Kurt Vonnegut (1922) spisovateľ. Žije v New Yorku. Na literárne pole vstúpil v roku 1952 románom Mechanický klavír, nasledovali tituly Matka noc, Kolíska, Boh vám žehnaj, pán Rosewater, Vitajte v opičiarni. Roku 1959 mu vyšla jeho najslávnejšia kniha Bitúnok č. 5. Z ďalších diel: Raňajky šampiónov, Galapágy alebo Hókus-pókus. Pred tromi rokmi vyšiel v slovenčine zatiaľ jeho posledný román Časotrasenie (Timequake) a minulý rok v češtine súbor starších poviedok s názvom Tabatěrka z Bagomba. V pondelok oslávil osemdesiate narodeniny.
KRESBA -Archív
Závislosť znamená, že ste ochotní zruinovať nielen vlastný, ale aj iné životy pre chvíľku slastného opojeniaČo je najväčším prínosom Ameriky pre kultúru tejto planéty? Mnohí určite povedia, že džez. Aj ja milujem džez, ale povedal by som: anonymní alkoholici.
Nie som alkoholik, ale keby som bol, zaklopal by som na najbližšie dvere anonymných alkoholikov a povedal: „Som Kurt Vonnegut a som alkoholik.“ Boh vie, že by to bol prvý krok na dlhej, ťažkej ceste k triezvemu životu.
Metóda anonymných alkoholikov, ktorá si vyžaduje takéto priznanie, môže v každom prípade prvýkrát ovplyvniť sklon niektorých ľudí – asi 10 percent náhodnej vzorky – k závislosti od látok, ktoré vás na nejaký čas urobia šťastnými, ale dlhodobo beznádejne zruinujú život vám aj vášmu okoliu.
Metóda anonymných alkoholikov je účinná len vtedy, keď závislý človek pravidelne priznáva, že tá či oná látka je preňho jed. Osvedčila sa rovnako aj u hazardných hráčov, ktorí nie sú závislí od látok z páleníc ani farmakologických laboratórií.
Znie to paradoxne, ale mnoho hráčov vyrába jed v sebe samých. Hlavy tých úbohých ľudí produkujú chemické látky, ktoré ich dostanú do vytrženia, akonáhle na čokoľvek stavia.
Keby som bol hazardný hráč, čo nie som, najlepšie by som urobil, keby som sa vybral na najbližšie stretnutie anonymných závislých hráčov a vyhlásil: „Volám sa Kurt Vonnegut. Som závislý hráč.“ A či už by to boli anonymní alkoholici, alebo anonymní gambleri – budú odo mňa chcieť presne počuť, ako mi látky, ktoré som vyprodukoval alebo pohltal, berú rodinu a priateľov, ako ma pripravili o zamestnanie a oberajú ma o posledné zvyšky sebaúcty. Samozrejme, že nie každý anonymný alkoholik alebo závislý hráč takto skončí. Ale mnohí, ak nie väčšina, musia uviaznuť až po krk v bahne, než sebe a iným priznajú, čo im zničilo život.
Dolu hlavou v staničnom záchode
Chcel by som vám teraz predstaviť ďalšiu závislosť, ktorú sme zatiaľ takmer vôbec neidentifikovali. Podobá sa skôr na gamblerstvo než na pitie, lebo postihnutí sú závislí od situácií, pri ktorých sa im v hlavách tvoria a uvoľňujú do krvi dráždivé látky. Všade medzi nami totiž žijú ľudia, ktorí sú tragicky závislí od vojnových príprav. Keď takému človeku len raz poviete, že hrozí vojna a že musíme byť vyzbrojení, na dlhé minúty je šťastný ako pijan po raňajšom martini alebo hráč, keď staví celý svoj majetok na víťaza v Superpohári.
Musíme sa naučiť vidieť ich chorobu. A vedieť reagovať, keď nejaký politický líder alebo hoci aj váš sused sníva o novom systéme zbraní, ktorý stojí rovných 29 miliárd dolárov. Tomu by sa dalo čeliť, napríklad: „Takže je to pravda. Je mi ťa ľúto ako človeka, ktorý hrsť kapsúl spláchne fľašou whisky.“
Myslím to vážne. Nevtipkujem. Kto je dnes tu či inde závislý od pripravovania tretej svetovej vojny, je rovnako tragicky a – áno, aj nenávratne – závislý ako drobný burzový maklér, ktorý skončí dolu hlavou v staničnom záchode. Keď chce byť pijan na chvíľku šťastný, stačí mu pohár alkoholu. A keď je na dne, už ledva nejaký zvládne.
Ak poznáte gamblera, ktorý totálne skrachoval, obšťastníte ho aj jedným dolárom, ktorý môže staviť na to, kto ďalej dopľuje. Ale ak chcete len nakrátko dožičiť blaženosť postihnutému závislosťou od vojnových príprav, musíte mu kúpiť aspoň tri ponorky Trident a sto medzikontinentálnych rakiet, aby čakali na svojich rampách, kým budú smieť urobiť buch-buch.
Volám sa Západ
Keby bol západný svet človek – keby západný svet, ktorý medzitým, ako zisťujem, pokrýva celý svet, bol človek – keby západný svet, ku ktorému dnes musíme rátať aj Sovietsky zväz a Čínu a Indiu a Pakistan, bol človek, museli by sme ho priviesť na najbližšie stretnutie anonymných závislých od pripravovania vojny. A povedať mu, že sa tam musí postaviť pred ostatných a vyhlásiť: „Volám sa Západ. Prišiel som o všetko, čo mi bolo milé a drahé. Po prvýkrát som bol celkom na dne v prvej svetovej vojne.“
Samozrejme, že západný svet nemôže predstavovať jediný človek, ale katastrofálny úpadok tohto krvavého storočia má len jedno vysvetlenie: my, občania, keďže mnohí z nás túto chorobu nepoznali, sme znovu a znovu dostávali vo voľbách k moci ľudí, ktorí trpeli touto diagnózou, a nemali sme potuchy, že existuje. Ale teraz, keď to už vieme, nemali by sme na nich zúriť, tak ako nemožno zúriť na niekoho, že má syfilis alebo kiahne, či lepru, alebo týfus, alebo nejakú inú chorobu, ktorá útočí na naše telo. Len ich, podľa mňa, musíme držať ďaleko od prevodových pák moci.
A čo potom?
Chvíľkový pôžitok
Potom by západnému svetu konečne začala dlhá, ťažká cesta k triezvemu životu. Ešte pár slov o ukájaní chvíľkového pôžitku, od ktorého nás v podstate mohla druhá svetová vojna odučiť. Hovorím vám, že svet je spustošený ukájaním. Koho ukájame? Komunistov? Neonacistov? Nie! Závislých na pripravovaní vojen. Skoro ani nepoznám krajinu, ktorá by v snahe ukojiť svojich závislých pripravovateľov vojny nestratila väčšinu svojej slobody a bohatstva. Okrem toho závislých nemôžete ukojiť natrvalo. „Človeče, teraz už naozaj, úplne mi bude stačiť, keď hodíš na stôl dvadsať rakiet a zbavíš sa ma.“
Závislosť sa väčšinou začína celkom nevinne, v detskom veku a za milých, sporiadaných okolností. Hlt šampanského na svadbe, poker o zápalky za daždivého popoludnia. Závislí pripravovatelia vojen možno dostali povzbudenie ako deti pri táboráku alebo na vojenských prehliadkach k 4. júlu, aby pekne veselo tlieskali.
Nie každé dieťa zachváti závislosť. Nie každé začne po takom pokušení piť alebo hrať, alebo túžiť triafať lasermi rakety, čo budú lietať z ríše zla. A hoci pripravovateľov vojen považujem za závislých, nechcem zakazovať deťom, aby sa zúčastňovali na vojenských prehliadkach. Žiadne dieťa pod sto rokov, ktoré niekedy videlo napríklad ohňostroj, nebude v dospelosti protestovať proti míňaniu peňazí na vzdelanie a zdravotníctvo, sociálnu spravodlivosť, umenie či potravu a ošatenie pre najchudobnejších a bojovať za to, aby sa všetko radšej dalo na pyrotechniku.
A nerozumejte mi zle, hovorím o závislosti od pripravovania vojny, naozaj pripravovania – od leštenia lietadlových lodí, vylepšovania systémov zbraní, proti ktorým údajne niet protizbrane, od vyzývania všetkých občanov, aby znenávideli tú či onú časť ľudstva, alebo od zvrhávania minivlád, ktoré by sa raz mohli prikloniť na nepriateľskú stranu. Nehovorím o závislosti od vojny, lebo to je niečo celkom iné. Závislý pripravovateľ vojny nechce ísť do vojny – tak ako slopajúci burzový maklér nechce skončiť dolu hlavou v staničnom záchode.
Smú osoby, akýmkoľvek spôsobom závislé, zastávať nejaké vysoké posty? V žiadnom prípade, lebo pre nich je vždy prvoradé uspokojovanie vlastných závislostí – bez ohľadu na následky, aj na nich samotných.
Predstavte si, že by sme mali prezidenta, ktorý by pil, ale ešte by nebol na tom úplne zle. Jeho najvýznamnejší poradcovia by tiež pili tak ako on. A predstavte si, že by s istotou vedel, že celá planéta vybuchne, keď prehltne len jediný glg nejakého alkoholu. Nechá teda z Bieleho domu odpratať akýkoľvek alkohol vrátane punčových bonbónov aj vody po holení. A tak si otvorí chladničku, aby si z nej, aspoň si to myslí, vybral fľašku coly light alebo diétnej pepsi. A pritom objaví, schovanú za veľkým pohárom horčice, neotvorenú plechovku piva. Čo si myslíte, že urobí?
KURT VONNEGUT
