Grófka Eva Iléšházyová, najmladšia sestra Márie Séčiovej zvanej Muránska Venuša. FOTO – ARCHÍV
Český historik JOZEF HRDLIČKA (30) z historického ústavu Juhočeskej univerzity sa venuje aj „ženským dejinám“, sleduje pramene osobnej povahy – listy, denníky, rodinné kroniky z obdobia raného novoveku, pretože, ako hovorí „veľká časť písomností má pre ženské dejiny tú nevýhodu, že ich autormi boli muži a ženy tu vystupujú tak, ako na ne nazerali, cez mužský pohľad“.
Komu ženy písali a čo?
„Písali manželom, deťom, najbližším príbuzným. Zaujímali ich udalosti, ktoré dnes zaraďujeme medzi klebety – kto sa vydal, kto zomrel, komu sa narodilo dieťa, to bol obzor žien, ale aj mužov. Veľmi často išlo o manželky úradníkov, ktoré mohli mať dva osudy – buď ich manžel nechal na šľachtickom sídle – vtedy písali, aby sa vrátil, manžel prišiel na mesiac v roku, žena otehotnela, prišiel po roku a situácia sa opakovala. Alebo manžel zobral ženu so sebou, čo sa dialo v najvyšších vrstvách. Jáchyma z Hradca menovali kancelárom, trvalo mu štyri roky, kým v Prahe našiel dom, a z toho obdobia sa zachovala krásna korešpondencia, kde mu manželka píše, že sa musí starať sama o hospodárstvo, že manželov pobyt na dvore je finančne náročný, že by sa mal vrátiť. Chcela, aby rodina plnila tradičné roly, ktoré proces byrokratizácie v 16. storočí narušil. Po štyroch rokoch sa korešpondencia skončila, žena sa presťahovala za manželom.“
Dovolili si kritizovať manželov?
„Prijali úlohu – musím sa starať o domácnosť, rodiť, domácnosť však nie je len moja, ale aj manželova, takže písali manželom, že by mali byť doma. Napríklad Czernin, vyslanec cisárskeho dvora v Istanbule, nechal doma manželku samú niekoľko rokov, v listoch sa sťažovala na poddaných, na úradníkov, že im mal nakázať, aby počúvali ženu. Poddaní nechceli platiť dane, odmietali nariadenia, koré vydávala žena, chceli rozkaz od pána – od muža.“
V jednom liste sa píše, že pán sa nemá hnevať, že sa narodilo dievča, ale radšej ďakovať Bohu, že zanechal manželku pri živote. Ako sa to odráža v osobných listoch, bolo zachovanie rodu viac ako život ženy?
„Pôrodné lôžko sa vtedy rovnalo smrteľnému lôžku. Závetí napísaných z dôvodu pôrodu je však veľmi málo. Možno preto, že pôrodov bolo desať a viac, tak to ženy brali ako každodennú záležitosť, ale že mali strach, je evidentné. Báli sa aj manželia. Jan mladší Popel z Lobkovíc odišiel z úradu a chcel byť s manželkou na sídle, kde rodila, pretože, podľa neho ‘žádného dítěte tak těžce nenosila a tíže s těhotným životem nechodila jako s tímto‘. Ak by nastala komplikácia a muselo by sa rozhodovať, či potomok alebo rodička, vždy sa snažili zachovať potomka. Bolo to pokračovanie rodu a hrozilo, že manželka by už nemohla mať deti. Neplodnosť bola aj jednou z možných príčin rozvodu.“
Nehovorili o tom ženy v listoch?
„Brali to ako samozrejmosť. Napríklad manželka Jána Nikodéma Mařana Bohdaneckého z Hodkova sa vydala v pätnástich rokoch, zomrela v dvadsiatich ôsmich, narodilo sa jej osem detí, mala dva potraty a zomrela pri pôrode. Keď sa spočíta čas strávený v tehotenstve a šestonedelí, je to 55 percent času manželstva, zvyšok sa starala o deti, kojila, regenerovala sa. Z rodinných kroník vidieť, že ak sa narodila prvá, druhá, tretia dcéra, medzipôrodné intervaly boli krátke, 12 – 15 mesiacov, ak sa narodili prví synovia, intervaly sú väčšie. Kroniky sa tiež odlišujú, ak ich píše muž alebo žena. Žena uvádza aj miesto a meno pôrodných babíc, to vypovedá o rozdielnom prežitku, babica pre ňu znamenala istotu. Muža zaujímal len potomok.“
Objavuje sa v osobných zápisoch aj domáce násilie?
„Našiel som ho v kalendári u zemského pisára. Zaznamenal si tu dvakrát, že zbil manželku. Vždy to bolo motivované udalosťou, ktorá sa dotkla jeho cti. Prvýkrát bol večer piť, na druhý deň mal doma dostať dar, ale nedostal, píše ‘pobil jsmem svou pred jejími‘. Úlohu tu zohral alkohol, lebo potom si poznačil – viem, že som sa dopustil neprávosti, do Vianoc sa nedotknem vína, teda asi tri mesiace. Nedodržal to, v novembri bol opäť v krčme a dom našiel zamknutý, píše ‘nemohl jsem se dotlouci a pobil jsem doma všechny‘. Domáce násilie nebolo výnimočné. Ženské záznamy o ňom nepoznám, bolo by to zaujímavé.“
ANDREA HAJDÚCHOVÁ
