„Keď bol obraz hotový a nepáčil sa mi, hneď som ho zničil. Rozbil som ich hádam tristo,“ vraví pražský výtvarník so slovenskými koreňmi RUDOLF DZURKO, ktorý v nedeľu oslávi šesťdesiat rokov. „Dnes ich už toľko nerozbíjam, aj materiál, ktorý bol kedysi odpadom, je teraz drahý.“ Slovo rozbíjať je namieste, pretože obrazy, ktoré Dzurko vytvára, sú sklené, lepené z farebnej sklenej drte.

„Neviem o tom, že by ktosi robil niečo podobné, len nejaký Azerbajdžanec údajne lepí farebné piesky na plátno.“ K svojej ojedinelej výtvarnej technike sa Dzurko dopracoval počas pôsobenia v sklárňach v Novom Bore, kde načas zakotvil jeho otec.

Picasso sa mu nepáči

„Po vojne, keď som mal päť rokov, to už sme boli bez matky, nás otec zobral z východného Slovenska do Čiech, do pohraničia a neskôr si našiel prácu v sklárni v Novom Bore. Ja som tam robil murára, ale keď šli sklári na desiatu, motal som sa okolo pecí a z odpadu som skúšal niečo vytvárať. Všetci sa mi smiali a vraveli: Ty si náš cigánsky výtvarník, a mňa to urážalo. Nie že cigánsky, ale že výtvarník. A dnes sa to predáva aj na Západe,“ smeje sa.

Hoci má za sebou desiatky výstav, otázkou, či je umelcom, alebo „aspoň“ insitným, sa netrápi. „Pre mňa sú umelcami Michelangelo alebo Boticelli, my sme len takí šmatlavci. Ale ani taký Picasso sa mi nepáči. A dnešní umelci? Nazvárajú hocijaké rúrky a kunsthistorici o tom natárajú kopu nezmyslov,“ rozvíja svojskú teóriu, o ktorej však tuší, že má isté rezervy. „Na výstavy iných nechodím.“

Po chvíli svoje názory trošku koriguje. „Netvrdím, že sa nepovažujem za umelca, ale určite to o sebe na každom kroku neroztrubujem. Rozhodne nerobím obrazy pre peniaze, musia sa páčiť predovšetkým mne. A ak aj iným, to je potom fajn.“

Obrazy, ktorých vytvoril okolo dvetisíc, nerád predáva, radšej by ich rozdával kamarátom. „Mám vybrané veci na predaj, ale nikdy som sa tým neživil. A mám také, ktorých by som sa nevzdal za nič.“

Na začiatku bol kameň

a drevo

Na živobytie mu slúži popri dôchodku predaj drobných drevených vecí na Karlovom moste. S drevom a kameňom vlastne začínal. Na oprave starej usadlosti v Skalici u Českej Lípy, kam sa otec so štyrmi synmi a dvoma dcérami uchýlil, keď musel odísť z Nového Boru. „Bol komunistom od roku 1935, no my sme museli chodiť do kostola. On si myslel, že aj komunisti veria v Boha, páčilo sa mu, keď vraveli, že všetci sú si rovní.“ Keď zistil, že to tak nie je, na národnom výbore roztrhal stranícku knižku a začalo sa preňho peklo.

„S mojou vtedajšou ženou sme nemohli mať deti, tak sme si niekoľko adoptovali a pre ne som robil sochy. Aj v tom som bol samouk. Raz ma videl pri práci jeden akademický sochár a vraví mi: Prečo začínaš od hlavy? A ja, že prečo nie? Oni asi začínajú od nôh. Akurát som si naštudoval, že hlava je šestinou dĺžky tela.“

Až potom prišli na rad sklenené obrazy, to už bol tridsiatnik. „A prvé výstavy? Dakedy v roku sedemdesiatsedem. To som sa nafukoval, odkladal si výstrižky. Dnes už mi na tom nezáleží. O výstavy nestojím, radšej som, keď si moji známi prídu pozrieť obrazy ku mne.“

Vstup na oficiálnu scénu

Napriek tomu sa pred štyrmi rokmi rodák z Pavlovíc pri Prešove posunul z polooficiálnej výtvarnej scény do extraligy, keď sa jeho sklenené drte ocitli na veľkolepej pražskej výstave Jitro kouzelníků vo Veľtrhovom paláci. Odvtedy je tento výtvarník, ale aj živelný muzikant („Už však veľmi nemám s kým hrať svoj milovaný džez, basa odpočíva.“) zaradený popri viacerých iných galerijných zbierkach aj vo fondoch Národnej galérie.

„Čo je motívom obrazov? Môj život.“ Skutočne v nich prevládajú rodinné motívy s dominujúcim inšpirátorom - strýkom Palim (Margita honí Paliho, ujel jí na koni, Pali a jeho kníže), návraty do detstva i nevyspytateľná životná cesta (Démon a alkohol). Bizarné veselosti sa striedajú s clivou poetickosťou (Ruda a jeho syn Vítek), nemôžu chýbať ženské témy (Adam a Eva), ale ani presahy do politiky (Fašismus a dnešní demokracie).

„Hoci som zavretý nebol, eštebáci mi nedali pokoj, priatelil som sa s disidentmi, Rumlom či Topolovcami.“ Dnes v politike a verejnom živote pomaly neverí nikomu, farárom, komunistom ani nekomunistom. Ostrovom istoty je preňho okrem mágie pestrofarebnej sklenej drte jeho jedinečných obrazov len okruh najbližších priateľov.

Keby som bol mladší

Ešte pred piatimi rokmi vravel, že sa raz určite vráti na vidiek. „Asi niekde v Čechách, mám tu silné väzby.“ Teraz je už tá predstava oveľa vzdialenejšia. „Keby som mal o pätnásť rokov menej, vychytil by som sa do rodných Pavlovíc. Tam by som mal ateliér a robil veľké veci z dreva. Ale už to nestíham, je neskoro.“

Pri spomienke na Slovensko odrazu prudko ožije. „Čo robí Hanák?“ A už mu aj volá. „Dušánku, to som já, Ruda!“ Po mučivej chvíľke neistoty sa dávny kontakt konečne prudko obnoví. „Spoznal ma! Pamätá si ma,“ uspokojene položí telefón.

ALEXANDER BALOGH