FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
nezávisle od moci. Do politiky ísť nechcel, mal na ňu vyhranený názor. Prednášal na vysokej škole, bol prezidentom Nadácie otvorenej spoločnosti. Dnes je členom ANO, ktorá ho posadila do kresla ministra kultúry.
O rozhovor sme ho požiadali hneď po tom, ako nastúpil na post ministra. Na rozdiel od svojich kolegov požadoval vopred otázky, aby si mohol pripraviť odpovede. Po troch týždňoch sa rozhovor uskutočnil. Na otázky odpovedá minister kultúry RUDOLF CHMEL.
Prečo ste vstúpili práve do ANO?
„Tak trochu považujem za vec svojej ‘dôstojníckej cti‘, aby na Slovensku existovala plnohodnotná liberálna strana. Bol som pri vzniku už zaniknutých predchodkýň ANO a mám pocit, že napriek deficitu liberálnej tradície u nás by takáto strana mohla mať svoje opodstatnenie aj na nie celkom zreteľne vyprofilovanej slovenskej politickej scéne. Aj preto, aby dôrazom na úlohu a zodpovednosť jedinca trochu vyrovnávala kolektivistické a autoritárske sklony pravej aj ľavej orientácie. V tomto zmysle špeciálne u nás liberalizmu nebude nikdy dosť. Slovenský liberalizmus je však téma na inú, hlbšiu aj dlhšiu diskusiu. Ak sa raz slovenská politika štandardizuje, možno bude naozaj nielen o záujmoch, ale aj o hodnotách. A možno najmä o liberálnych.“
Chystáte na ministerstve nejaké výrazné zmeny?
„Táto vláda nie je revolučná, ale reformná, a tak ani ja nechystám žiadne revolučné zmeny. Vždy, keď sme boli svedkami kultúrnych revolúcií, kultúra na to doplatila. Možno však budem klásť na niektoré veci väčší dôraz.“
Na čo konkrétne?
„Chcel by som, aby sa za môjho ministrovania vypracovali, ale aj uviedli do života zásadné koncepcie prinajmenšom v troch oblastiach: v kultúrnej politike štátu, v mediálnej politike a v prezentácii slovenskej kultúry v zahraničí. Malo by ísť o perspektívnu koncepciu s výhľadom na 10 až 20 rokov. Viem, že sa nad tým zamýšľali v Českej republike, Poľsku, Maďarsku, v škandinávskych krajinách aj inde, mohli by sme sa teda inšpirovať, ale aj priniesť čosi svojské.“
Po skúsenostiach s niekdajšími päťročnicami je na Slovensku k dlhodobým plánom averzia. Neobávate sa, že koncepciami vtesnáte kultúru do vopred stanovených mantinelov?
„Nemyslím si, že ide o vytváranie bariér, skôr by malo ísť o vytvorenie priestoru na pluralitnú kultúru, teda nezávislú kultúru vo všetkých sférach. Po roku 1993 sme vo všetkých oblastiach naskočili do vlaku bez nejakej koncepcie, bez vízie a len teraz si uvedomujeme, že budovanie štátu je predsa len trochu zložitejšia vec, okrem nadšenia si žiada aj rozmýšľanie.“
Ste človek z odborných akademických kruhov, tretieho sektora, ako vnímate prácu na ministerstve?
„Väčšinu života som ako nezávislý intelektuál nemal najlepšiu mienku o úradníkoch vrátane ministerských. Ale do určitej miery treba akceptovať, že ministerstvo predstavuje vykolíkované územie a mimo neho si, ak len nie ste absolútny sólista, nezahráte. Aj keď možno nie som byrokrat, viem čosi o prednostiach aj limitoch takéhoto úradu a musím sa do tých limitov zmestiť, no zároveň ich aj trochu, a možno nielen trochu, prekračovať. Pokúsim sa teda tie byrokratické bariéry trochu vytláčať. V žiadnom prípade nemienim viesť ministerstvo, ktoré by malo nejakým spôsobom usmerňovať, riadiť a dirigovať kultúru.“
Čo vás na ministerstve šokovalo či prekvapilo?
„Mňa už pravdepodobne nič neprekvapí. Keď som bol prekvapený, tak možno zo seba, že som nastúpil do vlaku za jazdy, priamo na post rušňovodiča, a necítil som pritom nejakú výraznú zmenu rýchlosti vo svojom živote.“
Prijali ste už aj nejaké zásadné rozhodnutie?
„Nie. Skôr také, aké prináša život - operatívneho charakteru. Nič prevratné som zatiaľ nerozhodol, predsa len potrebujem aspoň tých sto dní. Keď som vstupoval do politiky, nemal som totiž predstavu, že budem riadiť ministerstvo kultúry.“
Neuvažovali ste o nejakom inom ministerstve?
„Skôr som reálnejšie počítal s nejakou parlamentnou prácou.“
Za vášho predchodcu dôležité mediálne zákony (až na jeden zákon o vysielaní a retransmisii) prijaté neboli. Ktoré z mediálnych zákonov chcete prijať či novelizovať?
„Je to náročná agenda. Chceme na to tlačiť už od prvej chvíle. Pripravujeme návrh zákona o koncesionárskych poplatkoch. Potom prídu na rad návrhy zákonov o STV a SRo, mediálny zákon, znovu chceme predložiť novelu audiovizuálneho zákona a zákona o TASR. Potrebujeme však na to aspoň rok, rok a pol.“
Kto bude zákony tvoriť?
„Musíme ich tvoriť na ministerstve z našich zdrojov a budeme prizývať externých odborníkov. Chceme, aby došlo k politickej, ale i širšej spoločenskej zhode.“
Slovensko je jedným z mála demokratických štátov, ktoré majú štátnu tlačovú agentúru - TASR. Čo s ňou plánujete urobiť?
„V súvislosti s podmienkami výberového konania generálneho riaditeľa TASR chceme, aby predložil návrh a potom transformoval agentúru.“
Ako sa pozeráte na rozdelenie kultúry na štátnu a neštátnu? Ministerstvo väčšinou dotovalo niekoľko štátnych inštitúcií a k ostatným sa správalo macošsky.
„Veľkú zmenu v takomto delení, ktoré uznávam len podmienečne, pravdepodobne neurobím. Intervencia štátu do kultúry je zatiaľ zrejme daná. Ministerstvo zriaďuje a financuje viaceré inštitúcie, ktoré majú celoslovenskú pôsobnosť a sú vo verejnom záujme.“
ANO vo svojom programe navrhovalo spojenie ministerstiev školstva a kultúry, je to reálne?
„Nateraz nie. Nie preto, že som ministrom práve ja, ale preto, že takéto spojenie nestačí iba vyhlásiť, ale treba ho aj koncepčne pripraviť. Pri všetkej príbuznosti ide o dva samostatné svety, autonómne rezorty. Skôr si preto myslím, že ministerstvo kultúry treba paralelne zoštíhľovať, ale aj skoncepčňovať.“
Ktoré inštitúcie ponecháte v pôsobnosti ministerstva?
„Dnes je v našej pôsobnosti skoro štyridsať inštitúcií. Viaceré z nich bude možné v rámci decentralizácie presunúť na VÚC, mestá a obce. Ale tie základné inštitúcie, ktoré reprezentujú národnú kultúru, si ministerstvo ponechá. Na druhej strane existuje neštátna kultúra, ktorá môže byť podporovaná štátom prostredníctvom grantov. Podľa mňa je však základné delenie kultúry skôr na dobrú a tú druhú.“
Čo urobíte s niekdajšími národnými centrami, ako je napríklad Národné osvetové centrum, Hudobné centrum, Literárne informačné centrum a ďalšie?
„Zatiaľ ich nerušíme, ale možno bude treba urobiť vnútorný audit a tomu prispôsobiť ich činnosť.“
Štátnym tajomníkom je József Kvarda z SMK. Kto bude dozerať na Maticu, komunikovať s ňou, pán Kvarda alebo vy?
„Na Maticu hádam netreba dozerať. Pokiaľ boli doteraz nejaké problémy, komunikoval som s Maticou a Slovenskou národnou knižnicou ja. Dúfam, že v mene oboch. Ale nevidel by som v tom problém, záujmy štátu, ktoré musí ministerstvo presadzovať, sú jasné a je jedno, ktorý vysoký úradník ich prezentuje a akej je národnosti alebo vierovyznania.“
Základným problémom v kultúre je nedostatok peňazí - ponúkate nejaký recept?
„Receptov veľa nie je, ministerský už asi vôbec nie. Najzákladnejší aj najbanálnejší je recept štátnej podpory. Od nástupu do funkcie pociťujem, ako sa na ňu všetci spoliehajú. V podstate za mnou prichádza každý známy alebo neznámy, kamarát alebo nekamarát a všetci si myslia, že sedím na nejakom mechu peňazí a z neho budem rozdávať. Peňazí na múdre rozdávanie, tam kde je treba, však nie je dosť. Kultúra by sa mala dotovať aj z rozpočtov miest a obcí, nehovoriac o tom, že by mala existovať aj podpora z komerčného sveta. Naša slovenská podnikateľská elita zatiaľ však nie je pripravená adekvátne prispieť na kultúru, možno to súvisí aj so stavom jej kultúrnosti či kultúry.“
Na Západe je sponzorstvo a investovanie do kultúry pre podnikateľov prestížnou záležitosťou. Zároveň im však prináša úľavy, u nás od podnikateľov čakáme skôr iba charitatívne gesto. Nenavrhnete zákon, ktorý by sponzorovanie kultúry upravoval?
„Viem, že by bolo treba vytvoriť legislatívne prostredie, súkromne o tom uvažujem už dlhšie. Počas ôsmich rokov, keď som bol prezidentom Nadácie otvorenej spoločnosti, som sa podieľal aj na financovaní kultúry z nadačného sektora. Často sme boli jedinými neštátnymi podporovateľmi slovenskej kultúry. Budem uvažovať o nejakej legislatívnej zmene v tejto oblasti, ale v súčinnosti s ministerstvom financií, ktoré by to nemalo brať ako redukovanie vlastných prostriedkov.
Pri rozdeľovaní kompetencií pripadla rómska otázka ministerstvu kultúry, postarala sa o to vaša strana ANO. Vy ste však o ňu nejavili veľký záujem. Ako to bolo - chceli alebo nechceli ste za to niesť zodpovednosť?
„Od začiatku som si myslel, že s rezortom kultúry to nie je celkom kompatibilné. No bol som rozhodnutý, že prijmem politické rozhodnutie, na ktorom sa dohodnú koaličné strany. Objavil sa aj významný tlak zo zahraničia. Svetová banka, Európska komisia a iné inštitúcie, z ktorých ‘tečú‘ zdroje na podporovanie rómskych projektov, boli znepokojené tým, že rómska problematika ako keby sa odsúvala na vedľajšiu koľaj. Do rezortu, ktorý mal rómsku problematiku na starosti len čiastkovo. Tým by boli ohrozené toky peňazí, ktoré sa poskytujú predovšetkým na sociálne, a nie na kultúrne projekty.“
Nedošlo pri tejto otázke k vašej konfrontácii s Pavlom Ruskom?
„Vonkoncom nie, skôr si myslím, že zvíťazil, ako to v politike má byť, zdravý kompromis. Aj na ten najlepší nápad totiž potrebujete v politike zhodu.
Aký je váš vzťah k politike?
„Nemám ilúzie ani o politike, ani o politikoch. Politika je, pravdaže, často o moci a peniazoch, ale aj o predstieraní, opakovaní jednoduchých fráz, ktoré treba hovoriť na správnych miestach a v správnej chvíli. Napriek tomu, že mám tieto pochybnosti a že som celý život bol skôr apolitický či nadpolitický, si však myslím, že človek má niekedy niesť diel zodpovednosti vo verejnom živote aj prostredníctvom politiky.“
Ste spokojný s výsledkom volieb?
„Posledné voľby boli predsa len prekvapením: ukázali, že slušná politika môže zvíťaziť aj nad nacionálnym či sociálnym populizmom, nad útočnou kampaňou. Z tejto vlády aj z tejto vládnej koalície mám pocit, že by sa slušná politika dala robiť a že možno by si na ňu časom mohla zvyknúť aj spoločnosť. V našich pomeroch by som to potom mohol hodnotiť ako malý zázrak. Ale radšej vyčkám.“
Pavol Rusko a Ľubomír Lintner sú považovaní za mediálnych odborníkov. Prizvete ich k tvorbe mediálnych zákonov?
„Isto. Tvorbu mediálnych zákonov budem konzultovať takpovediac naprieč politickými stranami a, prirodzene, aj vo vlastnej politickej strane.“
Po tom, ako post ministra kultúry pripadol ANO, sa objavili výhrady, že tvorba mediálnych zákonov by mohla byť nepriaznivo ovplyvnená v prospech súkromných médií, ktoré ovládal alebo ovláda Pavol Rusko. Sú tieto obavy opodstatnené?
„Pri transparentnosti, ktorá musí existovať ako nevyhnutná podmienka, si nemyslím, že hrozí takéto nebezpečenstvo. Nech je totiž ANO akokoľvek spojená s médiami, je pod takým drobnohľadom, že ani jej minister si nemôže dovoliť podľahnúť tlaku jedného média alebo skupiny.“
Pracujete v Akadémii vied, prednášate na vysokej škole - ako ste to zladili s ministrovaním?
„Tieto aktivity som musel zredukovať na minimum. Ešte však musím v nepravidelných blokoch doprednášať a dokončiť tento školský rok - lebo som nerátal s touto pozíciou - a zároveň uzavrieť svoje ostatné resty.“
A čo vaše publikovanie?
„Už dva mesiace mám pripravený rukopis knihy, ktorá by sa mohla pracovne volať Moja stredoeurópska otázka. Za dva mesiace som nemal čas prečítať si tých tristo strán záverečným autorským aj redaktorským okom. Lebo jediný literárny žáner, ktorý teraz pestujem, je interview.“
