správy vašich financií (či už osobných alebo firemných) - by rozhodne bolo vhodné pamätať na to, že finančný efekt z úspory daní môže byť určite jedným zo zdrojov financií. Pre výber vhodnej taktiky uveďme desať ponaučení.

1. Dane a smrť sú rovnaké v tom, že keď prídu - musíš ísť

Od dávnych čias histórie platilo, že bohu čo je božie a cisárovi - cisárovo. Dane sú základným mocenským finančným nástrojom štátu pri napĺňaní zdrojov verejných financií. Sú ustanovené zákonom, ktorého dikcia zaväzuje daňový subjekt plniť jeho odvodové povinnosti (aj priznávanie a platenie daní) tak, aby svojim podielom prispel na finančné zabezpečenie neziskových (non-profit) - verejných služieb spoločnosti. Ak daňový subjekt odmietne predmetné plnenie, má štát absolútne dostatočný arzenál donucovacích prostriedkov a zo zákona dostatočne dlhé lehoty, aby si odmietnuté plnenie vymohol.

2. Vzťah medzi daniarom (správca dane) a daňovníkom (daňový subjekt) nemá reálny predpoklad nikdy prerásť do vrúcnej lásky

Vzájomná protirečivosť postavenia daňového orgánu, ktorý kontroluje a robí dozor nad daňovým subjektom, je a aj bude večná, nakoľko každý má absolútne opačný ekonomický záujem. Cieľom daňového subjektu je čo najväčšia daňová úspora a minimalizácia daní, zatiaľ čo hlavným cieľom daňového orgánu je ich maximalizácia - t.j. nájsť čo najvyšší finančný nález pri daňovej kontrole, ktorý sa nazýva „dorub dane“.

3. Ak platíš dane - vždy nekompromisne kontroluj, čo si dostal za ne

Štát má generálne povesť vždy horšieho hospodára ako súkromný sektor. Veľakrát míňa ťažko a pracne zarobené peniaze daňových poplatníkov na hlúposti, neadekvátnu spotrebu štátneho aparátu (rozmary úradníkov), nezmyselné výdavky, zbrojné programy a iné kontraproduktívne plnenia. Preto je povinnosťou daňových subjektov požadovať od štátu transparentný odpočet presnej štruktúry nákladov, ktoré vynaložil z výnosov daní od daňovníkov. Ak daňový subjekt nebude trvať na objektívnej a efektívnej kontrole štátu - je predpoklad, že štát nebude s daňami hospodáriť racionálne, ale bude nimi plytvať. Vždy žiadaj od štátu čo najvyššiu adresnosť a pýtaj sa, kde presne výnos tej-ktorej dane bol použitý (alokovaný).

4. Občianskou povinnosťou je platiť štátu minimálne dane (čo najmenšie dane), lebo štát inak nie je donútený kvalitne finančne spravovať spoločnosť

Úlohou štátu v ekonomickej oblasti je pragmaticky a racionálne hospodáriť s finančnými prostriedkami verejných financií. Základnou metódou by mala byť intenzifikácia. Ak štát nevie hospodáriť a chýbajú mu peniaze - málokedy jeho štátni úradníci vedia vyprodukovať zmysluplnejšie a elegantnejšie riešenie ako klasicky primitívne zvýšenie daní. To znamená, že zodpovednosť za vlastnú manažérsku impotenciu a chyby úradníkov prenesie štát zvýšením daní na plecia všetkých daňových poplatníkov. Preto sa musí daňový subjekt brániť tým, že bude maximálne obozretne kreatívne a konštruktívne špekulovať, ako dať štátu na už uvedené manévre minimálny priestor. Štátni úradníci sú predsa platení z našich daní, takže ich úlohou je múdro všetky daňové výnosy spravovať a zveľaďovať tak, aby rástla životná úroveň občanov a blahobyt celého štátu i spoločnosti, nielen niektorých jedincov a záujmových skupín.

5. Pamätaj, že jedna prehratá bitka s daňovým úradom ešte neznamená aj prehratú vojnu.

Netreba sa nechať znechutiť akýmkoľvek neúspechom pri daňovej kontrole alebo v inom daňovom konaní. Z každého neúspechu - vrátane dorubu dane a sankcií (penále) - sa treba poučiť a túto zdanlivú nevýhodu transformovať v budúcnosti do svojej výhody. Nenamýšľaj si zakomplexovane, že si stratil smer - možno si len išiel po nesprávnej ceste. Chyby nerobí len ten, čo nič nerobí - ale súčasne lepší hráč tú istú chybu už nezopakuje, ale poučí sa z nej a nájde na svoje konanie iný - dokonalejší recept.

6. S daňovým kontrolórom jednaj vždy slušne, korektne a kultivovane - ale nikdy sa neboj odmietnuť, nesúhlasiť a dôvodiť - ak cítiš neobjektivitu.

S daňovým úradom je nutné vždy svoje názory konfrontovať kreatívne. Diskutovať a dôvodiť je vhodné najmä vtedy, ak je daňový úrad v dôkaznej núdzi a podsúva ti subjektívny a scestný názor vychádzajúci nie z racia, ale z pozície sily (z moci úradu). Ak daňový subjekt (napr. podnikateľ) cíti krivdu a neprimerané konanie i zasahovanie do jeho daňových záležitostí - je jeho povinnosťou ísť do konfrontácie, lebo len konfrontácia prináša najrýchlejšie dozrievanie názorov na problém a posúva jeho riešenie bližšie k lepšej novelizácii daňového zákona. Elegantne, ale jasne, vyjadriť svoj nesúhlas môže napríklad daňový subjekt v línii hesla: „Názor daňovej kontroly síce rešpektujem, ale hlboko s ním nesúhlasím“.

7. V daňových zákonoch nikdy nehľadaj korektnú ekonomickú logiku a spravodlivosť, lebo načisto prídeš o nervy.

Daňové zákony vždy navrhujú štátni úradníci, ktorých pohodlné konanie spočíva v tom, že často hľadajú tie najmenej pracné riešenia. Daňové konanie vo všetkých krajinách sveta vrátane SR potvrdilo v histórii veľakrát, že ak štát nevie vyriešiť problém, ktorý spôsobil on sám alebo vybraná skupina (napríklad nevie odhaliť a umravniť daňovú disciplínu najväčších daňových dlžníkov), tak potrestá novou formulou zákona paušálne všetky daňové subjekty (konkrétne napríklad len 85 percent uznateľnosti pohonných látok od roku 2000 do roku 2001 do daňových výdavkov). Typickým príkladom slovenskej daňovej praxe k meritu veci je skutočnosť, že daňová kontrola svoju častú neschopnosť odhaliť zatajené a nepriznané daňové príjmy - nahrádza a maskuje o to dôraznejšou reštrikčnou orientáciou na škrtanie daňových výdavkov.

8. Pri daňovom styku vždy diskutuj a polemizuj, lebo len tak pomôžeš skvalitneniu daňového práva.

Nejde o neprimeranú aktivitu, ale ani o úplnú pasivitu. Konfrontácia teórie (zákona) a praxe (daňového konania) urýchľuje efektívne pokrok a tlačí na kvalitu. Ak daňový subjekt cíti krivdu a nesúhlasí s dikciou daňových zákonov - je žiadúce, aby aktívne vystúpil, zaujal stanovisko. Možno má pravdu, a ak ju nemá, aspoň sa čo najskôr dozvie v čom chyboval. Takže diskutuj a polemizuj - lebo len tak sa dozvieš niečo užitočné pre seba (zlepšíš svoje daňové povedomie) alebo urýchliš korekciu aspoň tých najstupídnejších častí daňového práva.

9. Nikdy nepredlož ku kontrole daní svoju účtovnú evidenciu v stopercentnom poriadku

Z hľadiska efektívnej psychológie a cielenej taktiky je pri daňovej kontrole zo strany daňového subjektu pragmatický taký postup, ktorý preferuje vždy niečo malé a nepodstatné zanedbať, aby aj daňový kontrolór ľahšie našiel niečo - čo je pre daňový subjekt nevýznamné, ale daňový kontrolór tým môže sebe i nadriadeným „prezentovať svoje kvality“ (lebo v orgánoch kontroly sa traduje už dávno, že kvalitný kontrolór musí vždy a pri každej kontrole niečo chybné nájsť. Slováci pritom radi dodržiavajú tradície a rešpektujú zvykové právo). Pochop predsa, že daňový kontrolór musí vykázať vo svojej práci aj doruby daní a penále - aby mal pokoj od zamestnávateľa. Preto zanedbaj niečo malé, čo neublíži - ale súčasne neohroz svoje potenciálne veľké daňové riziká. Je lepšie „keď sa kontrola vyšantí na kozmetike, ale nech dá podstate pokoj“.

10. Ak na svojich daniach vieš usporiť - nikdy a nikomu sa tým nechváľ, lebo si ublížiš

Závisť a škodoradosť je prirodzená ľudská vlastnosť, hoci negatívna - zato na Slovensku tak rozšírená, že keby sa dala zhmotniť, tak môžeme navrhovať nový symbol (prýštiaci z naturelu a tradície) štátneho znaku. Je pevnou súčasťou spoločenského folklóru, že úspech sa na Slovensku neodpúšťa. Preto si svoje daňové „úspechy“ prísne stráž ako oko v hlave a nereferuj o nich ani najbližšiemu okoliu. Je všeobecne známe, že do veľkých ekonomických kolosov z radov právnických osôb (holdingy, koncerny, akciové spoločnosti) sa ani daňová kontrola neopováži pravidelne zasahovať tak radikálne a často, ako si dokáže dovoliť vystupovať proti drobnejším daňovým subjektom z radov fyzických osôb, aj keď to robí nesystémovo presne podľa princípu, kde „stokoruny naháňa, zatiaľ čo jej milióny utekajú“ (lebo jedno múdre slovenské príslovie zdedené od našich predkov hovorí, že „čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi!“).

EMIL BURÁK

(Autor je ekonomický a finančný poradca)