba ešte povedať, že inak sa organizujú štrajkové hnutia v krajinách so štvorpercentnou nezamestnanosťou a v krajine, kde je dvadsaťpercentná.“

V čom inak?

„U nás sú ľudia, ktorí majú zamestnanie, menej ochotní protestovať, lebo ešte majú nejakú istotu. V tridsiatych rokoch sa hovorilo – za bránami je dvesto-tristo náhradníkov, ktorí kedykoľvek nastúpia na vaše miesto. Dnes sú však odborové zväzy pripravené vytvárať stály tlak, ak vláda sčasti neopraví svoje tendencie v sociálnej politike.“

Nezamestnaných je skoro päťstotisíc ľudí. Keď odbory urobia protest, príde najviac desaťtisíc. Kde sú tí ostatní, ako vy hovorievate – zbedačení?

„To nie je len o počte ľudí, ale je o obsahu. Nemienime presviedčať všetkých nezamestnaných, aby prišli do Bratislavy protestovať. Ľudia, ktorí prídu, našli občiansku odvahu protestovať a zastupujú všetkých. Nechcite doviesť Slovensko do extrému, že dva milióny práceschopných by prišlo okupovať Bratislavu. Nespokojní nie sú všetci.“

Lenže podľa vás je na Slovensku jedenásť percent ľudí, ktorí sú pod hranicou chudoby a chudobou je ohrozených tridsať percent.

„Tí sa sem nemajú ako dostať. Ako chcete dostať z Hornej Maríkovej do Bratislavy človeka, ktorý žije z 1740 korún sociálnej podpory? Na čele zhromaždení musia byť ľudia, ktorí paradoxne majú na to, aby zaprotestovali.“

Pred dvoma týždňami na mítingu pred Úradom vlády ste protestujúcim povedali, že vláda pred vami ušla. Vláda vtedy však sedela v parlamente, kde predkladala program. Prečo ste povedali, že ušli?

„Pôvodná pozvánka na rokovanie vlády bola na desiatu hodinu.“

Ale oni museli ísť do parlamentu a rokovanie vlády presunuli na večer.

„Náš výklad je, že odišli účelovo. Aj v marci sme prišli okupovať úrad vlády a náhodou bolo rokovanie tiež až popoludní. Keď urobíme akciu pred úradom, vláda odtiaľ zmizne.“

V roku 1998 odbory stáli na strane lídra opozície Dzurindu. Vy osobne ste boli na kongrese SDK v Trnave. Dnes Dzurindu nemôžete vystáť, hovoríte, že je kreatúra, že je márnomyseľný. Prečo?

„O Dzurindovi som nepovedal, že je kreatúra. Že je márnomyseľný, to sedí. Nikdy som nepodporoval Dzurindu osobne. Na kongrese SDK som po prvom dopoludní na protest odišiel, lebo SDK zabudlo dať sociálnu politiku do svojho programu. Ale bol som napríklad aj na kongrese HZDS, SDĽ, alebo iných strán.“

Váš viceprezident František Kurej hodnotil program SDK ako jeden z najlepších z ekonomickej stránky.

„O Kurejovi nehovorme, Kurej je podnikateľ. Bol v odboroch, v tom čase sa vyjadroval tak, ako sa vyjadroval. Dnes máme za sebou štyri roky vládnutia pána Dzurindu, nesplnenú Generálnu dohodu z roku 2000, vyslovili sme nedôveru vláde i pánovi Miklošovi. SDK a jej reprezentácia bola pre nás nepriateľom.“

Dva roky ste s bývalou vládou nevychádzali dobre. Hovorili ste, že nevylučujete generálny štrajk. Prečo ste ho neurobili? Nestrácajú tým odbory vážnosť?

„Nemyslím. Zvonku sme hodnotení ako odbory, ktoré boli za demokratizačné zmeny. Dúfali sme, že všetko, čo sa sľubuje, naozaj bude. Poslednýkrát sme verili krokom typu balíčky opatrení pána Mikloša v roku 1999, keď hovoril, že už budú rásť reálne mzdy. To bolo totálne klamstvo.“

Nebolo naivné, že ste verili?

„Vždy dávame šancu – jednu, dve, tri. Je to otázka taktiky. Netvrdím, že taktika bola úplne správna, ale je to vždy na rozhodnutí odborových predákov. KOZ nie je monolit, má 37 odborových zväzov a potrebuje ich vnútornú podporu, aby mohla zorganizovať veľkú akciu. Zatiaľ sa to nepodarilo, vždy sa išlo do kompromisov. Teraz sme hneď od začiatku nastúpili inú cestu. Za dvanásť rokov už bolo dosť sľubov. Vždy sa len hovorí – keď nieto, treba škrtať. Ale nik nepovie, prečo nieto.“

Urobíte poriadnu akciu?

„Nechajte to na odbory, aby sa rozhodli. Generálny štrajk je vážna vec, s tým sa nedá hrať. Výsledkom môže byť zmena spoločenských pomerov alebo politickej moci.“

Podporu máte v Robertovi Ficovi, ale v poslednom čase aj vo Vladimírovi Mečiarovi. Neuráža vás, že lobovať vo váš prospech chce práve Mečiar, ktorý vás po roku 1997 úplne ignoroval?

„Neuráža, lebo ste nepovedali vetu dokonca. Mečiar povedal, že existuje agenda odborov, ktorú im nik nemôže vziať. Nik nemôže brániť politickým stranám, aby ich odbory podporili. Je samozrejmé, že väčšiu podporu máme od opozície. Teraz sa nemôžeme obzerať dozadu, či sme komunikovali, alebo nie. Nám ide o obsah.“

Mečiara však všade považujú za neprijateľného.

„Od roku 1996 majú odbory v podstate jeden program, z ktorého sme neuhli ani o krok. Keď sme napádali HZDS pre politické kritériá, tak sme boli nepriateľmi HZDS. Ale otvorene treba povedať, že otázky rastu reálnych miezd, inflácie, boli vtedy pre nás akceptovateľné, aj keď sme upozorňovali na nerovnováhu. Dokázali sme uspokojovať našich ľudí vyjednávaním a mzdami, rástol hrubý domáci produkt. Zároveň sme upozorňovali na časované bomby, ktoré prišli. Nastúpila Dzurindova vláda, nasľubovala nám hory-doly a nesplnila skoro nič. Teraz je skoro tá istá vláda, len sa vymenil koaličný partner z ľavicového na neviemaký. My musíme zareagovať, lebo je možné, že kroky povedú zasa k tomu, čo tu bolo štyri roky. Sľuby sa nesplnili, reálna mzda je ešte stále asi o štrnásť percent nižšia oproti roku 1989. Kto sa na tomto podvode priživil? Skupiny extrémne bohatých ľudí, absentuje stredná vrstva a potom je tu veľká vrstva, ktorá na tej demokracii nezarobila. Dostala sa pod prah chudoby. Prečo sa čudujete, že sú ľudia nahnevaní?“

Načo odbory a ľudia protestujú, keď z toho nič nie je?

„To nechajte na tých, čo protestujú. Skúste sa vžiť do situácie ľudí, ktorých postihnú škrty. Prídu prejaviť nespokojnosť a povedať, že sa im niečo nepáči. To sú tí hrdinovia, odvážni. Prečo sa o nich nepíše ako o hrdinoch? Jedni noviny napíšu, že prišlo dvetisíc, ďalšie päť a pol tisíca, ďalší, že skoro nik neprišiel. Veď to je katastrofa, čo sa tu deje. Všade na svete existuje systém – tlačový odbor vydá, že bol míting s takým a takým motívom a zúčastnilo sa stotisíc ľudí. To vydajú noviny. Potom komentujú – to odborári prehnali, nebolo stotisíc ľudí, to bolo o inom. Ale nie naopak! Novinári nám hovoria – keď kritizujete, tak povedzte, ako by ste to robili vy, čo iné sa dá robiť. No tak potom poďme vládnuť! Keby som mal byť premiér, tak vám poviem, čo treba spraviť. Možno by to nebol dobrý recept, ale určite by som to nerobil tak, ako títo. Lenže my sme odborári a je úplne scestné, aby sme my navrhovali riešenia.“

KOZ sa deklaruje ako protikomunistická organizácia. KSS sa k vám hlási a takisto vás chce podporovať. Čo vy nato?

„Sme protikomunistickí, ale nehrajme sa s kartou komunizmu, že sú to ľudia natretí na fialovozeleno a odstredíme ich niekde na lúky. My určite nie sme ich spojenci. Keď vydáme stanovisko a komunistický poslanec s ním vystúpi na pódiu, mám mu v tom brániť? Mám tam prísť a zastreliť ho? Nemôžem tvrdiť, že v odborových štruktúrach nie sú komunisti, ale snažíme sa balansovať nad stranami. Využívame viac opozíciu, ale rokujeme so všetkými.“

RICHARD FILIPKO