len čajová, ale v jedálni je tak husto, že sa tam nedá pohnúť. Keď vonku tancujú blesky, každý hľadá úkryt v chate.

Prichádzajú aj politici. Migaš. Hamžík. Každý so svojou straníckou suitou. Padajú sľuby o pomoci chate. Personál sa len mlčky usmieva. To už počúvajú dva roky a veci okolo výstavby na novom mieste sa stále nehýbu. Migaš odchádza na Rysy. V chate si odloží batoh. Recesistický personál mu tam vloží veľký kameň s pozdravným nápisom. Cestou nadol sa politik čuduje, ako mu batoh sťažel. Darček „rysákov“ objaví až dole. Berie to s humorom.

Desať dní vytrvalých dažďov. Na chate sa radujú z výdatnej zásoby vody. Turistov je pomenej, ale ani zďaleka nie málo. Striedajú sa tu obvyklí Poliaci, Česi, Slováci, Maďari, Nemci, prichádzajú aj po anglicky hovoriaci návštevníci z exotickejších krajín. Čím horšie počasie, tým horšie sú vystrojení. Výnimkou nie sú dámy v kostýmoch a sandálkach či rodiny s malými deťmi len v tričkách, bez vetroviek, bez pršiplášťov. Chladom, dažďom a vetrom sú zaskočení. Ľudia sa nenaučili, že hory nemožno podceňovať.

Personál žije zabehnutým stereotypom. Ešte vždy má chuť a silu vtipkovať s turistami. Vymýšľať neskutočné fabulácie na ich tradičné otázky. Z čoho je ten čaj? Z ponožiek uhynutých turistov. Ako chodíte do práce? Zastávka električky je na druhej strane sedla. Môžem dostať tureckú kávu? Počkajte, zafaxujeme do Istanbulu. Vy tu varíte? Nie, ale vydržte minútku, vrtuľník hneď zo Smokovca priletí s vašou objednávkou. Len s humorom sa tu totiž dá zvládnuť ubíjajúci rytmus rutiny. Na nočné posiedky pri petrolejke a gitare už zväčša nezostávajú sily. Líhajú si pred polnocou a sníva sa im o kapustovej polievke a guláši.