Farárka pani Kiššová: „Moje deti precestovali celý svet, korytnačku priniesli z Nového Zélandu.“ FOTO SME – PAVOL MAJER
Gabriella Kopas (26) je farárkou evanjelickej cirkvi metodistickej v Bratislave, má slovenskú národnosť, no narodila sa v Maďarsku. Na štúdiách teológie v Banskej Bystrici sa zoznámila s manželom a zostali na Slovensku. „Reakcie sú rôzne, ľudí prekvapuje, keď vidia, že taká mladá, vydatá a žena je farárkou. Ale najstaršia členka zboru mi vždy ďakuje, že som zbor oživila, rozprúdila. S kolegami nemám problém, sme dobrý kolektív.“
FOTO SME – PAVOL MAJER
„Nemohla som sa zmieriť s tým, že ako diakonka síce môžem krstiť a kázať, ale nie je mi už dovolené zaopatriť chorého, o ktorého som sa predtým starala,“ povedala pri historicky prvej vysviacke ženy v Starokatolíckej cirkvi v Nemecku Angela Berlisová. „Myslím si, že ženy sú schopné aj viac ako upravovať kostol a variť monsignorovi kávu,“ hovorila o svojich ambíciách. Písal sa rok 1988, Starokatolícka cirkev sa po 25 rokoch diskusií rozhodla.
V posledných 50 rokoch sa podobne rozhodujú aj ďalšie, väčšinou protestanstské cirkvi. Dovoľujú ženám viesť bohoslužby v kostoloch, viesť svadby, pohreby a krsty. „Tým, že sestry vstúpili do ordinovaného kňazského úradu, vniesli do neho väčšiu kvalitu,“ zhodnotil pôsobenie žien generálny biskup evanjelickej cirkvi augsburgského vierovyznania Július Filo.
Anna Adamovičová (vľavo) a Magda Ševčíková. FOTO – AUTORKA Je šťastná, lebo pozná lásku
Na ceste v autobuse do Modry si spolucestujúci vymieňajú vedomosti, ako najlepšie zavariť kyslé uhorky. „A poznáte recept pani farárky z Modry, to sú najlepšie uhorky, aké som jedol. Do súdka dáte vodu, do nej lyžičku soli, potom zeleninu. V súdku sa začne mliečne kvasenie. Vodu postupne zlievajte a máte úžasnú zeleninu,“ hovorí cestujúci. S vystupujúcimi sa recept pani farárky rozniesol po obciach od Modry až do Bratislavy.
Pani farárka Anna Adamovičová – Olexová sa pri zmienke o recepte začuduje: „Také reči sa o mne šíria, nie je to pravda, vôbec tak nezaváram!“ Adamovičová pôsobí v Modre už dvadsaťsedem rokov, pokrstila, zosobášila i pochovala celé generácie Modranov. Teológiu začala študovať len pár mesiacov potom, ako evanjelická cirkev dovolila slúžiť ženám ako farárkam. „Keď sme sa hlásili do školy, ani sme nevedeli, či budeme môcť byť kaplánkami, nieto ešte farárkami,“ spomína. „Môj prvý farár nebol nadšený, že ženy majú byť ustanovené za duchovné. Nevravel síce nič, ale videla som, ako ťažko to znášal. Až keď som už bola u neho dva roky, trúfla som si povedať mu, že viem, ako mu to padlo ťažko. Vtedy povedal: ‘Máte pravdu, nebol som nadšený, ale presvedčil som sa, že máte rada cirkev a túto prácu konáte celým srdcom.‘ Bol to pre mňa najkrajší dar. Niekoho som presvedčila prácou, bez veľkých rečí a proklamácií.“
Anna Adamovičová dnes býva na fare s mamou a so sestrou, prvý manžel zomrel po dvadsiatich rokoch manželstva, vydala sa znovu, ale opäť ovdovela. Zvládla aj úlohu matky, ako hovorí, dá sa to, ak máte známych. Jej pomáhali rodičia. „Všetko, čo prežijete, je dobré, viete potom ľudí pochopiť, stratila som blízkych a viem pochopiť ženu, ktorá je vdova, aj chorobu som prežila. Vnímanie druhých je po vlastných skúsenostiach veľmi citlivé.“ Ako hovorí, je šťastná. „Dnes si hovorím, Bože môj, koľko ťažkého bolo, no napriek tomu som šťastný človek. Lebo som mohla ľúbiť a bola som ľúbená. Dostala, aj dala som veľa lásky, a to je to najfantastickejšie na živote.“
Najťažšie je zdieľať utrpenie
Anna Adamovičová je krásna dáma. „Je mojím vzorom,“ hovorí ďalšia pani farárka, Magda Ševčíková z Dunajskej Stredy. Ako hovorí, vďaka nej vie, že aj ako farárka sa môže o seba starať, vyzerať dobre, zachovávať si ženský šarm.
Magda Ševčíková je z mladšej generácie farárok, kým za čias modranskej farárky študovalo teológiu päť dievčat, ona už mala spolužiačok polovicu triedy. „Nevidím rozdiely, či je farárom muž, alebo žena. Čokoľvek, čo hovorím, či robím, robím ako žena. Robím to, čo milujem, a tým prinášam čosi osobité. Tak ako muži, aj ženy prinášajú niečo osobité, vtedy je obraz úplný.“
Magda Ševčíková pochádza z Košíc, na faru v Dunajskej Strede ju pridelil zbor biskupov, chcela byť blízko Bratislavy, pretože tu vyučoval jej manžel. „Bola som si vedomá jazykového handicapu, keď som sem prišla, vedela som napočítať po maďarsky do troch. Pôsobila tu vtedy teologička, ktorá mi pomáhala s maďarčinou, pomaly som teda vedela čítať liturgiu, ale nevedela som, čo čítam,“ usmieva sa pani farárka, ktorej dnes maďarčina už veľké problémy nerobí. „Ľudia mali spočiatku obavy, či nebudem mať násilné poslovenčovacie snahy, nakoniec ma prijali a sami si ma zvolili za svoju farárku.“
A čo je na jej práci najkrajšie a naopak, najťažšie? „Úžasní sú ľudia, aj keby ste každý deň robili to isté, ľudia sú vždy iní, evanjelium dáva stále nové možnosti, ako ho prezentovať. Je tu veľký priestor pre kreativitu, Boh je stvoriteľ a oslovuje nás, tak sme tvoriví. A najťažšie? Nie je to smrť, na pohreboch predsa zvestujeme nádej. Je to utrpenie. Keď človek stratí niekoho blízkeho, keď je chorý. Učí nás to však byť citlivými, nežiť pre seba. To je liečba, ako nebyť egoistami.“
Ťažké obdobie prežila Magda Ševčíková, aj keď jej v 27 rokoch zomrel prvý manžel. Našla však novú oporu a lásku. „S kolegom, katolíckym kňazom sme robili rôzne ekumenické akcie, spovedala som sa mu aj zo svojho trápenia, lebo to je strata a bolesť, ktorú nesiem a budem niesť so sebou. Zistili sme, že sme si veľmi podobní, mali sme veľa výborných debát. Nakoniec sme sa do seba zaľúbili a museli rozhodnúť, čo s tým. Pre neho to bola ťažká dilema, je veľmi dobrým kňazom, musel však zo služby odísť. Ale schopný človek sa nestratí, teraz pracuje ako drogový preventista, duchovne pracuje s mladými.“ A ako žena-farárka stíha aj domácnosť? „Je výborné mať dobrého manžela. My vieme, že sú doma isté povinnosti, ktoré treba urobiť – pranie, žehlenie, upratovanie. Máme dohodu – kto práve môže, je voľný, tak robí. Práve včera manžel žehlil.“
Boli sme priekopníčky
Ako jedna z prvých farárok pôsobila aj manželka dekana Evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave, Emília Kiššová. „Ľudia nás brali s nedôverou. Prišla som na Myjavu mladá, nízka, chudučká ako prst, žiadna persóna.
Najskôr som teda začala spievať pri oltári, to sa im páčilo. Potom som začala kázať, snažila som sa a získala som si ich. Onedlho som už z kostola do úradu chodila aj hodinu, všetci ma zastavovali, rozprávali sa.“ Po Myjave pôsobila v Bzinciach. „To bolo najkrajšie, išla som robiť sobáš a ospravedlnila som sa, prepáčte, ale budem ho viesť ja. Povedali, to nevadí, dobre.“ To bola pocta – ako žena – farárka mohla viesť sobáš!
„Boli sme priekopníčky, ľudia si ťažko zvykali, ale prekonala som to. Snažila som sa vychádzať im v ústrety, prvá som na dedine zdravila, prihovorila som sa. Potom hovorili – tuším to lepšie robíte ako farár, ste taká milá, príjemná. Žena, zdá sa mi, má lepší prístup k ľuďom, k starým, chorým, vie ľudí pochopiť. Ale zase je to pre ženu veľmi ťažké, lebo má aj domácnosť, aj deti. Často som sa aj po nociach pripravovala na kázeň, na pohreby, sobáše. Muž sa má kedy pripraviť, venovať sa tomu, sedí doma a pracuje.“ A netreba tie povinnosti doma a pri deťoch rozdeliť medzi oboch? „Manžel sedel stále v knihách, kde som ja mohla od neho niečo žiadať? To by bola škoda, keď mal to nadanie na učenie. Je doktorom teológie, docentom, profesorom. Nechala som ho a ja som všetko robila.“
Keď boli syn a dcéra malí, nechala pani Kiššová aj farárčenie a venovala sa rodine. V kostole v Bzinciach vtedy kázal jej manžel. Ona ho občas zastúpila, popri tom robila kantorku. Až keď deti začali študovať na strednej škole, ona opäť dostala farnosť, najskôr v Hlbokom, potom v Lišove. „V Hlbokom som bola len sedem mesiacov, aspoň sme kostol vymaľovali. Popri tých významných osobnostiach, ktoré tam pôsobili, som tam aj ja bola, taká maličká.“ V Lišove pri Dudinciach zostala desať rokov. Odtiaľ ju ani do dôchodku nechceli pustiť, tak si ju obľúbili. Dnes žije s manželom v Bratislave, je na dôchodku, lebo vážne ochorela. Ako hovorí, cíti sa však už lepšie a možno jej onedlho aj fara začne chýbať.
