Jan Machonin (1976) rusista. Žije v Prahe. Redaktor časopisu Babylon, člen Libenskej Literárnej Skupiny.
Viktor Pelevin:
Čapajev a Prázdnota
Humanitarian Technologies 2001 Preložil Ondřej Mrázek
Viktor Pelevin: GenerationP
Humanitarian Technologies 2002 Preložil Libor Dvořák
Viktor Pelevin. FOTO – ARCHÍV
Nakladateľstvo Humanitarian Technologies vydalo v krátkom čase už druhý román zrejme najčítanejšieho ruského prozaika prelomu 20. a 21. storočiaPrvé po česky vydané dielo Viktora Pelevina, román Čapajev a Prázdnota (2001), sa mohlo dostať do rúk len čitateľovi, ktorý je schopný nadradiť svoj záujem o súčasnú ruskú literatúru nad elementárne estetické cítenie. Výnimočne nevkusná grafická úprava, ktorú zvolili pražskí nakladatelia, asi zavinila, že kniha, vďaka ktorej sa Viktor Pelevin (1963) stal zo dňa na deň jedným z najčítanejších ruských spisovateľov deväťdesiatych rokov, zostala v Čechách a, bohužiaľ, zrejme aj na Slovensku takmer nepovšimnutá.
Vydaním posledného Pelevinovho románu GenerationP (2002) sa vydavateľ zrejme pokúsil o nápravu napáchaných škôd. Obálka je lepšia, preklad Libora Dvořáka skvelý, len ho špatí množstvo neustrážených preklepov.
V oblakoch dymu
Osoba samotného autora je doslova zahalená v oblakoch cigaretového dymu, z ktorého presvitajú len mafiánske tmavé okuliare. Viktor Pelevin totiž od začiatku deväťdesiatych rokov publikoval inkognito a maskované portrétne fotografie boli súčasťou jeho literárnej štylizácie.
Kým Pelevinovi generační predchodcovia – spisovatelia a výtvarníci ruského konceptualizmu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov (Sorokin, Prigov, Rubinštejn, Kabakov) – považovali za dôležitú súčasť literárneho procesu okázalé a často škandalózne upozorňovanie na vlastnú osobu, Pelevin sa, vari v snahe o akúsi emancipáciu, rozhodol postupovať opačne.
Seba teda naschvál postavil do tieňa a celú pozornosť strhol na text a predovšetkým na čitateľa. „Pelevin vracia ruskej literatúre jej najdôležitejšiu hodnotu: čitateľa,“ píše módny literárny kritik Vjačeslav Kuricyn a dodáva: „Pelevina čítajú ľudia, ktorí v posledných rokoch okrem telefónneho zoznamu nevzali do ruky nijakú knihu.“
Literárny Tarkovskij
Kým konceptualisti rátali s chápajúcim čitateľom, s niekým, koho mohli prekvapiť alebo šokovať pomocou svojich experimentálnych a často nestráviteľných textov, Pelevin ráta s čitateľom ako s konzumentom. A do istej miery sa mu aj prispôsobuje. Vo svojich prvých knihách, predovšetkým v súbore poviedok Žltá strela a románoch Omon Ra (český preklad vydalo tohto roku nakladateľstvo Dokořán) a Zo života hmyzu reaguje na vlnu znovuobjavovania velikánov ruskej literatúry dvadsiatych a tridsiatych rokov. Bol začiatok deväťdesiatych rokov a objavovať dvadsiate a tridsiate roky bolo v móde.
Poviedka Žltá strela, v ktorej Pelevin rozvíja tému idúceho vlaku ako metaforu života, je napríklad čitateľnou parafrázou známej Platonovovej poviedky Ako Makar zapochyboval. V jej druhej časti sa duševne stroskotaný Makar vydáva na nekonečnú cestu vlakom, z ktorého môže vystúpiť, až keď sa k nemu „vráti život“.
Aj v raných prózach Viktora Pelevina nachádzame ozvenu Platonovovho štýlu, ktorý je charakteristický ‘nepostrehnuteľnými‘ filozofickými významami, ukrytými v celkom obyčajných slovných spojeniach. Aj túto inšpiráciu ruský spisovateľ priznáva: „A ja viem, že veta – Z vlaku chcem vystúpiť živý – má význam, aj keď slová, z ktorých je zložená, zmysel nemajú.“
K platonovovskej inšpirácii sa viaže aj akási závažnosť, ktorá charakterizuje filozofické koncepcie, čo tvoria kostru prakticky všetkých jeho raných textov. Nech už sa zaoberá budhizmom, alebo konštruuje vlastné systémy, je za tým všetkým zreteľne cítiť úzkostnú snahu aspoň čiastočne sa priblížiť k pravde a nedopustiť sa bľabotu (snáď preto ezoterické náuky s humorom vykazuje na strechu idúceho vlaku). Zreteľne sa tak vzďaľuje od konceptualizmu, ktorý podľa neho stále častejšie pripúšťa vyprázdnené formy a stáva sa príliš sociálnym a málo filozofickým. A približuje sa, naopak, tomu, kto si ako prvý zo sovietskych umelcov vybral za materiál čistú metafyziku a poéziu – k Andrejovi Tarkovskému. Zreteľné je to predovšetkým v románe Omon Ra, kde Viktor Pelevin vytvára utrpeniu svojich hrdinov kozmickú kulisu – podobnú ako Andrej Tarkovskij vo filme Solaris.
Od písacieho stola
V poslednom Pelevinovom románe GenerationP však cítime ochabnutosť a rezignáciu. Román sa vrtí ako chvost okolo témy reklamných agentúr, nemá v sebe ani toľko sily, aby splnil vlastné zadanie – ironizovať bezduché prostredie dravého biznisu.
Už v knihe Čapajev a Prázdnota sa prejavila určitá myšlienková rozdrobenosť, ktorá niečím pripomína techniku komiksu – nahryznutá myšlienka sa často uzatvára na konci odstavca ako uťatá – a formálne sa prejavuje miestami až neznesiteľným mätením časopriestorových rovín príbehu a nekonečnými, hoci väčšinou ešte veľmi zaujímavými metatextami. V prípade epopeje o Čapajevovi tieto nedostatky hojne vyvažuje skutočnosť, že sa v nej Pelevin, podobne ako Platonov v Čevengure, snaží dopátrať akéhosi ľudského existenciálneho minima, čo sa mu nakoniec celkom darí. A tiež to, že je to i napriek postmodernosti príbeh lásky a priateľstva.
Román GenerationP, bohužiaľ, už nie je konštruovaný ako komiks, ale ako horšia počítačová hra s kriminálnou zápletkou a poslednou – zlatou komnatou. Väčšina rozohraných filozofických skečov je preniknutá scholastikou ‘od písacieho stola‘, spisovateľ sa donekonečna opakuje a príbeh je navyše zoskrutkovaný povrchnou symbolikou starého Babylonu, prostredníctvom ktorej sa autor snaží rozlúštiť súčasné spoločenské pomery v Rusku. To sa mu príliš nedarí.
Zbaviť sa návyku
Podstatu tvorivej krízy, v ktorej sa Viktor Pelevin nachádza, asi najlepšie vystihujú jeho vlastné slová: „Keď sa potom objednávky valili jedna za druhou, pochopil som, že v obchode nikdy nie je dobré sa ponáhľať, pretože človek tak znižuje vlastnú cenu, čo je hlúposť. To najdrahšie a najsvätejšie v nás musíme predávať čo najdrahšie, lebo neskôr už nebude s čím obchodovať.“ Takýchto podobenstiev by sme v texte, samozrejme, našli viac. Nájdeme aj duchaplnosť a slovesnú hravosť – aj v českom preklade.
Isté však je, že Pelevinovo prispôsobovanie sa už začína byť návykové. V mene čitateľského pohodlia nám predžúva myšlienky, až kým nie sú jednotvárne, rezané acylpyrínom ako ten kokaín, ktorý šnupú chlapci z reklamky. Návyku sa Pelevin nemôže zbaviť. Snáď si ho je vedomý, ako naznačuje veta stratená v texte GenerationP: „Ak sa chce človek zbaviť návyku, musí si najskôr prestať robiť výčitky z toho, že mu to nejde.“
JAN MACHONIN
