Od januára 2003 mali byť učitelia vysokých škôl platení rovnako ako lekári. Na vyššie mzdy si však musia počkať až do 1. septembra 2003 napriek tomu, že ešte minister Ftáčnik tvrdil, že peniaze na spravodlivejšie ohodnotenie práce pedagógov sa v štátnej pokladnici nájdu. Niektoré vysokoškolské pracoviská, ktoré rátali s navýšením peňazí, zostali teraz s prázdnymi rukami a majú problémy so mzdami aj s úhradou prevádzkových nákladov. „Ak im exminister sľuboval peniaze, mal povedať, odkiaľ ich dá,“ reaguje minister školstva Martin Fronc. „Dnes sú vysoké školy plne autonómne a rozhodujú o väčšej sume prostriedkov, ktoré dostávajú zo štátneho rozpočtu.“
Je známe, že existujú „lacné“ a „drahé“ odbory: niektoré humanitné predmety sa dajú napríklad učiť iba s blokom a ceruzkou v ruke, praktické cvičenia jedného študenta stomatológie však idú každoročne do desaťtisícov, pretože študenti musia pracovať aj s originálnymi drahými materiálmi.
„Vysoké školy dostávajú peniaze podľa výkonov. To znamená, že nielen podľa počtu študentov, ale podľa obtiažnosti a finančnej náročnosti jednotlivých študijných odborov,“ hovorí minister Fronc. „Pri rozdeľovaní ideme až na študijné odbory, nielen na fakulty. Na základe toho im je na začiatku roka známe, akú dotáciu dostanú, a je vecou vysokej školy, akým spôsobom tieto prostriedky použije. Ak v prvom polroku dáva vyššie platy nad rámec mzdovej tabuľky, vo zvyšnom období zostane, samozrejme, len na základné platy.“
Slovenskí pedagógovia sú už dlho finančne podhodnotení. „V normálne fungujúcej spoločnosti majú isté povolania istý štatút,“ hovorí vysokoškolský učiteľ z lekárskej fakulty Peter Osuský. „A to nielen morálny a etický, ale aj hmotný. Pedagógovia nikde vo svete nie sú platení najkráľovskejšie, ale majú istý štatút a štandard. Každému je jasné, že nemôžeme zobrať plat učiteľa v Amsterdame vynásobiť ho kurzom eura a povedať, že ho chceme najneskôr zajtra. Ale ak vláda začala odstraňovať komunistické deformácie aj v odmeňovaní, krok späť nás pochopiteľne nepoteší.“
Vládny program pre oblasť školstva je ambiciózny - podľa Petra Osuského má iba jeden háčik: „Treba k nemu americké HDP na obyvateľa. Slovná podpora vo vládnom vyhlásení poteší, veľa sa dá urobiť aj lepšou organizáciou výučby, ale ak sa má napríklad medicína učiť na úrovni doby, nedá sa to s kriedou v ruke.“
Keď na škole chýbajú peniaze, stojí vedenie pred otázkou: dať všetkým učiteľom menej, alebo niektorých prepustiť, aby ostatní mali viac? A peniaze nechýbajú iba v kolonke mzdy. „Moji študenti pracujú na tých istých mikroskopoch, na ktorých som sa pred 25 rokmi učil ja,“ hovorí Osuský. „Nech sa veci usporiadajú akokoľvek, vždy bude mať niekto pocit krivdy. Ale myslím, že je dôležité, aby sa vzdelávanie skutočne považovalo za dôležitejšie pre budúcnosť krajiny ako napríklad plošné prídavky na deti.“
Vo vládnom programe pre oblasť školstva sa hovorí aj o motivovaní učiteľov. Platy v školstve sú však stále nízke. Ako teda chce štát učiteľov motivovať?
„Minimálne v prípade vysokých škôl vláda v návrhu štátneho rozpočtu vytvorila priestor na motivovanie učiteľov,“ vysvetľuje minister Fronc. „Uvoľnenie peňazí som podmienil pokračovaním reformy vysokých škôl v súlade s platným zákonom o vysokých školách.“
Pedagógovia si však myslia, že navrhnuté tabuľkové platy nie sú motivačné. „Motivovať sa dá aj inak ako peniazmi, ak je dosiahnutá primeraná základná úroveň odmeňovania,“ myslí si Peter Osuský. „Ale nemôžete dať vysokoškolskému učiteľovi taký plat, ako má priemerný robotník vo Volkswagene a povedať mu, že keď bude naozaj dobrý, dostane možno viac. Stavanie na čistom entuziazme nás môže vrátiť do časov socializmu, keď sa štát tváril, že platí a pracujúci, že pracujú.“
MONA GÁLIKOVÁ
