Na slovenskej ambasáde v Indii oslavovali 14. novembra deti indických aj slovenských zamestnancov tamojší Deň detí. Prišlo aj asi 50 chudobných detí zo slamov. Na fotografii manželka slovenského veľvyslanca Božena Voleková s indickým dieťaťom. FOTO - ARCHÍV

Prvá dáma, či nula?

Dámy, manželky veľvyslancov som poznala najskôr ako manželka československého diplomata a členka Medzinárodného ženského klubu vo Varšave. Raz mesačne niektorá z nich usporiadala vo svojej rezidencii coffee morning - pozvanie na kávu, pre manželky diplomatov a obchodníkov žijúcich dočasne v Poľsku. Rezidencia sa prezentovala ako výkladná skriňa kultúry konkrétnej krajiny ako zrkadlo vkusu hostiteľky. Domáca pani, v spolupráci s pracovnikmi ambasády predstavila program - videokazety o krásach krajiny, niekedy výstavu, či krátke hudobné vystúpenie. Vždy bolo typické občerstvenie hostiteľskej krajiny. Podobne sa dnes sama v ulohe manželky veľvyslanca snažím reprezentovať Slovensko.

Ak je manželka veľvyslanca dostatočne viditeľná, aktívne pomáha manželovi zviditeľňovať svoju krajinu, jej kulúru,ľudí, niekedy ju volajú ambasádor v sukni. Zvlášť dôležitá je úloha manželky v prípade krajiny malej, nie bohatej, ktorá si nemôže dovoliť platiť P.R. expertov. V každom prípade platená osoba nemá takú kredibilitu v očiach verejnosti ako manželka veľvyslanca, a tak niektoré krajiny platia manželkám nielen osobnú garderóbu, ale i asistentku-sekretárku, ktorá robí všetkú neviditeľnú prácu a manželka veľvyslanca iba to, čo vidno navonok, teda hostiteľku, respektíve doprovod manžela na spoločenských akciach. Manželky veľvyslancov, často vzdelané schopné dámy, ktoré sa neraz museli vzdať svojej úspešnej kariéry, podľa diplomatického protokolu nemôžu byť, na rozdiel od manželiek diplomatov, ktoré často nechcú byť, na zastupiteľskom úrade zamestnané.

Čo teda manželka veľvyslanca robí?

Venuje sa sebe a nudí sa, alebo sa neplatenými aktivitami podieľa na tvorbe pozitívneho imidžu vlasti. Poznám dámu, ktorá väčšinu času presedí pri počítači, píše domov deťom poučné listy, alebo hra bridž. Iná, dopoludnia spí, poobede chodí po obchodoch, večer vyšíva a pozerá televíziu. Ešte iná číta romány, pozerá televíziu, varí, venuje sa sebe. Tieto sú nespokojné, nešťastné. Väčšinou pochádzajú z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, alebo z našich končín, sú presvedčené, že sú nuly a snažia sa dobu vyslania v cudzine nejako prežiť. Poznám aj iné. Natalie píše do miestnej tlače články o svojej krajine, publikuje aj doma. Organizuje kultúrne akcie na ktorých jej krajina spolupracuje s krajinou pôsobnosti, vydala knihu o meste v ktorom teraz žije, sama ju predáva a peniaze venuje miestnej charitate. Je aktívnou členkou dámskych klubov. Má akademické vzdelanie umeleckého smeru, jej priateľmi sú miestni umelci a na pôde ambasády ich často promuje. Cvičí jogu, maľuje kaligramy, cestuje, možno ju stretnúť na otvorení dôležitých výstav, zaujíma sa o filozofiu, literatúru, históriu. Ako správna Európanka je i to, čomu sa dnes vraví manažérka domácnosti. Nemusí každý deň variť, prať a nakupovať, ale na všetko treba dohliadnuť, pán veľvyslanec i ona musia vždy pôsobiť reprezentačne. Natalie pochádza zo severnej Európy a vďaka jej aktivitám vaäčšina okolia na ňu pozerá s rešpektom. Má podporu manžela, pracovníkov ambasády aj svojej vlády. Nie je platená za svoju prácu, ale uznanie a pomoc kompetentných jej je odmenou.

Maria-Cruz nie je intelektuálka, ale má dobré, tu sa hovorí teplé, srdce. Pochádza z veľkej krajiny Latinskej Ameriky. Veľa času traví s handicapovanými deťmi zo sirotinca Matky Terezy:.'V mojej krajine to určite robí iná manželka veľvyslanca pre naše deti." Dlhé hodiny pomáha manželovi ako osobná sekretárka, zúčastňuje sa aj klubovej činnosti.

Catherine má osobnú sekretárku, fondy a podporu svojej krajiny. Jej aktivy presahujú kapacitu jedného človeka, pochádza z jednej z najväčších a najbohatších európskych krajín. Je prezidentkou charitatívneho dámskeho klubu, cvičí jogu, píše, maľuje, vystavuje, a tak ako je zvykom, sprevádza manžela na služobných cestách. Dámy z tejto aktívnej skupiny ako hostiteľky otvárajú svoj dom-rezidenciu, rôznym akciam, väčšinou charitatívnym. Často sú pozývané na podujatia ako čestní hostia, bývajú patrónkami organizácii. Tu je zvykom, že zapaľujú slávnostnú olejovú lampu.

Prečo je dôležité, aby sa manželky stávali členkami dámskych klubov?

Okrem zaujímavých kontaktov na dôležitých ľudí to je miesto, kde sa dá vlastná krajina promovať najviac. Tu sa dá vysvetliť, že Slovínsko a Slovensko sú rozdielne krajiny, že Československo už neexistuje, že Slovensko nie je a nebolo časťou Sovietskeho Sväzu, že sme moderná európska krajina, ktora sa snaží i formálne do Európy včleniť. Príslovie hovorí, kam čert nemôže, pošle ženu. To je možno dôvod, prečo mnohé krajiny posielajú do diplomatickej služby ženy, neraz ako veľvyslankyne. Manželka veľvyslanca používa iné nástroje, a tak stretnutie s prominentom dokáže vybaviť vďaka priateľským, klubovým kontaktom.

Mala som česť poznať podobne aktívne dámy Slovenky. Diplomatický svet nie je tak veľký a manželky bývalých slovenských veľvyslancov z Mexika, Bangkogu, New Yorku, Delhi, Washingtonu zanechali v spoločnosti nielen dobrý dojem, ale aj kus dobre vykonanej práce pre Slovensko. Miera angažovanosti našich prvých dám ambasády, závisí od viacerých faktorov, napríklad, ako sú na takúto pracu pripravené, aké su ich jazykové a spoločenské predpoklady, aké očakávania má miestna spoločnosť, lebo nepísanou povinnosťou diplomatov je, prispôsobiť sa miestnym zvyklostiam. Ďalej, či patria svojim založením k skupine nudiacich sa, alebo tych aktívnych. Ak sú aktívne, ako ambasáda a ministerstvo doceňuje ich prácu, lebo oficiálne nie sú zamestnané a za svoju činnosť platené.

Kým vlastne je žena slovenského veľvyslanca?

Diplomatický protokol jej ukladá mnohé úlohy, jej práva a postavenie nešpecifikuje. Pre ministerských úradníkov je iba sučasťou manžela, tak ako v 19. storočí, vtedy však manželka vysokopostaveného muža mala automaticky take isté postavenie ako on. V takzvanej slušnej spoločnosti i dnes platí, čo nie je dané predpismi, riadi sa podľa pravidiel slušného správania. Žiaľ, pozostatky z deformovaného obdobia v 20. storočí, keď manželky vysokopostavených ľudí boli neviditeľné, mnohým úradníkom zostali v krvi. Pre krajinu pôsobenia je manželka veľvyslanca prvou dámou, predstaviteľkou svojej krajiny, kým pre našich byrokratov je neviditeľná, nula. Ved dnes na ministerstve zahraničných vecí pre aktivity manželiek veľvyslancov nemajú žiadnu kolónku, ani o nich nechcú vedieť.

Autor: Božena Volková, manželka veľvyslanca v Indii