emu frontu nezávislosti FLN, sa Verge`s postavil na stranu povstalcov. Začal obhajovať atentátnikov. Prepukla v ňom nenávisť voči francúzskym socialistom a svoje „alžírske“ procesy viedol doslova ako bitky. Svojich mandantov, považovaných za zločincov, vyhlasoval za čestných bojovníkov a vykrikoval, že obžalovanými by mali byť tí, čo s koloniálnou vojnou začali – teda žalobcovia. Klientom kázal stáť pevne na zemi, zotrvávať pri svojom politickom presvedčení a obhajovať svoje činy. Nepripúšťal žiadny kompromis ani prosby o milosť. Všetci jeho mandanti boli odsúdení na trest smrti, Verges však za víťazstvo považoval to, že nikto z nich napokon pod gilotínou neskončil. Aj pod tlakom verejnosti väčšinu z nich amnestovali alebo omilostili.
V roku 1987 sa Verge`sovi podarilo postaviť proti sebe celé Francúzsko. Obhajoval totiž bývalého šéfa gestapa v Lyone – Klausa Barbieho. Esesáka, ktorý mučil vodcu francúzskeho odboja Jeana Moulina, nechal obsadiť židovský detský domov a postaral sa o deportáciu 41 detí do zberného tábora, nazýval Verge`s familiárne – don Klaus. Verejnosť dráždil najmä chlad a cynizmus, s akým Verges reagoval na výpovede tých, čo prežili. Naopak, Barbieho postoje horúčkovito obhajoval a nesúhlasil, aby sa jeho mandant ospravedlňoval.
„Keby Barbie prosil o odpustenie, bol by nielen odsúdený, ale aj opovrhnutý. A mne záleží na jeho dôstojnosti.“ A už tradične obrátil pozornosť na žalobcov: „Rozčuľuje ma, keď vidím, ako ľudia, ktorí prelievali krv vo Vietname a v Alžírsku, sa pred Barbiem správali ako svätuškári a apoštoli.“
