V kuloároch summitu: Slzy a nadšenie novinárov z Východu

V budove Kongresového centra sa človek cíti ako v pevnosti. Pozrie von oknom a vidí, ako ho strážia desiatky strelcov v čiernych kombinézach. Sú všade - na Nuselskom moste, na strechách okolitých budov, na parkovisku. Každá prístupová cesta je uzavretá.

Ako to včera vyzeralo vnútri najstráženejšej budovy sveta?
Politikov celý deň nebolo vidieť. Hoci odchádzali na obedy a vracali sa na rokovania, ich manévre boli dokonale kryté. Budova má totiž celé bludisko zadných chodieb. Navyše, celé prvé poschodie, kde prebiehalo rokovanie, ochrankári uzavreli. Politici rokovali v dokonalom vákuu.
Väčšina ľudí sa preto pohybovala po prízemí. A bolo ich vyše tritisíc. V obrovskom presscentre to žilo už od rána. Stovky novinárov z najrôznejších krajín sedeli za počítačmi, alebo jedli v bufete superdrahé bagety, alebo naháňali hovorcu NATO Jamieho Shea, ktorý sa tu z času na čas objavil.
Mimochodom, bageta stála päťdesiat českých korún a dve deci pomarančového džúsu osemdesiat. V budove je aj fittnescentrum a stánok s publikáciami o aliancii.
Ruch sa zastavil o trištvrte na desať ráno. Všetci sa nalepili k niekoľkým veľkoplošným obrazovkám - začínalo sa zasadnutie Severoatlantickej rady. Každú chvíľu musí prísť rozhodnutie o rozšírení. Slovo si berie generálny tajomník George Robertson a nikto nedýcha. "Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko." A klepol umeleckým kladivkom, ktoré dostal ako dar od českého prezidenta Václava Havla.
Sála zahučí nadšením. Niektorí novinári zo spomínaných krajín dokonca plačú. Úľava na duši je viditeľná najmä u bulharských kolegov - muži zatínajú ruky v päsť ako pri víťaznom góle a podávajú si ruky. Dámy sa objímajú. S rozmazanými mejkapmi sa v pressroome prechádzajú ešte dlho.
Zaujímavý pohľad bol na dvojicu estónskych žurnalistov, ktorí robili rozhovor s ich ambasádorom pri NATO Sulevom. Dievčina v bielej košeli s hustými čiernymi vlasmi od šťastia takmer plakala, keď posúvala diktafón diplomatovi. On bol takisto dojatý a keď hovoril, hlas sa mu triasol.
"Estónsky národ, oznamujem vám, že máme dnes šťastný deň." Jeho patetické slová v tej chvíli nikomu nevadia. K ambasádorovi prichádzajú ďalší novinári, ktorí ani nevedia kým je, ale zaujal ich jeho emotívny prejav. Redaktorka bulharského rádia mu dáva svoj mobilný telefón, aby prehovoril cez éter aj k Bulharom.
Sulev bol snáď jediný, kto v prvej chvíli ostal dolu. Ostatní predstavitelia kandidátskych krajín oslavovali vo vyčlenených salónikoch v hoteli Corinthia Towers. A lídri členských krajín sa dolu neukázali vôbec. Jediní, koho rozhodnutie o rozšírení nezaujímalo, boli tradične ochrankári, čo strážili začiatok schodov vedúcich hore k politikom.
V rokovacej sále medzitým Robertson vyzýval k prejavom všetky hlavy členských štátov. Urobil však faux pas - zabudol na portugalského premiéra. "Ponížené ospravedlnenie. Dúfam, že za tri roky v tomto kresle sa mi toho nezhoršilo viac než zrak a zmysel pre protokol," povedal rozpačito.
Politici odchádzajú na obed a opäť sa nevidení vrátili do Kongresového centra. Na chvíľu si ešte odskočili pohyblivými schodami na tlačovku na prvom poschodí. Každá kandidátska krajina tam mala vlastnú miestnosť pre tlačovky s ich novinármi - aby ich pri radosti z úspechu nikto nevyrušoval. Iní štátnici medzitým niekde v útrobách Kongresového centra viedli bilaterálne rokovania.
Poobede sa opäť zišla Severoatlantická rada - tentoraz už s nováčikmi. V presscentre opäť nastala tá istá situácia - novinári sa tlačili pri obrazovkách. Po prvý raz sa v sále s modrým kobercom ukázali budúci členovia. Medzi nimi aj slovenskí politici. Najskôr síce pôsobili trochu stratení, ale rýchlo si začali podávať ruky s ostatnými a usadili sa na svoje miesta. Každý z prezidentov pozvaných krajín mal prichystanú ďakovný prejav. Tak sa skončil prvý deň historického summitu NATO.