Keď chodili do škôl prednášať na aktuálne témy - šikana, drogové závislosti, hyperaktivita, dyslexia - nestretli sa so záujmom.
„Naše vstupy boli skutočne krátke, aby bol priestor na otázky a diskusiu, ale väčšinou sa tvárili, že ich to otravuje, pretože to bolo v čase ich prestávky a podobne,“ hovorí študentka štvrtého ročníka. „Niektoré učiteľky si začali robiť poznámky. Ale zdalo sa mi, že iba z povinnosti. Niektoré opravovali písomky, takže určite nemali šancu vnímať, čo sa im snažíme povedať. Je to predsudok: sme iba študenti a oni majú dvadsať rokov praxe. Ale v tejto oblasti nemajú dostatočné vzdelanie. Napríklad dyslexia sa u nás začala vychytávať iba nedávno.“
Študentky však veria, že čo dnes nie je celkom bežné, bude o desať rokov úplne samozrejmé.
Na niektorých školách sa už psychológovia dobre adaptovali. Dievčatá sú presvedčené, že základ je priznať si, že každý môže robiť chyby - neomylné autority jednoducho neexistujú.
„Nechcem to stavať tak, že pedagóg deťom nerozumie, ale možno sú naozaj situácie, keď potrebuje pomôcť,“ hovorí ďalšia študentka. „Každý sa predsa špecializujeme na niečo iné. Tak prečo si nenechať poradiť?“ (gal)
