RVHP: boli to najmä tony ocele.

Presne pred desiatimi rokmi zanikla Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Súťaž „prehnitých“ kapitalistických krajín so socialistickým táborom sa skončila - Západ sa už nemal s kým porovnávať. S pádom totalitných režimov koncom osemdesiatych rokov sa zrútila aj RVHP. V roku 1991 tento pád príliš počuť nebolo - dôsledky socialistického hospodárenia pociťujú bývalé členské štáty dodnes.

Naplánujeme, skoordinujeme, prehĺbime. Dosiahli sme, inovovali sme. Výdobytky a vedeckotechnologická revolúcia. Vyprázdnený slovník súdruhov z RVHP verne odrážal, ako táto inštitúcia (ne)fungovala. RVHP bola v období pred svojím zánikom (najmä v osemdesiatych rokoch) prebyrokratizovanou inštitúciou.

Spôsob rozhodovania rady priblíži vtip o chlapíkovi, ktorý si po Prahe vykračuje s dáždnikom počas krásneho slnečného dňa. V Moskve totiž predpovedali dážď. Tak to bolo aj s touto inštitúciou - rozhodnutia sa robili v hlavnom meste Sovietskeho zväzu. Plánovači v Moskve kreslili krivky a súdruhovia v členských krajinách ich plnili, prípadne ani nie.

V tejto organizácii sa síce plány po neúspechoch menili celkom často (vždy potichu), jedna zásada však platila od začiatku až do konca - Moskva bola centrom, kde sa rozhodovalo o všetkom. Vzájomná spolupráca jednotlivých členských krajín nikdy nebola taká priama, ako sa obyvateľom členských štátov mohla zdať. Väzby sa budovali smerom na Moskvu a aj výmena akéhokoľvek tovaru bola najprv odobrená tam. Otcom myšlienky založiť RVHP bol Josif Stalin, preto takáto „deľba“ právomocí neprekvapuje.

Zakladajúcimi členmi RVHP boli v januári 1949 Sovietsky zväz a novovzniknuté ľudovodemokratické štáty - Československo, Poľsko, Maďarsko, Bulharsko a Rumunsko. Neskôr sa pridalo aj Albánsko (1949 - 1962) a NDR (1950 - až do svojho zániku 1990). Mongolsko sa pripojilo v roku 1962, Kuba o desať rokov neskôr a Vietnam v roku 1978.

V čase vzniku rady sa začínala studená vojna. Demokratické európske štáty a USA začali uplatňovať proti štátom, ktoré ovládli komunisti, prísne hospodárske embargo. Vznik RVHP bol odpoveďou. V päťdesiatych rokoch tak vznikli vedľa seba dva hospodárske priestory, ktoré sa riadili podľa úplne rozdielnych princípov.

Typická „success story“ z obdobia päťdesiatych rokov sa v štátoch RVHP takmer vždy odvíjala od elektrifikácie, otvorenia hute alebo závodu ťažkého strojárstva. Okrem Československa a NDR vstupovali do rady štáty, ktoré boli dovtedy najmä poľnohospodárske. Po desiatich rokoch sa dalo konštatovať, že sa premenili na štáty priemyselno-agrárne. Výrobu vždy sprevádzali obrovské nároky na dodávky energie.

V pretekoch so Západom sa síce náskok socialistickému táboru podarilo stiahnuť, ale ďalej sa už nikdy nedostal. Význam a vplyv RVHP s pribúdajúcimi rokmi stále klesal. Keď v roku 1968 sovietske tanky potlačili reformných komunistov v Československu, znamenalo to na desať rokov aj stop snahám o reformy v oblasti socialistických ekonomík.

Snahy o nové reformy na prelome sedemdesiatych rokov už prišli neskoro. Prebyrokratizovaná RVHP sa stala uzavretým svetom, ktorý existoval sám pre seba - len v období rokov 1970 až 1985 tu vzniklo tridsať ďalších orgánov, ktoré mali zhora riadiť zložité ekonomické procesy. Kvantita namiesto kvality - posledný sovietsky prezident Michail Gorbačov koncom osemdesiatych rokov prirovnal RVHP už len k smetisku nekvalitných výrobkov.

Zbrojné preteky začiatkom osemdesiatych rokov položili socialistické ekonomiky definitívne na lopatky. Obrovské sumy išli do zbrojárstva a na reformy nezvýšilo. Prišiel samovoľný rozpad socialistického tábora.

Koncom roku 1990 sa skončilo mnohostranné zúčtovanie v takzvaných prevoditeľných rubľoch (kolektívna mena štátov RVHP) a o pol roka neskôr táto organizácia ukončila existenciu. Nemal ju už kto držať pri živote - moskovský hlas v tom čase počuť nebolo.