rovnané, v záujme dĺžky trvania odporúčam mužom siahnuť po veľmi, ale skutočne veľmi, anorektickom vydaní, pričom platí zásada, že na autorke nezáleží a na výbere mužstiev v prípade športového zážitku tiež nie.
Ja som však človek nepoučiteľný a svoju vyššie spomínanú „skúšku“ som absolvoval s tristostranovým románom Slzy a smiech. Jeho plodná slovenská autorka Táňa Keleová-Vasilková v ňom zachytáva rok v živote dvoch žien: Evy a Kamily. Eva je ideálnou učiteľkou žijúcou v ideálnom vzťahu s ideálnym manželom. Kamila už toľko šťastia nemá. Má síce dve malé deti, po ktorých Eva zúfalo a márne túži, jej manželstvo s agresívnym Tomášom je však pre ňu a jej dve dcéry hotovým peklom. Pochopiteľne sa tak čitateľ stane na jednej strane svedkom nekonečných sklamaní Evy a jej manžela Ivana splodiť potomka a na strane druhej sleduje dennodenný kolotoč opovrhnutia, urážok a dokonca i fyzického násilia, ktorý Kamila a predovšetkým jej staršia dcéra – prváčka Andrejka, nedokážu zastaviť.
Táňa Keleová-Vasilková chcela napísať román aktuálny a presvedčivý. Sčasti sa jej to podarilo – príbeh sa odohráva v súčasnosti, v konkrétnom meste a nastoľuje v ňom témy, o ktorých by snáď len cynik tvrdil, že sú banálne. Žiaľ, tu musím s vymenúvaním plusov tejto knihy skončiť – a je to škoda. Autorka v presvedčení, že jej čitateľky si vystačia s triedením hrdinov do dvoch základných skupín, nám hneď na začiatku predstaví postavy: tento a táto sú zlí, tento a táto sú zase dobrí. Bez akejkoľvek šance dokázať, že v živote nič nie je absolútne čierne alebo biele. Žiadna postava (s výnimkou Kamilinej priateľky a susedky Dáše) vás teda nemôže prekvapiť svojím konaním – v každej situácii konajú rovnako ako podľa naučeného vzorca. Žeby stereotyp života? To snáď nie...
Za povšimnutie stojí i slovník, ktorým Vasilkovej hrdinovia rozprávajú. Nechce sa mi veriť, že by bratislavský taxikár, navyše tyran rodiny, rozprával aj v tých najpreexponovanejších situáciách jazykom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Michal Čajka z Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy.
Predpokladám, že prvoradým zámerom spisovateľky bolo ukázať, ako súčasná žena bojuje s problémami a ako si dokáže vlastnými silami nájsť kus šťastia pre seba i svojich najbližších. Nuž... nevydarilo sa. Nakoniec si ich muselo šťastie nájsť samo. Vlastne ani nie samo, ale vďaka mužom. Či už ide o samaritánskeho detského psychológa Miloša v Kamilinom alebo milujúceho manžela v Evinom prípade.
Milé dámy, už je to raz tak. Síce vám dokážeme niekedy spestriť život (opačne to platí dvojnásobne), ale napokon sa ukáže, že šťastné bez nás tiež nedokážete byť. A to netvrdím len ja a zvyšok mužského pokolenia, ale aj „vaša“ pani spisovateľka. A tej predsa veriť chcete.
Autor: Figliar
