Páčia sa im skôr ťažšie profesie, majú záľubu v nebezpečenstve, môžu byť letkyňami alebo parašutistkami.

Čo na to hovorí Alžbeta Havrančíková,

bývalá reprezentatka v behu na lyžiach

V našej rodine bola Betka stará mama, po nej aj mama, a tak keď som sa narodila ako prvé dieťa, automaticky som dostala meno Alžbeta. Ba dokonca aj prvá vnučka v našej famílii má meno po nás.

Charakteristika mi až na výnimky sedí. Áno, som emotívna. Počas mojej vyše 20-ročnej lyžiarskej kariéry som mnoho ráz prežívala preteky so slzami v očiach, ale aby ma nikto nevidel, bežala som sa skryť do lesa. Tam som sa vybúrila. Pravda tiež je, že som zvedavá. Keď som cestovala na preteky Svetového pohára, vždy ma zaujímalo, prečo je na severe Európy taká vysoká životná úroveň, prečo sú ľudia takí uzavretí, prečo si vedia chrániť prírodu viac ako my. Aj to sedí, že sa rada zoznamujem s novými ľuďmi. V lyžiarskom svete mám veľa priateľov. Najviac som si rozumela s Rusmi. Teraz ako trénerka omladnem medzi lyžiarskymi talentmi. Chlapci a dievčatá na bežkách zo Svitu napĺňajú môj život. Tréner Ján Michalík v Liptovskom Hrádku by najlepšie vedel rozprávať, aká som bola v juniorskom veku tvrdohlavá. Ale na niečo to bolo aj dobré: keď som si zaumienila, že chcem vyhrať preteky Svetového pohára, aj cez tréningovú bolesť som išla za svojím cieľom. Dosiahla som to. Celkové prvenstvo v sezóne 1988/89 mi ušlo o kúsok.

Najťažšie mi je odpovedať na charakteristiku, či túžim zostať nezávislá a slobodná. Platilo to do tridsiatky, kým som sa koncentrovala len na šport. Keď sa mi kariéra chýlila k záveru, až tak som po samostatnosti netúžila. Ale chlapci, ktorých som kedysi odmietala ja, ma už nechceli. Stále dúfam, že ešte stretnem toho pravého. Zatiaľ si u nás na Šuňave bačujeme s mamou dve Betky v dome a mužom nerobíme žiadne starosti.