Minulý rok otvorili v Grutase, mestečku asi 100 km vzdialenom od Vilniusu, múzeum búst a sôch zo sovietskych čias. Na snímke vľavo je busta zakladateľa Komunistickej strany a Sovietskeho zväzu Vladimíra Lenina a uprostred busta šéfa sovietskej tajnej polície Felixa Dzeržinského. Litovčania sa chodia do parku zabávať na tom, z čoho majú stále strach. FOTO - TASR/AP
Jedenásty január 1991. Litovčania stoja pred sovietskym tankom pred najväčšou tlačiarňou vo Vilniuse. Vojaci špeciálnych jednotiek bývalého Sovietskeho zväzu OMON použili vtedy proti demonštrantom ťažkú bojovú techniku. Zahynulo 14 ľudí. FOTO - TASR/AP
Litva, stlačená medzi Ruskom, Bieloruskom a morom, balansuje na pomedzí ríš. Baží po Západe. Stane sa východným okrajom aliancieLitovčanka Natalija Arauskaiteová si ten obraz nevie vypudiť z mysle. Vlak prekračuje litovsko-bieloruskú hranicu. Na chvíľu zabrzdí, pri okienku sa pristaví žena v červenom kabáte, ponúka cestujúcim fľaše s vodkou na predaj. Nikto si nič nekúpi. Vlak sa pohýna, žena v červenom zrýchľuje, fľaše vodky nastrkané vo vreckách kabáta ako náboje, beží popri okienku, dychčí, prosíka. Vlak vchádza do Litvy. Zo ženy je po chvíli len červený fľak, ktorý zostal za hranicou. Podľa Litovčanov sa pozdĺž nej lámu svety. Litva ako posledná krajina v Európe prijala kresťanstvo, protisovietska partizánska vojna tam trvala až do roku 1953 a nasledujúce represálie kosili životy v každej rodine. Mnohí tvrdia, že v novom usporiadaní sveta nemajú veľa možností: buď Rusov, alebo NATO. Volia druhú možnosť.Na jar roku 1997 dal vtedajší ruský prezident Boris Jeľcin Američanovi Clintonovi džentlmenskú ponuku: lákavé ústupky za sľub, že NATO nikdy nebude expandovať na územie bývalého Sovietskeho zväzu. Clinton vraj ponuku jemne odmietol.
Na jeseň 2001, len pár dní pred pádom newyorských dvojičiek, už Vladimir Putin o pobaltských krajinách nonšalantne vyhlásil: „Je to ich voľba.“ Bolo to pol roka pred vznikom partnerskej dohody NATO - Rusko.
Epizóda privoláva nevítané myšlienky, s ktorými sa kandidáti, šťastne žmoliac v spotených rukách pozvánku z pražského summitu NATO, budú musieť vyrovnať: že regionálnu identitu si krajina na pomedzí nevyberá a že znovu nastal čas vnútorného boja proti starým známym výhovorkám na vyšší celok.
Nenávisť
Šedivý taxikár s hranatou tvárou a veľkými zrobenými rukami vozí ľudí len v zime. V lete sa vracia na pole za Vilnius gazdovať. „Narodil som sa v Poľsku. Kým som vyrástol, už bol Sovietsky zväz. Teraz žijem v Litve. Ženu mám Rusku - ale je dobrá. A pritom som rodený Vilniusan.“
Kým v historicky multietnickom Vilniuse starší ľudia ochotne komunikujú po rusky, tradičný katolícky čisto litovský Kaunas - bývalé centrum protisovietskeho odporu - je k snaživému ruskému habkaniu turistov nenávistný. Žena v trafike sa po úslužnom „Zdravstvujte“ znechutene odvráti.
„Až mi zle prišlo, keď ste začali po rusky. Viete, čo Rusi urobili s mojím švagrom?“ pýta sa ponuro staršia kaunaská starousadlíčka. „My ani veľmi nenosíme tie veľké čiapky, aj keď je veľká zima. Pripomínajú rusákov!“
„Ľudia nad štyridsať pre toľké zmeny štátneho zriadenia nevedia, kto vlastne sú. Preto je pre nich dôležité identifikovať sa aspoň s jednou silnou identitou. A byť proti znamená niečo veľké. Mnohí si preto pestujú nenávisť voči Rusku,“ myslí si vilniuska profesorka literatúry Natalija Arlauskaiteová.
V Litve pritom s ruskou menšinou problémy nemajú. Tých šesť percent občanov ruskej národnosti hovorí plynulo po litovsky. V susednom Lotyšsku a Estónsku tvoria Rusi okolo polovice populácie.
Protisovietska partizánska vojna zúrila v Litve až do päťdesiateho tretieho a v nasledujúcich rokoch odplaty priniesla deportácie a smrť v každej rodine. „Litovskí komunisti sa na rozdiel od susedov bránili prílevu pracovnej sily z Ruska. Radšej odmietali spriemyselňovanie. A v roku 1989 to boli komunisti, ktorí vyhlásili nezávislosť od moskovského ústredia strany. Gorbačov pribehol do Vilniusu, vykrikoval, ale nič nedosiahol. Bol to začiatok konca okupácie,“ vysvetľuje novinár Rokas Tracevskis.
Mladí ľudia z Kaunasu či Vilniusu na to kašlú. Po rusky nekomunikujú. Nie z nenávisti - jednoducho to nevedia. Vášne ich rodičov sú im trochu smiešne. „Rusov sa neobávam. Veď aj oni sa menia. Nechystajú sa nás znovu okupovať,“ hovorí Rasa Sceponaviciuteová, čerstvá environmentalistka.
Na katedre ruského jazyka, kde Natalija Arlauskaiteová učí, sa po niekoľkoročnom útlme znovu rýchlo zvyšujú počty uchádzačov. „Mladí ľudia si začínajú uvedomovať, že Rusko nemožno ignorovať. Je to obrovská bohatá zem. Čoskoro sa tam pre nich otvoria možnosti,“ uškŕňa sa Natalija.
Sami mladí hovoria, že o Putina nejde. Ten je svojím pragmatizmom pre Litovčanov akousi zárukou. Stále však čakajú, že každú chvíľu môže na cársky trón zasadnúť ďalší nevyspytateľný „spravodlivý“. Vysadia ho tam frustrovaní Rusi, ktorým deväťdesiate roky vzali omamnú hrdosť na veľké Rusko.
Bratranci na nože
Litva balansuje na pomedzí. Rusko ju zviera z východu a predĺženou rukou kaliningradskej enklávy aj zo západu. Z Poľska ešte cítiť slabú pachuť nezhôd z minulých storočí. Za morom je však Škandinávia, s ktorou sa možno stotožniť a pripojiť sa k jej neutrálnej prosperite.
Ale neutralita je len pre vyvolených. Vyžaduje solídny základ - a Litva nemá nórsku ropu, švajčiarske kontá ani polohu v pokojnom kúte. „Ľudia zabúdajú, že neutrálne krajiny spotrebujú na obranu oveľa viac peňazí ako samotní členovia NATO,“ tvrdí novinár Rokas Trackievis.
„Nanešťastie sa Švédom nikdy nepodarilo nás dobyť a trochu skolonizovať. Vždy sme boli dobrými bojovníkmi, bohužiaľ,“ povzdychol si bývalý komunista, dnes liberál Algirdas Gricius zo svojej poslaneckej pracovne s výhľadom na diaľnicu.
Len zriedkakedy sa Litve skrížia pohľady s bratrancami Lotyšskom a Estónskom. A kým rojkovia v lone únie hovoria o novom „Baltluxe“, bledý modrooký chlapík opierajúci sa o barový pult vo vilniuskej krčme vám to vysvetlí: „Lotyši? Konské hlavy! Stále sa vychvaľujú, a pritom žiadna hrdosť- prečo myslíš, že tam majú toľko Rusov? Klaňali sa Moskve!“ Litva ostáva s pobaltskými bratrancami v začarovanom kruhu súperenia vyrovnaných síl.
Bojovníci na smrť
Za litovským Sejmom stojí barikáda - pamätník z nepokojných dní roku 1991, keď sa sovietska armáda v agónii ústupu zo štyridsať rokov okupovaných území poslednýkrát zachovala po svojom: strieľala do davu. Hneď vedľa fotografií štrnástich tvárí na kríži je tabuľa vyzdobená kvetmi. Je na nej napísané: „Nech žije Čečensko.“
V Litve, ktorá sa kedysi najdlhšie z európskych krajín bránila importu kresťanstva, aby sa potom stala vášnivo katolíckou, o čečenskom konflikte nikto žiadne pochybnosti nemá. Taxikár aj poslanec zhodne zvýšia hlas, keď vysvetľujú, že Rusko vedie nespravodlivú vojnu, že čečenskí separatisti nie sú teroristi. „Litovčania sú čudáci. Radi bojujú. A majú radi všetkých, čo radi bojujú. Je, samozrejme, neodpustiteľné, čo sa stalo v moskovskom divadle. Ale je to vojna. A Čečeni Rusov valcujú. Ten malý národ ani zďaleka neprehráva. Udalosti v Moskve Rusov ešte viac oslabili. Rusi mali na výber: oslobodiť rukojemníkov alebo pozabíjať Čečenov. Vybrali si to druhé. Tu nikto neverí, že spôsob, akým to Putin vyriešil, bol najlepší a jediný možný,“ hovorí poslanec Egidius Vareikis.
Kupci od západu
„V Spojených štátoch žije niekoľko stotisíc Litovčanov. A to je pre kongresmanov elektorát,“ hovorí novinár Rokas Tracevskis. Litva sa na svojich Američanov v posledných desiatich rokoch často odvoláva. Prezident aj hlavný veliteľ sú americkí Litovčania. Prišli z diaspóry, ktorú zjednocovali politické dôvody a ktorá nezadržateľne starne. Čerstvými litovskými Američanmi sú už ekonomickí migranti. Bez tmelu spoločného nepriateľa sa asimilujú rýchlo a radi.
Samotní Američania to však v Litve poriadne zbabrali. Firma Williams so sídlom v Spojených štátoch pred pár rokmi odkúpila od štátu ropnú spoločnosť, v krátkom čase ju zruinovala, a čo je pre Litovčanov najhoršie, odpredala ruskému Yukosu.
Keďže NATO má súvislosť s investíciami, po ktorých napriek škandálu firmy Wiliams Litovčania stále túžia, vedú sa siahodlhé debaty. Mladí Litovčania sú pragmatickí. Neberú NATO ako ochrancu proti ďalšej ruskej okupácii, ale ako obchodnú značku s dobrou reputáciou. Očakávajú, že krajine prinesie imidž bezpečnosti a tým pritiahne peniaze.
Verbovali
„Niekedy je výhodnejšie začínať z ničoho - nepotrebujete namáhavú reformu,“ opisuje dvanásť rokov vytvárania novej litovskej nesovietskej armády na zelenej lúke poslanec Vareikis. „Problémom bolo, že armáda bola medzi Litovčanmi nepopulárna. Sovietsku armádu vždy vnímali ako okupantov.“
Jedinou šancou pre malú Litvu je vytvorenie málopočetnej, ale vysoko kvalifikovanej armády. Svoje dve percentá z rozpočtu odvádza na vojenské akadémie a tvorbu špecializovaných lekárskych a inžinierskych tímov.
Hlavným dôvodom členstva Litvy v NATO je hrozba susedstva s nevyspytateľným Ruskom. Nervozita z blízkosti Ruska vylieza na povrch pri každom prieskume verejnej mienky. „Rusko je stále psychologicky dôležité, aj v oslabení,“ hovorí politológ Gediminas Vitkus.
Posledných desať rokov mali Litovčania komfort pomalej prípravy. „Stratégia NATO z 90-tych rokov je mierovým konceptom o pokojnom spolužití, postaveným na obrane. To sa zmenilo,“ hovorí o budovaní obrany poslanec Vareikis.
Smutný logik
Rollandas Pavillionis je básnikom, profesorom logiky a horlivým bojovníkom za vypísanie referenda o vstupe Litvy do NATO. V politických kruhoch sa o ňom hovorí s úsmeškom. „Chcú upútať voličov. Ľudia si ich zapamätajú, keď vykrikujú,“ hovorí novinár Rokas Tracevskis.
Pavillionisovi však zrejme o kariéru nejde. Leží totiž na desiatom poschodí univerzitnej nemocnice na okraji Vilniusu, hneď vedľa oddelenia s nápisom Chemoterapia.
Pri reči sa občas zadýcha, ruka v geste sa zimnične zachveje - zahanbene ju strká pod prikrývku. Obložený poznámkami a fotokópiami textov, s náplasťami na rukách, šíri svoju misiu: „Dôležitejšia než vonkajšia bezpečnosť krajiny je tá vnútorná. A tá závisí od ekonomiky krajiny, sociálnych práv, úrovne vzdelania,“ reční Pavillionis z lôžka. Názor, že členstvo v NATO a ekonomická konjunktúra krajiny sú v priamej súvislosti, pokladá za ilúziu.
Za ďalšiu ilúziu vyhlasuje rovnosť v rozhodovaní v aliancii. „Postoj Američanov, že majú špeciálnu úlohu, nie je pre svet akceptovateľný. Už aj medzi americkými patriotmi vzrastá nervozita pri pohľade na to, ako USA vedú svet. Kosovo bolo prvým príkladom ignorovania základov medzinárodného práva. A tento príklad je nasledovaný. Tí, čo nie sú s nami, sú proti nám - to je predsa Bushova veta,“ hovorí.
Po chvíli dodá: „Myslím si len, že sme si pred vstupom mali porovnať argumenty za a proti, a nielen slepo nasledovať politikov. Možno je NATO pre nás naozaj tým kľúčom. Len by som chcel, aby rozhodnutie naozaj išlo zdola hore.“ Náhlivo sa lúči. Čaká ho procedúra. ZUZANA OČENÁŠOVÁ
Vilnius - Bratislava
