Eva Holubová je u nás známa najmä svojou replikou z filmu Knoflikáři – To neřeš.
FOTO – ČTK
nej“ alebo „To neřeš“ sa dostali do polohy kultu najmä vďaka nej.
Hoci dovtedy mala už Eva Holubová za sebou množstvo filmových a divadelných postáv, spolupráca so Zelenkom ju katapultovala medzi najžiadanejšie české herečky. Nasledovali filmy Pelíšky, Hanele, Ene bene, v týchto dňoch nakrúca Pupendo – čo sú vlastne Pelíšky II.
Sama však tvrdí, že jej najväčšou láskou zostáva divadlo, pretože bezprostredný kontakt s publikom ju núti vydať zo seba maximum. „Tam sa nedá nič oklamať,“ hovorí herečka, ktorá nedávno účinkovala v premiére hry Barónka a slúžka pražského Divadla Na zábradlí.
Vráťme sa ešte k Pitomcom. Petr Zelenka tvrdí, že ste sa s Rudolfom Hrušínskym predtým, ako ste išli na pľac, ani nevideli, ale všetko vyšlo. Ako je to možné?
„Neviem, sami sme boli prekvapení, ako to nakoniec fungovalo. Petr s nami trochu skúšal, so mnou vraj o čosi viac, ale je pravda, že sme sa s Rudolfom spolu nepripravovali.“
Rada improvizujete?
„Veľmi nie, ale keď prídem do situácie, že je to nutné, použijem aj nenaučené veci.“
Zdá sa, že vo filme je improvizácia obmedzená - alebo vás režiséri občas pustia bez toho, aby povedali stop?
„To závisí od prípadu. Napríklad s Honzom Hřebejkom si tak rozumieme, že počas nakrúcania si už nemusíme veľa hovoriť. Príprava je skôr pred nakrúcaním. Počas neho je dôležitá vzájomná dôvera. On vie, že mu neutečiem, a ja som spokojná, že nemusím stáť na vopred stanovených značkách.“
Teraz spolu nakrúcate Pupendo, ktoré je opäť podľa literárnej predlohy Petra Šabacha. Budú z neho Pelíšky II?
„V tejto chvíli to naozaj neviem. Opäť sa však zišla pohodová partia ľudí, pre ktorých tvorba filmu nie je trápením. Dúfam, že výsledok bude fajn.“
Vaším partnerom v Pupende je Bolek Polívka. Je to už váš tretí spoločný film v krátkom čase. Ako sa vám s ním hrá?
„Tentoraz hrám jeho ženu, takže kontakt je intenzívny. Ale, áno, ide to. Najprv sme však museli vychytať všetky Bolečkove mušky – prípadne on moje – a už to išlo. Pri ňom si človek nikdy nie je istý, ale čo je to proti Jaroslavovi Duškovi, však? Mám pocit, že ten už ani sám nevie, kedy svoje slová myslí vážne.“
Takže ste spokojná s postavou Aleny Márovej?
„Je to pekná postava s mnohými odtieňmi. To mi vyhovuje.“
Uprednostňujete však divadelné postavy. Sú pravdivejšie?
„Som rada, keď cítim okamžitú divácku odozvu, a tá pri filme nie je. V divadle sa nedá veľa oklamať, scéna sa totiž nedá opakovať. Buď ju zahráte na prvý raz, alebo ste nepresvedčili.“
Ako sa vám tieto polohy dopĺňajú?
„Sú to dve strany jednej mince. Pri filme i divadle ide vždy o to, koľko citovej investície do postavy vložíte, toľko energie sa vám vráti naspäť. Aj keď to nie je vždy celkom tak, snažím sa.“
Je pravda, že pri nakrúcaní kladiete režisérom neustále otázky?
„Nielen režisérom, ale aj kolegom. Poviem len: ‘Prečo?‘ a všetci sa pozrú na seba, potom na mňa a odpovedia: ‘No tak sa pýtaj.‘ Niekedy sú láskaví, inokedy menej. Ale nie som zas taký suverén, aby som pred sebou tlačila kopu otázok. Len to občas spomeniem, alebo sa opýtam niekoho, kto sa toľko nepýta a snažím sa ho intrigami doviesť k tomu, aby sa opýtal on.“
Intrigy a Holubová – ide to k sebe?
„To sa vie! Intrigy a ženská idú vždy k sebe.“
Prezradíte recept, ako robiť intrigy?
„Ale to nie je recept. Ide o to, na čo intrigy slúžia. Neviem, či je to intriga, ale keď má môj muž pocit, že si kupujem strašne drahé veci, poviem mu, že som všetko nakúpila so zľavou. Jeden čas mi na to hovorieval: ‘Človeče, v tomto štáte je hrozne lacno,‘ alebo: ‘Tu je zľava za zľavou‘. No a ja som sa len držala jeho slov.“
Aký humor máte rada?
„Taký, pri ktorom sa nesmejete, až sa za brucho chytáte, ale pri ktorom sa bránica len zachveje, no o to viac vás pritlačí v ‘palici‘.“
Aj s príchuťou absurdity?
„Tá nikdy nezaškodí.“
V nedávnom rozhovore pre BBC ste povedali: „Som zlostná. Začnem sa väčšinou hádať, keď som unavená, a to je, bohužiaľ, často.“ Nie je to váš zámer, šíriť o sebe mýtus, že ste zlostná?
„Nie, to vôbec nie je zámer, taká blbá nie som. Keď som unavená, ale aj keď sa mi niečo nedarí, tak sa do mojej inak pokojnej povahy dostanú zlé rysy.“
Viete sa s režisérom aj pohádať?
„Nejde len o režiséra. Aj moje deti ma vedia vytočiť.“
Strácate pri svojich dvojičkách trpezlivosť?
„Adam a Karolína dajú občas zabrať a keď sa neovládnem, dám im to pocítiť. Potom to ľutujem a tak to ide dookola.“
Vraj ste boli kedysi učiteľkou v škôlke. Tam nebola trpezlivosť nevyhnutná?
„Ježišmária, to už bolo dávno. Mala som osemnásť, devätnásť, dvadsať. Robila som to len tri roky po gymnáziu.“
Vy ste nešli hneď na DAMU?
„Robila som skúšky trikrát, takže vždy po pauze som sa musela niečím živiť.“
Neliezla vám materská škola na nervy?
„Nie, to ma bavilo. Akurát, keď som bola neskôr vo Francúzsku a videla, ako idú dvaja chlapci a jedno dievča a majú dvadsať malých detí v škôlke a sú s nimi úplne v pohode, hrajú sa s nimi rôzne hry, tak mi bolo ľúto, že sme to nezažili. My sme ich mali tridsaťpäť a chytali sme takmer každú chrípkovú epidémiu. Keď ich máte toľko, je to strach. Naozaj sa nedivím učiteľkám, že ich nútia, aby sedeli za stolíkmi a dbali, aby sa príliš nehýbali.“
Vy sa rada hýbete, aj keď sa niečo deje v spoločnosti. Verejné veci vám nie sú ľahostajné?
„Keď išlo pred dvoma rokmi o televíziu, dosť som sa angažovala. A pri prejave k ľuďom som si pomohla s Pitomcami – len som im odkázala: Toto řešte!“
Vždy ste boli taká uvedomelá?
„Vždy to tak nebolo, ale už budem mať pomaly štyridsaťpäť, a tak začínam byť zodpovednejšia.“
Na čo ste ešte vekom prišli?
„K najčerstvejšiemu životnému poznatku patrí, žeby som mala spomaliť. Urobila som pre to už aj niekoľko krokov. Na budúcu sezónu nebudem mať toľko predstavení a odmietla som aj niektoré veci. Nakrúcanie filmov mi len zľahka presahuje do budúcej sezóny.“
Nebude vám chýbať pracovné vypätie?
„To teda rozhodne nie, pretože nemám ambície robiť len film a divadlo.“
Aké sú vaše ambície?
„Rozmýšľala som, v čom a ako najviac by som sa mala venovať deťom. A to súvisí aj s tým, čomu sa chcem venovať trochu viac. Vediem ich k verejnému životu a chcem z nich vychovať občanov, ktorí si nenechajú ‘kadiť‘ na hlavu.“ ĽUDO PETRÁNSKY
