Panelák na Hanulovej ulici v bratislavskej Dúbravke je prvým miestom na Slovensku, ktoré poskytuje štátne chránené bývanie. Vo februári tohto roku tam konečne našli svoj domov aj dvaja mentálne postihnutí. Šancu osamostatniť sa dostal 50-ročný Daniel a 29-ročný Jozef. Spolu s nimi bude v dome aj odborný dohľad. Chránené bývanie im umožňuje žiť normálny život, akým žijú v ich veku zdraví ľudia - odísť z domu, osamostatniť sa.
BRATISLAVA - Aj mentálne postihnuté dieťa raz dospeje a rodičia, ktorí sa oň obetavo starali, zomrú. Okolie rieši ťažkú dilemu, lebo blízki príbuzní často nezvládnu predstavu, že by mali do rodiny natrvalo prijať človeka s postihnutím. Najčastejšie teda končí v domove sociálnych služieb, kde ho spravidla zbavia spôsobilosti na právne úkony.
FOTO SME - PAVOL MAJER
Pomery sa však pomaly menia. V západnej Európe a aj v Českej republike už nejaký čas fungujú pre ľudí s mentálnym postihnutím chránené bývania. „Chránené bývanie im umožňuje žiť v obci medzi ľuďmi, nie v ústavoch ďaleko od nich. Podobá sa bývaniu v rodine, rešpektuje želania a predstavy samotného klienta a jeho finančné možnosti,“ hovorí Silvia Michalíková zo Združenia na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Slovenskej republike, ktoré má takmer 10-tisíc členov.
Na Slovensku je zatiaľ len zopár chránených bývaní, ktoré zriadili mimovládne organizácie a charita. S chráneným bývaním počíta už aj zákon o sociálnej pomoci.
Štátne zariadenie je zatiaľ len jedno. V bratislavskej Dúbravke v trojizbovom panelákovom byte, patriacom samospráve, kde žijú dvaja mladí ľudia s mentálnym postihnutím. Jeden muž a jedna žena majú každý svoju izbu, sami si s pomocou svojich asistentov varia, nakupujú, upratujú, odchádzajú do práce. Časť nákladov znášajú sami zo svojich invalidných dôchodkov a platu, časť uhrádza štát, Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím, občas prispejú sponzori a dobrí ľudia.
O vytváranie chránených bývaní je záujem na celom Slovensku. Združenie v súčasnosti školí ľudí z mimovládnych organizácií, miestnych združení na Slovensku, zo samosprávy a z okresných úradov. Najviac sa o chránené bývanie zaujímajú rodičia, ktorí si uvedomujú, že tu nebudú naveky, a hľadajú možnosti, ako zabezpečiť svoje dieťa. Sú aj prípady, že rodičia sú ochotní nechať byt svojmu dieťaťu s mentálnym postihnutím.
„Mnoho rodičov si hovorí: Kým som tu, postarám sa o svoje dieťa. Čo však potom? Je lepšie, aby sa postihnutí ľudia začali učiť žiť samostatne skôr, kým ešte ich blízki žijú, a nie potom, keď prežívajú stres zo straty blízkeho človeka, pri vytrhnutí zo známeho prostredia,“ hovorí Michalíková.
