„Trikrát guláš, jeden vyprážaný syr, dvakrát viedeň, jedna horúca čokoláda a štyri polievky,“ hlási objednávku od okienka večne vysmiata Marhuľa, povolaním manažérka. Zadný voj, teda tím plniaci jej pokyny, zborovo hlási „áno“ a každý začína pripravovať to svoje. Sype sa prúd ďalších objednávok. Nič nepopliesť, nezazmätkovať. Sledovať úbytok ponúkaných jedál a priebežne ich doplňovať. Umývať riady. Čapovať pivo. Byť pohotový a mať všetko poruke. Najmä však milý úsmev pre turistov.
Pred poludňajším náporom prichádzajú nosiči. Vykladajú zásoby, motajú sa okolo techniky, kontrolujú zásoby vody, stav kotla, vymieňajú plyn – a nastupujú do kuchyne. Po ťažkej vynáške ich čaká kuchynská drina. Varia čaj. Ten sa nesmie nikdy minúť. Denne ho padne sto až dvesto litrov. Blesková porada tímu určuje každému post, za ktorý bude zodpovedať. „Sústreďte sa, každý na svoje miesta,“ zavelí chatár. Po niekoľkých hodinách nasleduje výmena. To aby človek z jednotvárneho výkonu nezblbol.
Českých a slovenských turistov dopĺňajú zástupy Poliakov. Prichádzajú cez hranicu na Rysoch. Po ťažkom výstupe majú toho dosť a chcú na chate prespať. Takmer všetci. Chata má v provizórnej nocľahárni osemnásť lôžok. Nie je z gumy a nedá sa nafúknuť. Núdzové ubytovanie na zemi treba vyhradiť tým, čo prídu neskoro večer, za tmy. Nie je ich málo. Občas sa stáva, že večer aj podlaha praská vo švíkoch a personál nemá šancu otvoriť dvere na kuchyni. Do vlastných postelí lezie cez dieru v strope.
