Dumal raz starý somár na gazdovskom dvore: "Čo také zvlásštne urobilo psie šteniatko, keď mu pán a pani preukazujú taľkú náklonnosť? Hrajú sa sním a maznajú, celé dni trávia s ním. Podá im labku a oni sú naraz takí šťastní a ndšení, že sa mu dajú aj oblízať. Je to skutočne len preto, že je také malé a rozkošné? Určite nie."
Starý somár usúdil, že aj on si rovnakým počínaním vyslúži u gazdu pozornosť a láskavosť.
Vystriehol, keď mal jeho pán dobrú náladu. S bujarým ihákaním pribehol k nemu, dvihol nohu - a v očakávaní nadšeného prijatia - kopytom, ako šteňa labkou, uštedril pánovi na tvár úder. Aby umocnil svoje láskanie, zahíkal a zafŕkal tak hlasno, až gazdovi vlasy dupkom vstali.
Gazda však nelenil a schmatol do rúk silný drúk. V tej chvíli starý somár svoj omyl pochopil.
Poučenie: Keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté.
Bájka je z knihy Najkrajšie bájky. Autorom bájok je JEAN DE LA FONTAINE. Knihu vydalo vydavateľstvo JUNIOR. Prekložila a prerozprávala: Taťiana Žáryová.
