Kríž, ktorý stál pred rodným domom Imricha Točku, je zo starej obce zachránený. FOTO AUTORKA
Mladší Nitrania dnes Chrenovú poznajú ako sídlisko. Tí starší si ju pamätajú ako dedinu. Historici jej v knihách venovali sotva jeden odstavec. Imrich Točka, profesor na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite, o nej tridsať rokov zbieral informácie v archívoch. Zozbieraný materiál sústredil v knihe Tormoš Chrenová s podtitulom Dejiny obce, ktorú čaká v sobotu krst.
„Som rodákom z Chrenovej, ktorá bola typickou roľníckou obcou s 1800 obyvateľmi. Dobre som poznal kolorit dedinského života, aj s driapačkami peria. Mladí ľudia sa stretávali v ochotníckom divadle či na ľudových tancovačkách. Žil som v rodine murára, ktorý sa podieľal snáď na všetkých významných stavbách v obci,“ spomína autor knihy.
Kultúrnym domom bola vtedy dnešná fara. Stojí vedľa kostola svätého Martina, ktorý obec postavila v roku 1943, pretože pôvodný kostol na Martinskom vrchu zbúrali. Chrenová sa podľa pôvodných záznamov mala volať vežová alebo zdobená vežou. Jej názov pomaďarčili na Tormoš, čo znamená v maďarčine chren. Z toho vznikol názov Chrenová, ktorý Točka považuje za historicky nesprávny.
„V roku 1960 začali buldozéry rúcať domy, dedina zomierala a v chotári vyrastali paneláky. Ťažké mechanizmy likvidovali pamiatky pri ceste, takzvané božie muky. Ťažko som to znášal. Z ruín som zachraňoval, čo sa dalo. Pamiatky, sošky, obrazy, keramiku, maľby na skle. Aj takmer dvestoročné listiny s pečaťami, ktoré po zrúcaniskách roznášal vietor,“ hovorí Točka.
Zachránil cennú truhlicu z napoleonských čias, ktorá by bola ľahla popolom. Rovnako aj výstroj bývalého hlásnika s halapartňou, trúbou z volského rohu a typickým lampášom. Na jednej povale objavil výbavu židovskej krčmy aj s účtovnou knihou. Zobral odtiaľ iba niekoľko vysokých pohárov na pálenku. Na druhý deň tam išiel aj po iné vzácnosti, no dom už v noci zbúrali. Z bohatej fotodokumentácie, ktorú za roky sústredil, vie zrekonštruovať celú zaniknutú dedinu.
„V Chrenovej sme mali krásnu sošku Sedembolestnej Panny Márie, ktorú traktor strhol do jarku, no ju Tormošania zachránili. Najväčšou ranou bola pre mňa likvidácia starej zvonice so sochou Krista trpiteľa, pamiatka z 18. storočia. Prežila časy búrania a novej výstavby, ale mocipáni ju dali zlikvidovať, pretože vraj zvonením vyrušovala ľudí pri práci. Zvony sa zachovali a opätovne ich umiestnili na modernej zvonici vedľa kostola. V objekte biskupského hospodárstva bola starodávna kúria, ktorú definitívne zničili,“ konštatuje rodák z Chrenovej.
Búracie práce sa realizovali podľa toho, ako ľudia dostávali nové byty v panelákoch.
Mladí sa tam tešili, starým bolo ľúto. No istý roľník, ktorý bol celý život pripútaný k pôde, autorovi knihy povedal, že v paneláku sa aspoň bude môcť dosýta vykúpať v teplej vode.
Starí Tormošania sa na knihu tešia.
JANA BEŇOVÁ
