Slávni hostia

O takýchto ľuďoch sa hovorí - stará škola. Čašníckemu umeniu sa priučil v bratislavskom Carltone, ktorý mal vtedy povesť najhonosnejšieho hotela v strednej Európe. Neskôr ho už ako vychyteného vrchného preradili do novootvoreného Devína a napokon do vládneho hotela na Bôriku. Obsluhoval vyše 60 rokov.

Historky o stolovaní Chruščova, Brežneva, Castra, o obsluhovaní perzského šacha, fínskeho prezidenta Urha Kekonnena, epizódky o štátnikoch, umelcoch, športovcoch sype z rukáva. Spomína si na vysokopostavené persóny, akoby to bolo včera. Štátnici, samozrejme, nedávali tringelty, ale vedeli sa svojrázne odmeniť. Urho Kekonnen bol napríklad taký oslnený vynikajúcou obsluhou, že si zavolal vrchného a osobne mu vyjadril uznanie nielen za vysoko profesionálnu obsluhu, ale nezdržal sa obdivu - vraj taký ansámbl krásnych servírok a čašníkov ešte v živote nevidel. Kekonnen netušil, že celú obsluhu na štátnom bankete, pripravenom na jeho počesť, pán Šimko s personálom tvrdo driloval ako balet v národnom divadle.

Prepitné sa menilo

So zmenami spoločenského systému sa menili i tringelty. Do konca 40. rokov v bratislavských podnikoch pretrvávali staré časy. Hosť bol spokojný? Vždy to dal najavo aspoň symbolickým prepitným a bola to len vec medzi ním a čašníkom. Pán Šimko hovorí, že vtedy bolo hej. „Dostávali sme takzvané obslužné. Desať percent z tržieb sa rozdelilo medzi čašníkov. Mesačne som si zarobil aj 25-tisíc korún. Boli to zlaté časy, až kým nám odborári tie percentá nezobrali. Nikdy potom sa mi zárobok ani zďaleka nepriblížil k tým sumám.“

Mladý pán Šimko priniesol svojho času do bratislavských hotelov nové móresy. Odkukal ich v najlepších pražských hoteloch, kam chodieval na stáže.

V Prahe si všimol, že českí čašníci k prepitnému pristupujú inak. Majú svoj „šábsystém“. V reštaurácii alebo aj v celom hoteli sa personál dohodol, že každé prepitné pôjde na jednu kopu a z nej sa rozdelí všetkým. „To preto, aby to bolo spravodlivé aj voči prevádzkarovi, recepčným, kuchárom alebo ďalším, ktorí neprichádzali priamo do styku s hosťmi,“ vysvetľuje pán Šimko.

„Koncom týždňa som to rozdeľoval do malých a väčších obálok. Ale prepitné bolo len za stopercentnú prácu, a tá bola stopercentná, keď bola disciplína.

Ak servírka nemala bielu naškrobenú čelenku, jednotnú snehobielu zásterku alebo niekto vyrobil konflikt s hosťom, tak jeho obálka bola tenšia alebo i prázdna. Žiadne odborárske záväzky neviedli k takej disciplíne ako prísľub peňažnej odmeny.“

Pán Šimko je presvedčený, že čašník sa nemá učiť nebrať prepitné. „Tým vlastne zhadzujete hosťa, jeho prejav spokojnosti. Nemalo by sa to robiť.“

TÁŇA RUNDESOVÁ