ZVÝŠENIE BEZPEČNOSTI - NATO ZNAMENÁ NAJLEPŠIE BEZPEČNOSTNÉ ZÁRUKY

Jednou zo základných úloh štátu je chrániť svojich občanov pred existujúcimi vonkajšími ohrozeniami a rizikami. Aby túto úlohu mohla Slovenská republika zodpovedne plniť, Národná rada SR prijala sériu dokumentov počnúc Bezpečnostnou stratégiou Slovenskej republiky, v ktorých o. i. definuje, akým rizikám a ohrozeniam Slovensko čelí, resp. môže čeliť. Spomeňme aspoň niektoré z nich - migračné vlny ako dôsledok regionálnych konfliktov, čoraz nebezpečnejší medzinárodný organizovaný zločin a terorizmus, aktivity cudzích špeciálnych služieb proti SR, zlyhanie alebo cielené narušenie informačných systémov prostredníctvom informačného pirátstva a informačného terorizmu, nadmerná závislosť od nestabilných zdrojov niektorých základných surovín a energie a ich dopravy, živelné pohromy, priemyselné a technologické havárie. Je zrejmé, že čoraz viac týchto hrozieb nemá klasický vojenský charakter, že mnoho z nich je ťažko predvídateľných a v prípade núdze tradičnými formami obrany aj ťažko zvládnuteľných.
Slovensko však dnes nie je schopné samo sa ubrániť pri agresii alebo katastrofe väčšieho rozsahu. Tak ako iné štáty, aj ono si preto potrebuje nájsť spôsob, akým zaručí bezpečnosť svojich občanov. Malo by ísť o riešenie efektívne a zároveň zohľadňujúce geopolitické postavenie Slovenska aj možnosti jeho ekonomiky.

Alternatíva neutrality nepripadá do úvahy v žiadnej jej podobe. O neutralite rakúskeho typu, garantovanú záväzkami veľmocí, je nereálne uvažovať predovšetkým preto, lebo ju Slovensku nemá kto zaručiť. V roku 1997 - pred referendom o vstupe do NATO - prejavila ochotu poskytnúť Slovensku bezpečnostné garancie Ruská federácia. Spojené štáty americké však reagovali, že zaručujú bezpečnosť svojich spojencov, ale spravidla neposkytujú bezpečnostné záruky neutrálnym krajinám, pričom za vhodnú bezpečnostnú štruktúru schopnú zaručiť vzájomnú bezpečnosť považujú NATO. Azda netreba zdôrazňovať, že ak by Slovensku "neutralitu" garantovalo iba Rusko, nešlo by o skutočnú neutralitu, ale i druh spojenectva.

Ani neutralita švajčiarskeho typu, tzv. ozbrojená neutralita, nie je reálna, a to najmä z ekonomických dôvodov. Je známe, že Švajčiarsko vynakladá v prepočte na hlavu obyvateľa na obranu štátu viac, ako USA. Tento typ neutrality vychádza z logiky, že ak nemáte nikoho, kto by bol ochotný vám pomôcť v prípade ohrozenia, musíte byť o to pripravenejší. Individuálna obrana by Slovensko vyšla zjavne drahšie ako členstvo v kolektívnej obrane. Snažiť sa riešiť obranu malej Slovenskej republiky samostatne znamená hospodársky ju neúmerne zaťažiť a súčasne akceptovať väčšie bezpečnostné riziká.

Predovšetkým však akejkoľvek predstave neutrálneho Slovenska chýba rozumné vysvetlenie. Rakúsko alebo Fínsko sa vyhlásením neutrality uchránili od hrozby vtiahnutia do sovietskeho bloku. Nie je však jasné, pred čím by sa však chcelo ochrániť Slovensko - azda nie pred demokratickým a prosperujúcim Západom? Zmyslom vzniku samostatného Slovenska nebolo izolovať sa od sveta, ale zapojiť sa do neho ako plnohodnotná súčasť. Dokonca aj jediný sused Slovenska s neutrálnym štatútom, Rakúsko, tento svoj štatút prehodnocuje. Podľa vojenského odborníka Horsta Mädera "všetci rakúski odborníci na medzinárodné právo sú zajedno v tom, že neutralita Rakúska je v najlepšom prípade iba prázdne slovo, z hľadiska obsahu už dlho neexistuje" a "vstupom do EÚ a rozvojom tohto spoločenstva sa permanentná neutralita stala zastaranou a obsahovo prázdnou. Lipnúť na nej by bolo nesolidárne, neprinieslo by krajine bezpečnosť." Neutralita je konceptom minulosti.

Tieto argumenty jasne hovoria, že malý stredoeurópsky štát na začiatku 21. storočia by mal uvažovať v oblasti bezpečnosti o zapojení do medzinárodnej spolupráce, presnejšie povedané o zapojení do systému kolektívnej obrany. Avšak iná alternatíva zapojenia sa do systému kolektívnej bezpečnosti než členstvo v Severoatlantickej aliancii dnes neexistuje.

Ani vznikajúca spoločná zahraničná a bezpečnostná politika Európskej únie nie je kolektívnou obranou. Únia na to ani nemá kapacity. EÚ na rozdiel od NATO svojím členom neposkytuje bezpečnostné garancie, nemá povestný "článok 5". Kolektívna obrana Európy preto stále zostáva úlohou Severoatlantickej aliancie. EÚ však potrebuje byť schopná riešiť vlastnými prostriedkami krízy, kde nie je potrebné nasadiť kolektívnu obranu. V tomto zmysle európska bezpečnostná a obranná politika nielenže nenahrádza NATO, ale je možná iba v prípade existencie aliancie. Je prejavom rastúceho sebavedomia a vôle EÚ byť v transatlantických vzťahoch vyrovnaným partnerom USA. Aby sa ním stala, musí sa v istých situáciách vedieť o svoje záujmy postarať bez asistencie USA. Len si spomeňme na balkánske vojny, keď Európa nebola schopná zasiahnuť, a tak sme vo večerných správach mohli vidieť strašné obrázky takmer zo srdca Európy. Tomuto by mali európske ozbrojené sily v budúcnosti predísť.

Aj úplne obyčajnou vylučovacou metódou sme dospeli k tomu, že pevné bezpečnostné záruky dokáže Slovensku poskytnúť iba plnoprávne členstvo v Severoatlantickej aliancii. Najviditeľnejšou výhodou členstva v aliancii je práve zvýšená bezpečnosť a stabilita. Článok 5 Severoatlantickej zmluvy zaväzuje každého člena, aby sa v prípade napadnutia pripojil na obranu akéhokoľvek spojenca. To je základným princípom aliancie a hlavných dôvodom, prečo sa chce k nej pripojiť čoraz viac krajín. Jeho odkaz je jasný: každý útočník bude mať do činenia s celou alianciou. Tento princíp zaručuje, že pri riešení základných bezpečnostných ohrození nie je žiadna jednotlivá krajina odkázaná na svoje vlastné zdroje. Žiaden štát sa však nevzdáva práva na plnenie svojich povinností voči občanom a každý i naďalej preberá zodpovednosť za svoju vlastnú obranu. NATO im však poskytuje prostriedky, aby to mohli robiť spolu.

KVALITNÁ ARMÁDA - NATO ZNAMENÁ KVALITNÚ ARMÁDU

Zrejme nie je problém zhodnúť sa na tom, že armáda nemá byť inštitúciou "na okrasu", ale má chrániť občanov a ich majetok pred reálne existujúcimi alebo potenciálnymi hrozbami a rizikami. Práve od týchto rizík sa má odvíjať štruktúra ozbrojených síl, ich početný stav, vycvičenosť vojakov, výzbroj a suma finančných prostriedkov štátu určených na obranu.
Otázky obrany a efektívnosti ozbrojených síl však v súčasnosti nie sú v centre verejného záujmu. V ňom sú najmä ekonomické a sociálne otázky, problémy zdravotníctva či školstva. Je to pochopiteľné - bezprostredné vonkajšie ohrozenie Slovenska neexistuje, protivník zmizol, dokonca sa zmenil na spojenca - zato všeobecne pociťovaná nízka životná úroveň je nepriateľom každodenným. Pre ozbrojené sily Slovenskej republiky však platí, že nebyť prípravy na členstvo v Severoatlantickej aliancii, svojou štruktúrou, výzbrojou, postupmi by uviazli v časoch studenej vojny. Ako sme už uviedli, bezpečnostné riziká sa úplne zmenili, no ozbrojené sily Slovenskej republiky sú stále pripravené skôr na tankové bitky, než na skutočne reálne situácie, napr. priemyselné havárie, živelné katastrofy či boj s terorizmom. To súvisí aj s otázkou, či si nereformovanú armádu vôbec môžeme ekonomicky dovoliť a či ide o dobre vynakladané peniaze. Snaha prispôsobiť ozbrojené sily potrebám integrácie do NATO tak nahrádza chýbajúcu spoločenskú objednávku na transformáciu ozbrojených síl.

V rámci integrácie do aliancie sa plnením cieľov, ktoré si stanovilo samo Slovensko, postupne napĺňa téza o budovaní relatívne malých, avšak dobre vycvičených a efektívnych ozbrojených síl. Postupne sa zmenšujú, prehodnocujú sa potrebné počty vojakov, vojenskej techniky, odpredáva sa prebytočný armádny majetok, armáda upúšťa od činností, ktoré nemajú s jej poslaním veľa spoločného. Druhou stranou "zmenšovaní a redukcií" je stály tlak na rast kvality profesionálnych vojakov, ich výcviku, velenia, operačných postupov, ako i na kvalitu vojenskej výzbroje. Skrátila sa vojenská základná služba a posilňuje sa tlak na vybudovanie plne profesionalizovanej armády. Významnú pomoc pritom Slovensko dostáva od odborníkov krajín aliancie. Vojenskí aj civilní experti nám poskytujú spätnú väzbu nevyhnutnú k tomu, aby sa pri reforme ozbrojených síl SR nestratili zo zreteľa podobné procesy vo vyspelom svete. Už samotná príprava na členstvo v Severoatlantickej aliancii tak má výrazný vplyv na zvyšovanie kvality Armády Slovenskej republiky.

EU A NATO - JEDNA VOĽBA - NATO ZNAMENÁ KROK DO EÚ

Členstvo v NATO nie je podmienkou integrácie do EU. Sú príklady členov únie, ktorí nie sú v NATO, pretože ich k inému riešeniu svojej bezpečnosti priviedol historický vývoj, rôzne tradície či priority. Zároveň je však pravdou to, že veľká väčšina členov EU je súčasne členom NATO a niektoré z tých krajín EU, ktoré členmi NATO nie sú, o vstupe do aliancie uvažujú.
Členstvo v NATO by zlepšilo pozíciu Slovenska pri integrácii do Európskej únie. Taká je aj skúsenosť Česka, Poľska a Maďarska. Rozširovanie EU a NATO má tú istú logiku a svojím spôsobom ide o ten istý proces - rozšírenie bezpečnosti a prosperity západnej Európy o menej bezpečné a menej prosperujúce európske krajiny. Všetky postkomunistické krajiny, ktoré sa usilujú o členstvo v EU, sa zároveň uchádzajú o členstvo v NATO. Americký politológ Zbigniew Brzezinsky poukazuje na to, že "aliancia sa začala ako zmluva o bezpečnosti medzi skupinou suverénnych štátov - a formálne to stále platí pre jej devätnásť členov. Ale s integráciou a rozširovaním Európskej únie sa NATO v praxi čoraz väčšmi stáva alianciou spájajúcou Ameriku a Európu. Takmer všetci európski členovia NATO sú dnes členmi EU a najnovší traja členovia NATO v súčasnosti aktívne rokujú o vstupe do EU. Politické kritériá členstva v NATO a v EU sú takisto rovnaké. Prepojenie a praktický presah NATO a EÚ sú teda novou globálne významnou geostrategickou skutočnosťou. Keďže EU bude pokračovať v rozširovaní, vyplýva z toho, že by bolo absurdné, keby sa v budúcnosti NATO zameriavalo povedzme na obranu troch štvrtín Európskej únie, ale nie jej zvyšnej štvrtiny. Takáto situácia by vytvorila geopolitickú nejednoznačnosť, ktorá by mohla mať destabilizujúci účinok, lebo by v nechránenej zóne vytvorila neistotu." Európska únia a Severoatlantická aliancia sa navzájom dopĺňajú. EÚ je predovšetkým politickým a hospodárskym celkom, neposkytuje kolektívnu obranu. Úlohu chrániť prosperitu západu, spoločné záujmy a hodnoty združených krajín, plní Severoatlantická aliancia.

Integráciu do EÚ nie je možné oddeľovať od integrácie do NATO aj z dôvodu našej medzinárodnej povesti. Ak by sme mali záujem iba o výhody členstva v EÚ a odmietali zodpovednosť za spoločnú obranu týchto výhod, spochybnili by sme našu dôveryhodnosť. Nemôžeme si vyberať členstvo v EÚ, lebo "tam dávajú peniaze" a na adresu NATO povedať nie, lebo tam žiadajú zodpovednosť a povinnosti. Jedno s druhým je pevne spojené.

DOSTIHNUTIE SUSEDOV - NATO ZNAMENÁ INTEGRAČNÉ DOSTIHNUTIE SUSEDOV

Už v roku 1335 sa na hrade Višegrád stretli uhorský kráľ Karol Róbert, český kráľ Ján Luxemburský a poľský kráľ Kazimír, aby uzavreli dôležité susedské politické a hospodárske dohody. Inšpirované touto schôdzkou stredoeurópske krajiny, ktoré sa koncom osemdesiatych rokov zbavili sovietskeho protektorstva, vytvorili vo februári 1991 na stretnutí v maďarskom Visegráde zoskupenie s cieľom kooperovať svoju politiku. Odvtedy sa o Česko-Slovensku (neskôr o Českej republike a Slovenskej republike), Maďarsku a Poľsku hovorí ako o "višegrádskych" štátoch. Spojila ich predovšetkým spoločná snaha o skoré dosiahnutie členstva v Európskej únii a v euroatlantických bezpečnostných štruktúrach.
Slovensko však v integrácii do západných štruktúr za svojimi susedmi začalo zaostávať. V roku 1997 na madridskom summite NATO ako jediné z višegrádskych krajín nebolo vyzvané na vstup do NATO. Neocitlo sa ani medzi prvými krajinami oslovenými viesť prístupové rokovania o vstupe do EÚ, nestalo sa členom OECD.

Keď sa v roku 1999 Poľsko, Maďarsko a Česká republika stali členmi Severoatlantickej aliancie, ocitlo sa Slovensko vo zvláštnej situácii, keďže v novej bezpečnostnej architektúre Európy zostalo osamotené. Kým tri úspešnejšie krajiny získali bezpečnostné záruky a stali sa členmi systému kolektívnej obrany, Slovensko sa ocitlo mimo hry. Stalo sa menej bezpečným a menej atraktívnym štátom ako jeho okolie, čo sa prejavilo stratou medzinárodnej prestíže. Nevýhodnejšie postavenie pocítila aj ekonomika štátu, keď sa napríklad v oblasti priamych zahraničných investícií ocitlo ďaleko za úspešnejšou trojicou.

Ukázalo sa, že pre medzinárodnú prestíž a ekonomický rozvoj Slovenska je životne dôležité byť na rovnakej integračnej úrovni, ako iné transformujúce sa stredoeurópske krajiny. Postupne sa aj darí zdolávať jednotlivé integračné schodíky. Slovenská republika sa v roku 2000 stala členom OECD, organizácie najrozvinutejších štátov sveta, v ktorej sú Česko, Maďarsko a Poľsko už dávnejšie. S Európskou úniou vedieme predvstupové rokovania a v počte prerokovaných kapitol sme sa už dotiahli na niektoré štáty z tzv. prvej skupiny. Bezpečnostné postavenie Slovenska však stále nie je doriešené. Jediným spôsobom, ako získať rovnaké bezpečnostné postavenie a rovnakú medzinárodnú prestíž ako Maďarsko, Poľsko a Česká republika, je integrovať náš štát do Severoatlantickej aliancie. Každá iná alternatíva vytvára v strednej Európe bezpečnostnú nerovnováhu na úkor Slovenska.

ROVNOCENNOSŤ SLOVENSKA - NATO ZNAMENÁ UPEVNENIE SUVERENITY SLOVENSKA

Keď v roku 1992 politické elity Slovenska rozhodovali o jeho štátnej samostatnosti, zdôvodňovali to okrem iného potrebou získať pre Slovenskú republiku vlastný priestor v medzinárodných vzťahoch a medzinárodných inštitúciách. Teda nie izolovať sa od vonkajšieho sveta, ale integrovať Slovensko do európskych a euroatlantických štruktúr ako samostatného aktéra zahraničnej politiky. Tento zmysel máme teraz možnosť naplniť.
Obavy z obmedzenia suverenity Slovenska po vstupe do NATO vyplývajú najmä z neznalosti fungovania aliancie. Rovnocennosť postavenia členských štátov NATO zaručuje princíp konsenzu. Alexander Vershbow, veľvyslanec USA pri NATO, o princípe konsenzu hovorí: "Ide o najzákladnejší dôvod, prečo je NATO alianciou, ktorá funguje. Všetko, čo robíme, musia jednohlasne schváliť všetky členské štáty, pričom konsenzus nie je vždy jednoduchý. Zvyčajne to zvládneme, pretože sme alianciou demokratických krajín, spojených spoločnými ideálmi a spoluprácou, ktorá sa rozvinula počas studenej vojny. Ak sa jeden člen - nezávisle od veľkosti, hrubého domáceho produktu alebo vojenských schopností - cíti dostatočne silný, aby nebolo potrebné podniknúť určité kroky, potom NATO nezakročí. Obyčajne však riešime svoje nezhody dialógom a rokovaniami, ktorých základ tvorí spoločná pripravenosť pochopiť a zohľadniť obavy ostatných členov. Dôveryhodnosť a autorita rozhodnutí NATO sú veľké aj vďaka princípu konsenzu." Alexander Vershbow dodáva, že "dôležitosť princípu konsenzu môže byť pochopiteľná krajine, ako Slovensko, ktoré bolo až do konca 80. rokov členom Varšavskej zmluvy. Táto organizácia, aby som sa jemne vyjadril, nepracovala na báze konsenzu a rešpektu k názorom menších štátov. Jej základom bola Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity, s ktorou mali Slováci a Česi dostatočné skúsenosti. V NATO pri prijímaní rozhodnutí v Severoatlantickej rade zohľadňujeme záujmy každého spojenca."

Všetky orgány NATO sú tvorené zástupcami členských štátov, ktorých úlohou je takmer doslova predkladať názor svojho štátu spojencom. Niekedy členské štáty úplne súhlasia a rozhodovanie nepredstavuje žiaden problém. Niekedy existuje väčšinový názor, ale jeden či viac štátov má trocha odlišný názor. Avšak ak si niektorý členský štát myslí, že rozhodnutie, ktoré NATO zvažuje, by poškodilo nenapraviteľným spôsobom jeho štátny záujem, nemusí s tým súhlasiť. Ak by nastal takýto prípad, neprijme sa žiadne rozhodnutie, kým sa problém nevyrieši. Ak sa dohoda nedá dosiahnuť, jednotlivé členské štáty môžu slobodne uprednostňovať svoje kroky. Neexistuje žiaden ústredný orgán NATO, ktorý by im hovoril, čo majú robiť.

Občanom, ktorí majú strach z dosiaľ nepoznaného účinkovania štátu v medzinárodných organizáciách, ako je NATO, pomáhajú prekonať obavy aj naši americkí krajania - zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Svetového kongresu Slovákov, Prvej katolíckej jednoty, Slovenského katolíckeho sokola, Slovenskej evanjelickej jednoty, Ženskej pensylvánskej slovenskej katolíckej jednoty a ďalší - ktorí 25. marca 2000 vo Washingtone vyzvali "slovenský ľud a jeho volených zástupcov, aby porozumeli potrebe využiť túto historickú príležitosť na vstup do aliancie s cieľom zabezpečiť lepšiu budúcnosť pre ďalšie generácie; aby ďalej pokračovali vo svojom úsilí zameranom na posilňovanie demokratických inštitúcií, reštrukturalizáciu ekonomiky a armády, ktoré sú potrebné na vybudovanie moderného Slovenska; aby podporovali vstup Slovenskej republiky do organizácie Severoatlantickej zmluvy."

Severoatlantická aliancia je systém, ktorý dáva aj malým národom šancu demokraticky rozhodovať o svojej budúcnosti. Ako pripomína bývalý minister zahraničných vecí Poľskej republiky Bronislaw Geremek, "člen NATO má prístup ku všetkým informáciám o situácii vo svete, o politike, zúčastňuje sa na rozhodovaní o dianí vo svete. Poľsko ako člen vie, že nič sa neudeje o nás bez nás."

SPOLUPRÁCA JE LACNEJŠIA - NATO ZNAMENÁ MENŠIE OBRANNÉ VÝDAVKY

Členstvo v NATO by pre Slovensko znamenalo finančne najefektívnejšiu alternatívu získania bezpečnostných záruk. Kolektívna obrana je totiž lacnejšia ako obrana iba vlastnými silami. V systéme kolektívnej obrany je možné použiť zásadu "každý investuje do obrany toľko, koľko môže". V praxi sa tento princíp v aliancii uplatňuje tým, že väčšina jej členov investuje na obranu štátu ročne približne 2 percentá hrubého domáceho produktu (HDP). Pravdaže, 2 percentá HDP predstavujú oveľa viac peňazí v Dánsku ako na Slovensku, hoci obe krajiny majú približne rovnaký počet obyvateľov. Avšak z celkového balíka peňazí, ktorý majú k dispozícii, dávajú v tom prípade oba štáty rovnaký diel, obrane prisudzujú z hľadiska celkových potrieb štátu rovnakú vážnosť.
Postaviť obranu štátu na variante individuálnej obrany fakticky znamená žiadať od štátu schopnosť ubrániť sa pred akýmkoľvek nebezpečenstvom sám, a teda žiadny princíp "dvoch percent" sa uplatniť nedá. Podstatnou sa stáva schopnosť ubrániť sa, resp. schopnosť spôsobiť prípadnému agresorovi také škody, že ho to od agresie odradí. Prostriedky vyčlenené na obranu štátu sa potom nemôžu odvíjať od percenta HDP, ale od potrieb obrany v absolútnom vyčíslení. Inak povedané, za 20 nadzvukových stíhačiek by Dánsko i Slovensko muselo zaplatiť rovnakú sumu, lenže vzhľadom na silu oboch ekonomík by to pre Slovensko bolo oveľa väčším problémom. Preto individuálna obrana, ako ju vidíme u niektorých bohatých európskych štátov, by pre Slovensko bola príliš nákladná. Je známe, že obranné výdavky Švajčiarska sú, v prepočte na obyvateľa, vyššie ako v USA. Okrem toho, keďže štát musí byť v maximálnej možnej miere nezávislý na dodávkach zbraní a munície z iných štátov, musí na obranu vyčleniť dostatočný potenciál obranného priemyslu. Pre Slovensko je tak individuálna obrana úplne nereálna nielen z politických (neexistencia dostatočných medzinárodných záruk), ale i vojenských a ekonomických dôvodov.

Čitateľ sa však možno pýta, ako je to s potrebou prezbrojiť po vstupe do NATO ozbrojené sily Slovenskej republiky západnou vojenskou technikou. To by predsa znamenalo obrovské výdavky. Lenže tlak aliancie je skôr opačný, vo veci veľkých investícií do vojenskej techniky odporúčajú neponáhľať sa. Každý vie, že od Slovenska dnes nemôže očakávať enormné vojenské výdavky a preto aj experti aliancie odporúčajú investovať existujúce prostriedky nie na nákup drahej techniky, ale na výcvik vojenských profesionálov a budovanie malých a pružných jednotiek. K postupnej obmene a modernizácii vojenskej výzbroje zrejme dôjde v každom prípade, nie však kvôli tlaku NATO, ale preto, že tá stará skrátka doslúži.

V takom istom svetle je treba vidieť aj výdavky na prípravu na členstvo v NATO (64 partnerských cieľov do roku 2006 bude stáť 16,3 mld Sk). Slovensko musí svoje ozbrojené sily udržiavať, reformovať a modernizovať tak či tak, aj keby do NATO nevstupovalo, takže tieto prostriedky by tak či tak boli použité na obranu štátu. Rozdiel je len v tom, či investujeme do obrany individuálnej alebo kolektívnej, do izolácie alebo do spolupráce.

Ani ďalšia obava z poplatkov SR do rozpočtu aliancie nie je namieste. Zatiaľ čo príspevok Českej republiky v roku 2001 predstavuje 395 miliónov českých korún, tak napríklad v rokoch 2002 a 2003 poputuje do Českej republiky v rámci prerozdelenia po miliarde a tristo tisíc českých korún. Do roku 2006 chce NATO investovať do vojenskej infraštruktúry našich západných susedov päť miliárd českých korún. Aliancia tak robí v pragmatickom záujme posilniť spoločnú obranu. Keďže však kvalita armád štátov, ktoré do NATO nedávno vstúpili, alebo sa o to uchádzajú, zaostáva za štandardami aliancie, je logické, že investície NATO smerujú najmä tam.

EKONOMICKÉ PRÍNOSY - NATO ZNAMENÁ EKONOMICKÉ PRÍNOSY

Integrácia do NATO má pre Slovensko aj veľký ekonomický význam. Mnoho západoeurópskych a amerických politikov a podnikateľov upozorňuje, že jedným z najdôležitejších prvkov pri rozhodovaní o umiestnení zahraničných investícií sú bezpečnostné záruky krajiny. Slovensko si toto tvrdenie môže overiť porovnaním s tromi krajinami, ktoré sa po madridskej pozvánke z roku 1997 stali členom aliancie.
Podľa hlavného poradcu poľského premiéra pre medzinárodné vzťahy Jerzy Mareka Nowakowského v čase, keď sa už o Poľsku začala hovoriť ako o serióznom kandidátovi na členstvo, vzrástla aj dôvera investorov. Výrazne sa to prejavilo najmä v poslednom roku pred vstupom v prípade veľkých medzinárodných investorov typu General Motors či Toyota, ktorí Poľsko uznali za takú bezpečnú krajinu, že sa tam rozhodli investovať. Napríklad v rozhovoroch s koncernom Toyota bol jedným z rozhodujúcich argumentov pre vstup na poľský trh fakt, že krajina už bola v NATO.

Guvernér Českej národnej banky Josef Tošovský vo svojej bratislavskej prednáške potvrdil platnosť týchto predpokladov aj u našich západných susedov. "Členstvo v NATO (...) znamená rešpektovanie pravidiel tohto členstva, čo si, pochopiteľne, veľmi dobre uvedomujú zahraniční investori. Vedia, že v krajine, ktorá je členom NATO, nenastane zásadný politický obrat. Investície sú teda bezpečné a hrozba vyvlastňovania tu mizne. Aj keď sa to nedá spájať len s NATO, v minulom roku (1999) prišlo do Českej republiky z priamych zahraničných investícií takmer päť miliárd eur, čiže takmer tretina toho, čo sme získali za posledných deväť rokov ekonomickej transformácie. A prílev kapitálu pokračuje." Josef Tošovský pripomenul, že nejde iba o predaj existujúcich štátnych účastí v podnikoch, čiže privatizáciu alebo doprivatizáciu. V mnohých prípadoch sú to projekty na zelenej lúke - príkladom veľkého projektu je investičný zámer firmy Philips za 21 miliárd českých korún. Záujem zahraničných finančných investorov o orienáciu Slovenska na členstvo v NATO potvrdila aj slovenská ministerka financií.

Výroba v podnikoch slovenského obranného priemyslu sa iba ťažko spamätáva zo straty bývalých trhov, na čo doplatili desaťtisíce ľudí na Slovensku stratou pracovného miesta. Nie je ani reálne predpokladať, že výroba "špeciálu" sa dostane na predošlú úroveň. Členstvo Slovenska v NATO však znamená pre náš obranný priemysel rozšírenie možností spolupráce s priemyslom štátov aliancie. Nikto pravdaže netvrdí, že medzi obrannými priemyslami krajín NATO nie je konkurencia a že dobrovoľne uvoľnia priestor slovenským výrobcom. Bez členstva v NATO však slovenský obranný priemysel nemá ani len šancu nahliadnuť do "trinástych komnát" aliancie a profitovať napríklad z procesu formovania spoločnej európskej obrany (čo sa určite prejaví aj v tlaku na prepájanie západných výrobcov zbraňových systémov). Takto sa k veci viackrát vyjadrili aj lídri nášho obranného priemyslu. Slovenskí výrobcovia nič nedostanú zadarmo, avšak bez členstva v NATO nedostanú ani len príležitosť sa o to pokúsiť.

Úzky vzťah medzi životnou úrovňou a bezpečnostnými zárukami vyjadril bývalý generálny tajomník NATO lord Peter Carrington výrokom "bezpečnosť je kyslíkom prosperity". Iba jedno s druhým spoľahlivo funguje. Na vstup do NATO sa teda nepripravujeme kvôli armáde a vojakom, ale kvôli napredovaniu celého Slovenska, vrátane napredovania jeho ekonomiky a životnej úrovne.

Autor: Mgr. Juraj Ďurina