Triedu zaplnili deti. Je ich niečo cez štyridsať - celé osadenstvo druhého stupňa základnej školy na Vihorlatskej ulici v takzvanej Mierovej kolónii v Bratislave. Piatačikovia si sadajú dopredu, dospelo vyzerajúce dievčatá obsadili zadné lavice. Pred tabuľou stojí mladá školiteľka z Unicefu, púšťa video o ťažkom živote detí v Albánsku. Film je v angličtine s titulkami. Potom školiteľka tichúčko rozpráva o poslaní Unicefu, premieta na stenu štatistiky o týraných, zanedbávaných a zneužívaných deťoch. V triede to trošku šumí. „Keď viem o niekom, môžem to nahlásiť aj ja?“ pýta sa zozadu Alena. „Akože aj keď si to ten človek neželá?“ Toto dievča sa asi neinformuje len tak, určite má kamaráta, ktorý má vážne problémy. „Dá sa na linku volať aj z mobilu?“ pýta sa ďalšia žiačka. „Jasné, už sme volali,“ odpovedá jej hneď niekoľko detí.
„Ako sa v Albánsku stravujú, keď nemajú čo jesť?“ zaujíma sa blonďavý piatak.
Vonku sa pýtam mladej učiteľky, či deti rozumeli filmu, či ich téma zaujala.
„Vám sa zdalo, že nie?“ zamyslí sa Mária Žakechová. „Ja ich poznám, určite počúvali. Mnohých sa táto téma týka.“
Mierová kolónia je oblasť, kde žije viac sociálne slabších rodín. Mnoho tunajších detí má poruchy učenia alebo nejaké domáce problémy. Niektoré nemajú mamu alebo otca. „Mám jedno dievča, žije len s otcom. Musím jej vysvetľovať základné veci,“ hovorí učiteľka. Škola spolupracuje s psychológmi a niekedy sem prichádzajú problémové deti aj z iných škôl.
Zastaví nás skupinka starších dievčat. Zaujíma ma, ako sa im prednáška páčila a prečo sa viac nepýtali. „Hanbila som sa,“ odpovedá jedna a pozerá do zeme. Ostatné sa len krútia a pokukujú na diktafón. A ktoré z detských práv sa im najviac páči? „Právo odmietnuť,“ vyhŕkne jedna.
„Svoje práva oni dobre poznajú,“ usmieva sa Žakechová. „Zhovárame sa o tom. Vo veľkej obľube je hlavne ‘právo sedieť s kým chcem‘. Povinnnosti ich až tak neoslovujú.“
Pýtam sa, či deti nebývajú drzé. „Nikdy,“ reaguje prudko učiteľka. „Majú veľký rešpekt. Stane sa, že nemajú dobrý deň a na hodine to vyzerá hrozne. Nedokážu sa sústrediť, ale voči mne by si nikdy nič nedovolili. Máme tu málo detí, takže sa poznáme naozaj dobre. S každým sa porozprávam, robíme veľa akcií v ich voľnom čase. Aj ony mňa poznajú inak, ako keby som ich mala tridsať.“
Deti chodievajú do Unicefu s učiteľkami raz do mesiaca. Potrebujú využiť voľný čas, pretože na krúžky nemajú peniaze. A pracujú pre Unicef aj ako dobrovoľníci - predávajú pohľadnice. „Veľmi chcú pomáhať. A tie najchudobnejšie asi najviac,“ vysvetľuje Mária Žakechová. „Cítia, že pomáhať treba, samy často pomoc potrebujú.“
Domáce násilie nie je pre tieto deti zrejme cudzím problémom. „Musíme sa o tom s nimi rozprávať na všetkých možných hodinách,“ hovorí učiteľka. „Musíme, lebo keď dieťa príde ráno do školy také všelijaké, nedá sa učiť. Musíme to riešiť.“
Jedno dievča, čo sem prišlo z inej školy, v slohovej práci napísalo, že na tejto škole sa učí srdcom. V poslednom čase však učiteľky často počúvali: máte príliš málo detí. „Vyzerá to biedne,“ hovorí Žakechová. „Asi končíme. Zatiaľ nevieme nič oficiálne, decká sa to odniekiaľ dozvedeli. Bojím sa, že sa niektoré naše deti úplne stratia v tých normálnych školách.“
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
