Titulná strana špeciálnej šestnásťstranovej prílohy novín Toronto Sun, ktorú v januári tohto roku monotematicky venovali 60. výročiu novinárskej činnosti Georgea Grossa.
Bývalý asistent hokejistov Toronta Doug Gilmour venoval v mene vedenia klubu v hale Maple Leafs Garden pred 16-tisíc divákmi Georgeovi Grossovi dres i pamätný prsteň, ktoré dostávajú hráči za triumf v Stanley Cupe.
Presne o týždeň na Bratislavskom hrade slávnostne otvoria Sieň slávy slovenského hokeja. Ako prvých do nej uvedú trojicu slovenských rodákov – členov Hall of Fame NHL v Toronte. Okrem hráčskych legiend Stana Mikitu a Petra Šťastného aj novinára Georgea Grossa.„Z Bratislavy som vyrazil cez Dunaj smerom k rakúskym hraniciam v kajaku. Len v teplákoch, s malým batohom. Bolo skoro popoludní. Pohraničiari boli takí prekvapení, že ani jeden nevystrelil. Zrejme si spočiatku mysleli, že som niektorý z trénujúcich vodákov,“ spomína 79-ročný George Gross na svoj útek v roku 1949. Komunisti po vojne začali pritvrdzovať režim a Ďuro mal bližšie k prozápadnému mysleniu.
Basketbalový Vinetou
Malý Gross vyrastal na Obchodnej ulici v Bratislave, kde ho opantala celoživotná športová vášeň. Hral futbal, hádzanú, hokej, stolný tenis, basketbal.
„Rád spomínam na časy, keď sme v YMCE vytvorili silný basketbalový tím pod hlavičkou Vinetou. Skvelými spoluhráčmi boli Gusto Herman, Vinco Karovič, Jožko Jedlovský-Matrac a Miloš Bobocký. Neskôr sa pridali Dušan a Miťo Rolný, Vlado Mihál.“
S novinárčinou začínal v Slováku okolo roku 1942, po vojne sa stal redaktorom Času (predchodca denníka Ľud, z ktorého po novembri 1989 vznikol dnešný Nový Čas).
Pred emigráciou rozmýšľal o Amerike, Austrálii a Kanade. Austrália sa mu zdala na kraji sveta, Amerika požadovala dvojročnú čakaciu lehotu. Rozhodol sa pre Kanadu, ktorá potrebovala ľudí pre prácu na farme.
Na odchod do Kanady čakal v rakúskom Salzburgu. Pri vypisovaní formulárov sa ho kanadský imigračný dôstojník spýtal, či sa mu môže pozrieť na ruky. Zdali sa mu jemné, že nevyzerajú na farmára. Ale so svalstvom vtedajšieho špičkového tenisového juniora bol spokojný. Gross ho pobavil odpoveďou, že z neho bude „farmár džentlmen“.
Keď jeho loď zakotvila pri brehoch Kanady, tamojší oficiér sa zaujímal, kam to chce v Kanade dotiahnuť. Smelej, lámanej odpovedi mladého imigranta, že raz z neho bude športový novinár, sa vysmial.
„Práve tomuto človeku som po rokoch poslal svoj prvý článok. Myslím, že bol o futbale. Hoci verzii, ktorú som odovzdal v redakcii, nebol veľmi podobný. Ešte som sa pasoval s jazykom, preto mi ho poriadne prerobili.“
Začiatky v cudzine neboli ľahké. Zmluva s kanadskou vládou ho zaväzovala odpracovať rok na farme. V Bradforde pestoval zemiaky a tabak.
Do novín Toronto Telegram sa dostal v roku 1955 ako futbalový reportér na voľnej nohe. „Jazykovo to bolo spočiatku slabé, ale akceptovali môj záujem a znalosti z viacerých športov. Na angličtine som neustále pracoval – počúval som rozhlas, sledoval televíziu a čítal noviny.“
Začiatok s Pelém
V roku 1958 ho vyslali na majstrovstvá sveta vo futbale do Švédska, kde vtedy debutoval sedemnásťročný Pelé a Brazília získala titul majstra sveta. O rok sa stal riadnym členom redakcie Toronto Telegram s týždenným platom stopäť dolárov.
V roku 1971 zanikol Telegram a zrodil sa vplyvný Toronto Sun, kde píše dodnes.
Popri novinárčine George amatérsky aktívne športoval. Dodnes je držiteľom klubového rekordu futbalového tímu z Torontskej ligy – v jednom zápase nastrieľal deväť gólov.
Vždy vitálny aktivista však hrával aj tenis, golf, bol futbalovým rozhodcom, skúsil baseball. V roku 1961 bol manažérom pozoruhodného futbalového výberu. Pod hlavičkou Toronto City 1961 dal v jednom tíme dokopy slávne mená ako Sir Stanley Matthews a ďalších reprezentantov Anglicka, Škótska, Írska a hviezdy anglickej ligy.
Domáce múzeum
George, starší brat významného slovenského žurnalistu Laca Grossa (zomrel v roku 1995), bývalého dlhoročného vedúceho športového oddelenia denníka Práca, žije s manželkou Elizabeth v tichej štvrti Etobicoke na okraji Toronta. Jedna z miestností vkusného domu dýcha atmosférou privátneho múzea.
Akt uvedenia do Siene slávy NHL v Toronte v kategórii píšucich novinárov v roku 1985 mu pripomína spoločná fotografia s gratulantom Gordiem Howeom. V pracovni sa na písací stroj usmieva aj foto Wayna Gretzkého s osobným venovaním. V kúte húština vzácnych hokejok od hviezd NHL s ich podpismi. A kopa ďalších spomienkových predmetov na osobnosti svetového tenisu, krasokorčuľovania, futbalu, atletiky.
„Nechcem sa prirovnávať k takým velikánom, akými boli Stan Mikita či Peter Šťastný. Novinárčina je niečo iné ako profišport. Ale na priateľské tenisové partie s Gretzkým, Navrátilovou, McEnroeom sa nedá zabudnúť. A vonkoncom už nie, keď vás po dvorci preháňajú nohy Gabriely Sabatiniovej,“ zaiskrili oči večného mladíka.
Mikita o krátkej hokejke
„Novinársky sa mi veľmi dobre pracovalo s inteligentným Waynom Gretzkým, Frankom Mahovlichom, Redom Kellym. A prirodzene s chlapcami zo Slovenska – Stanom Mikitom, Petrom Šťastným, moravským rodákom Vencom Nedomanským a teraz aj s mladou vlnou talentov zo Slovenska.“
Pamätný je výrok Stana Mikitu, ktorý v jednom z rozhovorov s Georgeom Grossom vysvetlil, prečo z neho prestal byť často vylučovaný hráč: „Pán Gross, jednoducho som pochopil, že nemám takú dlhú hokejku, ktorou by som dokázal strieľať góly z trestnej lavice.“
Stan Mikita je stále jediným slovenským rodákom, ktorému sa podarilo v drese Chicaga vyhrať Stanley Cup. Jeho bohatá kariéra (22 sezón) sa vyvíjala od povesti bitkára až po zisk trofeje pani Byngovej (67, 68) pre najslušnejšieho hráča s vysokým výkonnostným štandardom.
George Gross okrem viacerých novinárskych ocenení získal v roku 1975 aj Národnú novinársku cenu za exkluzívnu story o emigrácii bývalého československého reprezentanta Václava Nedomanského, ktorého prvý privítal na letisku v Montreale.
Štýlový aristokrat z Európy
Vďaka svojmu perfekcionizmu v štýle európskeho aristokrata sa George vypracoval na špičkovú autoritu nielen medzi novinármi, jeho názory rešpektujú aj poprední športovci a funkcionári. Kolegovia a bližší priatelia pred jeho menom s obľubou používajú neoficiálnu hodnosť barón.
Na vrcholných športových podujatiach sa dôstojne pohybuje v perfektnom saku, s bezchybne sčesanými šedinami a fúzikmi. Vyžaruje prirodzené fluidum osobnosti s nevyčerpateľným espritom. Dávno sa nepotrebuje presadzovať prvoplánovou dravosťou. S nadhľadom sa prenáša cez všadeprítomný novinársky stres. V pohode si po pravidelnom tenise v čestnej funkcii šéfa korporácie športového oddelenia Toronto Sun napíše svoje úvodníky a nezištne pomáha aj slovenskej hokejovej diplomacii.
Utečenec Ďuro sa teraz vracia k Dunaju ako novinársky barón, ktorého uvedú do ďalšej Siene slávy. V rodnej Bratislave.
FOTO – archív GG
