S láskou má svět naději a Motorest boli hitmi svojej doby, vďaka ktorým sa stala Petra Janu stálicou na československej hudobnej scéne. Po novembrovej revolúcii ju stihol osud väčšiny spevákov stredného prúdu a v novinách sa o nej písalo väčšinou len vtedy, keď vážne havarovala, prípadne sa rozhodovala prevádzkovať hotel. Petra Janu je však opäť tu a začiatkom roka potvrdila svoj muzikálový comeback aj novinkovým albumom Jedeme dál II. Opäť je na pódiu, opäť nahráva, opäť ju hrajú. Na muzikál, ktorý ju staval po "ťažkom období" na nohy - nezabúda. Slovenskí diváci a poslucháči ju možno časom uvidia na javisku Novej scény alternovať Gertrúdu v Hamletovi. Zatiaľ ju stvárňuje v pražskom Divadle Kalich, v ktorého zákulisí po každom predstavení trpezlivo podpisuje plagáty, vstupenky a ruky novej "muzikálovej" generácii fanúšikov. Naozaj veľmi trpezlivo, TV oko si vďaka tomu muselo na odpovede počkať. Divákov sa nedá sklamať na predstavení, ani po ňom.
Po revolúcii ste sa z koncertných pódií a z obrazovky stratili. Ako ste túto stratu popularity vnímali vy?
Po revolúcii to vyzeralo tak, že stredný prúd bude "odoslaný na Sibír". Kultúrni fundamentalisti hlásali, že teraz prišiel ich čas, ale ten čas dal nakoniec za pravdu nám. Nebudem si pripadať nafúkane, keď poviem, že dal za pravdu ľuďom, ktorí ozaj spievať vedia a je za nimi kus práce. Tí sú populárni dodnes. Po boome anglosaskej muziky je v Čechách našťastie opäť trend vrátiť sa k českému slovu a českej piesni. Takže - máme vypredané.
Predsa ma zaujíma, aké to pre vás bolo. Trpeli ste pocitom zneuznania, depresiou?
Ale áno. Chvíľu som sa v tom nevedela zorientovať. Asi rok som z toho bola nešťastná, potom som si povedala, že záleží len na mne a zapla som. Pracovala a pracovala. Teraz je to všetko v poriadku.
Ešte pred vašou sólovou dráhou ste vystupovali s Gottom. Aké sú vaše vzťahy dnes?
Ja som v tej vekovej kategórii, ktorá sa pozná a priatelí skoro s každým. Akurát novú generáciu nestíham zvládať, hoci sa snažím aspoň orientovať. Trochu mi v tom pomohla chvíľková prax na konzervatóriu, tam ma žiaci zorientovali, čo sa teraz počúva a aj som si z niektorých nastupujúcich vybrala takých, o ktorých môžem povedať, že sú dobrí.
Pedagogika vám nesadla?
To nemôžem povedať, skôr som to nezvládala časovo. Nepôsobila som klasicky učiteľsky - žiadna pani profesorka zo mňa nebola. Skôr dobrá teta, s ktorou sa dá aj porozprávať. Bavilo ma to.
Začiatkom roka ste po ôsmich rokoch vydali cédečko Jedeme dál II. Aké sú ohlasy?
Platne som vydávala stále. Boli to však kompiláty starých vecí. Urobila som si radosť aj nahraním piesní Georga Gerschwina so Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu. To bola krásna práca. Mám rada, keď je život pestrý a ja si ho pestrým robím aj odskakovaním do takéhoto žánru. Dnes je to oveľa zábavnejšie ako kedysi, keď som robila s kapelou 25 koncertov mesačne a na inú činnosť nebol čas. Jedeme dál II. je však novinkový album. Dávam dohromady koncertný repertoár, už teraz mám predaných 15 koncertov na jeseň. Takže odozva je veľmi priaznivá. Chystám už aj nový album.
V akom časovom horizonte?
Nechcem sa ponáhľať, ale nespím na vavrínoch.
Gertrúda v Hamletovi nie je váša prvá muzikálová rola. Ako ste však prijali začiatky muzikálového žánru?
Začínala som v divadle Semafor a to bolo také muzikálové divadlo. Vždy som inklinovala k spojeniu divadla a muziky, takže som sa muzikálom potešila. Som pyšná na to, že som sa podieľala na Bedároch, práve v dobe, keď nad osvedčenou partiou spevákov "tí múdri" ohrňovali nosom. Bedári sa nakoniec výborne vydarili.
Ktorý z muzikálov, v ktorých ste účinkovali, vám bol najbližší?
To nemôžem povedať. Každý znamenal kus života. Bedári boli prvý licenčný muzikál u nás, Sny svätojánskych nocí prišli vo vzduchoprázdne a dokázali, že dobrý muzikál nemusí byť len v Prahe či Bratislave, ale môže byť aj v Brne. Sladká Sue v Niekto to rád horúce bola po nehode. Keď mi už táto rola veľa nedávala, o týždeň mi zavolal Janek Ledecký a ponúkol Gertrúdu v Hamletovi. Toto ma na živote baví.
V muzikáli je kategóriou samou o sebe tanec. Ako ste si zvykali?
Ťažko. Nie som preborník v tanci, vždy si zo začiatku pripadám, že mám príliš veľa končatín. Musím sa to tvrdo učiť, ale potom to funguje.
A tanec mimo javiska?
Od šestnástich spievam, takže som toho veľa nenatancovala.
Dnes sú muzikály oveľa výpravnejšie...
Áno, vyvíjajú sa. Ako všetko.
...Takým je aj Hamlet. Ako sa cítite ako Gertrúda?
Hrozne ma to baví. Po rokoch v strednom prúde som sa trochu tohto "nepošliapaného územia" obávala. Keď som však začala skúšať a spoznala partiu, ktorá sa pri Hamletovi zišla, som priam kryštalicky šťastná, že som úlohu zobrala. Na každé predstavenie sa teším ako malé dieťa. Čo vám budem hovoriť, dokonca ideme spolu na dovolenku. Tak je to s Hamletom.
Hamlet je klasika. Aký máte vzťah ku klasike vy?
Mám ju rada, spomenula som už, že som naspievala Gerschwina. Počúvam ju však veľmi málo, lebo na to človek musí mať čas a náladu, a na to ja žijem príliš rýchlo. V aute ju počúvať nechcem, to nie je správne prostredie na klasiku. Tam počúvam rádio. Trochu ľutujem, že som sa jej v mladosti viac nevenovala. Tak až v budúcom živote...
Ste umelkyňa, ktorá produkuje. Čo vás oslovuje ako konzumentku?
Zo študijných dôvodov chodím na muzikály. Zisťujem, čo robia kolegovia. Pozerám filmy, čítam knihy. Výtvarnému umeniu veľmi nerozumiem - hodnotím ho kritériami páči/nepáči.
Čo sa páči?
Obrazy, ktorým rozumiem. Určite to nie je kubizmus.
Aj vďaka Hamletovi sa vraciate na Slovensko. Rada?
Nevraciam, zatiaľ na Slovensku postavy nealternujeme. Ale rada by som sa vracala, lebo mám na Slovensko krásne spomienky. Na Bratislavskej lýre som dostala v roku 1976 Cenu za interpretáciu, moju prvú. Tú cenu si vymysleli kvôli mne. Prišla som tam úplne neznáma, ako zjavenie, a zaspievala som strašne ťažkú pesničku. (Pieseň Stromy - pozn. red.) Mrzí ma, že tam teraz chodím málo a že už na mňa Slováci zabudli. A teším sa, keď tam ako Gertrúda prídem.
Máte u nás ešte nejaké priateľské zväzky?
Mám. Napríklad môj dlhoročný priaznivec a už "smrteľný" kamarát Jožo Švolík. Rada si pokecám aj s Palom Hammelom a s mnohými...
O českých speváčkach sa hovorí, že sú viac konkurentkami ako kamarátkami. Sú však aj dvojice ako Vondráčková - Zelenková. S kým si rozumiete vy?
Konktrétne napríklad práve s Jitkou Zelenkovou, ale aj s Marcelou Holanovu, Evou Pilarovou, Martou Kubišovou. S nimi idem rada na kávu.
Potrebujete k životu priateľstvo, alebo ani nie?
Priam nevyhnutne. Mám zopár takých priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Nemusíme sa aj pol roka vidieť, ale keď sa stretneme, pokračujeme tam, kde sme prestali. "Jedeme dál." Vážim si ich, hýčkam si ich.
Vy ste zrejme dosť vyrovnaný typ. V šoubiznise je to nezvyčajné. Veľa vás v novinách nenaohovárajú...
Viete čo som zistila? Je to jedno! Všetko trvá chvíľu - aj hanba. Každú správu zachvíľu prerazí iná správa. A ešte som zistila, že ako na potvoru, po takých správach sa cédečka lepšie predávajú. Keď sa zverejnilo, ako sa Rišo Muller v Zlíne vyzliekal, o mesiac išla jeho platňa na dračku. Sú aj typy kolegýň, ktoré majú práve na tom postavenú kariéru. Nikto nevie povedať, čo naspievala, ale ľudia za ňu hlasujú, lebo ju majú v pamäti.
Vy nie ste dobrou témou pre bulvár?
Žijem pre nich nudným, beznádejne normálnym životom. Nerobím hanbu, nemám milencov, možno to povedať aj inak - som tak šikovná, že mi na nič neprišli. Mám 23 rokov jedného chlapa. Čo už so mnou? (smiech)
Napriek dlhoročnému manželstvu ste sa nerozhodli mať deti.
Nemala som veľmi šťastné detstvo. Naši sa rozviedli, keď som bola úplne maličká a vychovávala ma babička. Keď som prišla do nových rodín svojich rodičov, kde boli ďalší súrodenci, vždy so bola tá druhá. Nemala som k tomu vzťah. Môj muž má však 26-ročnú dcéru, takže miminko si užijem ako babička. O nič teda neprídem.
Manželova dcéra žije s vami?
Žila v Nemecku, nie s nami. Prvýkrát som ju videla po novembri, mala vtedy 16 rokov. Odžili sme si pubertálne ostré hrany a teraz sme kamošky. Chodí k nám na dlhší čas minimálne dvakrát do roka.
Pred časom ste prijali ponuku moderovať spevácku súťaž Caruso šou. Prečo?
To bola jedna z mála vecí, ktoré som neskúsila a skúsiť chcela. Prvé diely - to bolo v bezvedomí, potom to už išlo.
Čo bolo najťažšie?
Nielen najťažšie, ale najhoršie a najprotivnejšie bolo naháňanie ľudí po ulici a presviedčanie, aby zaspievali. Bola som tak naivná, že som si myslela, že keď sa Česi bijú do pŕs, že sme národ muzikantov, tak všetci budú spievať s radosťou. Zo sto ľudí ak mi zaspievalo desať, tak tomu lichotím. Zbytok ma poslal "do kôpru". Na javisku už bolo všetko v pohode.
Skúsili by ste moderátorsky aj iný program ako o spievaní?
Na to sú zdatnejší ľudia. Nie som majster improvizácie. Nechám to odborníkom, ja viem zo všetkého najlepšie asi spievať a toho sa budem aj držať.
Asi rada skúšate. Keď bolo treba, absolvovali ste kurz a teraz máte výučný list v odbore čašníčka. Bolo to vaše rozhodnutie, alebo vás k tomu niekto donútil?
Bolo to v dobe, o ktorej som hovorila. Mala som maturitu z písania na stroji a stenografie a tým by som sa v tejto internetovej dobe neuživila. Tak som sa vyučila za čašníčku, aby som si mohla otvoriť živnosť, keby bolo treba.
Vtedy sa to spájalo s vaším snom mať hotel. Čo všetko ste schopná pre splnenie snov urobiť?
Snažím sa o maximum. A hlavne - môj chlap je Baran, celé roky mi robil manažéra, teraz je prezidentom asociácie súkromných rádií, takže je stále v brandži. Je mojím hnacím motorom. Keď poľavím, hneď sa ozve nejaká poznámka a to beriem ako hodenú rukavicu.
Tak aké sú tie vaše sny?
Viete čo, v 96 som mala hroznú nehodu. Uvažovali, že mi dokonca odrežú nohu, ale nakoniec ma dali dokopy. Mala som vtedy tri a pol mesiaca čas uvažovať v horizontálnej polohe, čo je dôležité a čo nie. Nedávam si veľké ciele. Chcem byť zdravá a mať práce aspoň toľko čo teraz.
Nemáte voči autám väčší rešpekt?
Nie, autá milujem. Aj po nehode bolo pre mňa auto nevyhnutnosťou - skôr som jazdila ako chodila. Keď som si však prvýkrát po nehode sadala za volant, nebol to príjemný pocit - ľadová ruka okolo žalúdka.
Hovoríte ako Jožo Ráž. Ten už tiež opäť behá na motorke...
To sú chlapi. To je iný živočíšny druh. Chlapi odkedy začnú chodiť, pracujú na tom, aby sa zabili.
Aký máte recept na to ako prežiť s týmto "iným živočíšnym druhom" toľko rokov?
Celé roky sme sa s manželom veľmi nevideli. Stále som balila kufre, cestovala, koncertovala. Nestačili sme si liezť na nervy. Máme povolania, kde nie je tá šialená pravidelnosť, stereotyp, ktorý ubíja akýkoľvek vzťah. Robíme to, čo nas baví a ešte nám to platia.
Manželstvá v šoubiznise sa však často rozpadajú práve preto, že sa partneri často nevidia. Ste v tom výnimkou?
To je typom povahy. Uvedomujem si, že celý život závisí na kompromisoch, na tolerancii. Mám skvelý recept pre všetky ženy, ktorý nás nič nestojí: chváliť, chváliť, chváliť. Čokoľvek. "Ty si zašrouboval žiarovku? A sám? To by nikto iný nedokázal!" Potom urobia prvé a posledné.
Tá neverná Gertrúda o vás neplatí?
Neplatí. Ale postava je to krásna.
Samu seba považujete za tolerantnú?
Určite, nič iné mi nezostáva. A to som Škorpión - najstrašnejšie ženské znamenie. Ale vychovaný Škorpión, lebo ten môj Baran je asi silnejšia osobnosť.
S manželom nemáte rovnaké meno...
A čím by som si v brandži pomohla, keby som sa volala Zelenková? Už je jedna Zelenková.
To, ako si udržujete líniu, je princípom nejakej hlbšej filozofie alebo životného štýlu?
Je to moja povinnosť voči ľuďom, ktorí sa na mňa pozerajú. Tento pocit by však mala mať každá "baba", každý človek.
Patrí k tomu aj sledovanie módy?
Nie, to je vyčerpávajúce. Ja spojím návrhárkin model s tým, aby mi bol príjemný. A to je rozhodujúce. A keď sa ocitnem v časopise, v módnej polícii, ako obeť týždňa - je mi to úplne fuk.
Je pravda, že ste nabehli na Kořínkovej stravovanie?
Nie. Nikdy. To je pre mňa príliš zložité. Jem veľa zeleniny, dvakrát týždenne biele mäso. Cvičím. Keď sa otvorili hranice a prišli k nám tie "múdre prístroje", pri ktorých vám sľubovali, že si dáte kávičku a inak nič nemusíte - chudne to samo, všetko som vyskúšala, minula na to cestu okolo sveta luxusnou loďou a potom som zadarmo zistila, že treba cvičiť a trochu sa obmedzovať v jedle. Iné nepomôže.
Čo robíte, keď relaxujete?
Teraz sa teším na štrnásť dní v Chorvátsku s Hamleťákmi. Ideálne je pre mňa more, piesok, long drink v ruke. Mám chalupu v Južných Čechách uprostred lesa, tam je krásne. Les je liek na všetko.
Nevedela som o vašom vzťahu k prírode, ku psom áno. Aj nehodu s vami "absolvoval" váš miláčik...
Milujem všetky zvieratá okrem komárov a kliešťov. Teraz mám 10-ročného kokra, má 30 detí, je rozmaznaný. Vychoval si nás ku svojmu obrazu, robíme len to, čo sa mu páči a tým pádom si vychádzame v ústrety. Podozrievam ho však, že ma má rád len preto, lebo preňho reprezentujem plnú misku.
Vyzeráte pohodovo. Ste šťastná?
Som a ďakujem za to každé ráno. Negatívne nálady si vybíjam v posilňovni a problémy riešim, až keď z nej prídem plná endorfínov. Dobré to je. Baví ma to.
Autor: Kata Račková Foto: Miloš Schmiedberger
